Spevavé vtáča

Vytlačiť

Scéna a kostýmy: Ondraschek Péter
Choreografia: Gemza Péter
Réžia: Attila Vidnyánszky
Hrajú: Bandor Éva - Jászai Mari-díjas, Szoták Andrea, Holocsy Katalin, Tóth Tibor, Fabó Tibor - Jászai Mari-díjas, Hajdú László, Varsányi Mari, Majorfalvi Bálint, Bernáth Tamás, Lőrincz Margit, Németh Ica, Molnár Xénia, Olasz István, Nagy László.
Premiéra 20.3.2009 v Jókaiho divadle v Komárne

Hry Árona Tamásiho predstavujú zvláštnu a doteraz nedocenenú hodnotu maďarskej dramatiky. Rodák zo Sedmohradska je uznávaný najmä ako autor románovej trilógie, v ktorej podľa kritikov verne zobrazil životnú filozofiu aj dušu Sikulov, je uznávaný ako básnik, majster poetických foriem, jeho divadelné hry sa síce sem-tam objavia na javiskách maďarských divadiel, väčšinou sa však hrajú ako akési folklórne rozprávky pre dospelých. Najlepšie z nich obsahujú aj istú metafyzickú, mýtickú, mystickú aj filozofickú rovinu. V hre Spevavé vtáča hrajú napr. Bosorka, Niekto, 3 Starenky (ktoré sa občas premenia aj na vrany). V opise úvodnej scény autor uvádza: „Izba je inak viac-menej štylizovaná. Obzvlášť farbami. Je v nej niečo zo sveta rozprávok a zázrakov.“
Dej je pomerne jednoduchý. Dve staré dievky Eszter a Regina vychovávajú svoju sesternicu, sirotu Magdolnu. Obidve síce majú svojich ženíchov, ale tí sú leniví lumpáci, ktorým sa veľmi nechce ženiť, hlavne nie brať si staré a škaredé ženy, ku ktorým už chodia viac ako desať rokov. Život v dome Gondosovcov sa skomplikuje, keď mladý, pracovitý Móka začne chodiť za Magdolnou. Starí mládenci by už chceli tiež radšej mladú Magdolnu, staré dievky si zase vyhliadnu pre seba mladého chlapca. Na dosiahnutie svojho cieľa chcú využiť všetky prostriedky, keďže mladí si zostanú verní, rozhodnú sa Móku zabiť. Hodia ho do studne, ale Magdolna ho zachráni. Móka, aby ho nezabili, hrá, že umiera. Keď ho ale uvidia objímať sa s Magdolnou, chcú ich zabiť už oboch. Vtedy, keď zdanlivo už niet úniku, stane sa zázrak, zmiznú spolu v posteli, z ktorej sa rozžiari nebeské svetlo. Hra teda končí zázrakom, a zázračných momentov v nej nachádzame viacej. Napríklad, keď sa staré dievky pohádajú, ktorá sa má vydať skôr, navrhnú im, aby dokázali, ktorej láska je väčšia. Keďže láska hory prenáša, hovoria starí mládenci, pohnite stenou domu, keď tak veľmi ľúbite. Dúfajú, že tým sa zbavia nepríjemnej povinnosti oženiť sa s nimi. Eszter a Regina samozrejme stenou nepohnú, ale skúsi to aj Magdolna, a keď sa v diaľke ozve hlas jej milého, stena povolí. V inej scéne sa Móka skryje pred starými mládencami v korune stromu, ale keď tí chcú ublížiť Magdolne, prezradí sa. Chytiť ho nedokážu, lebo tí darmo vylezú na strom, ten si predĺži konár, a zachráni mladého pred jeho vrahmi. Hra teda obsahuje mnoho prvkov z folklóru, sikulských mýtov, mnoho významových vrstiev, zďaleka nie je jednoduchou ľudovou rozprávkou. Maďarské divadlo v čase vzniku tejto hry (1933) vôbec nemalo prostriedky na inscenáciu tejto zložitosti, viacvýznamovosti. Väčšinou ich nemá ani dnes. Skutočne dobrú inscenáciu, ktorá sa svojou kvalitou vyrovná kvalite textu, som videl len v maďarskom divadle v Rumunsku, od režiséra silne „poznačeného“ rumunskou divadelnou poetikou (L. Bocsárdiho, absolventa Divadelnej akadémie v Bukurešti). Hosťujúci režisér v Komárne, Attila Vidnyánszky sa zdal byť z tohto hľadiska veľmi dobrou voľbou. Vyrastal tiež v „inej“ divadelnej kultúre, pochádza z Podkarpatskej Ukrajiny a réžiu študoval v Kyjeve. Z komárňanskej inscenácie je jasné, že Vidnyánszky si zložitosť textu uvedomoval a pokúšal sa ho zobraziť na javisku. Výsledok však vôbec nie je jednoznačný. Inscenácia ako keby mala rôzne štýlové roviny, z ktorých ale nevznikne jednotný celok. Príkladom môže byť humor, ktorý je mimoriadne dôležitou časťou textu. V niektorých obrazoch sa podarí ukázať, ako sa z pokusu o vtipkovanie u týchto „suchých“ a sebeckých ľudí vznikajú trápne chvíle (myslím si, že to veľmi dobre korešponduje s pôvodnou predstavou autora), niektoré obrazy zas pôsobia karikaturistickým dojmom a niektoré ako nezvládnuté. (Napr. scéna opitých starých mládencov, ktorá je problematická aj z hľadiska hereckej techniky – všetci vedia, že opitého hrať je veľmi ťažké, a predsa! -, hlavne však nemôže byť smiešna, lebo sa títo ľudia chystajú na vraždu!) Chýba štýlová jednota, divák má dojem, akoby tvorcovia nemali dostatok času ne zjednotenie rôznych nápadov a vytvorenie vnútornej, najmä štýlovej koherencie. Všetky problémy štýlovej jednoty (lepšie povedané neprítomnosti štýlovej jednoty) nám demonštruje malý príklad hereckej dikcie: tí istí hovoria niekedy nárečím, niekedy afektovane až pateticky, inokedy slovný prejav je akýsi „nenásilný, civilný“. Stalo sa dokonca, že tieto tri rôzne spôsoby sa objavia v jedinej vete, pričom prudké zmeny dikcie nemajú žiadny „významotvorný“ zmysel, nie sú teda hereckým výrazovým prostriedkom, ale problémom hľadania (a nenachádzania) štýlu. Podobný problém sme počuli aj v hudbe. Výborná je napr. predohra s bubnom, neskôr sa stáva eklektickou, miestami pôsobí dojmom „prázdnych efektov“. Problematické sú scénické riešenia zázrakov: odtláčanie steny, zmiznutie mladého páru z obkľúčenia, ale najmä strom, ktorý zachraňuje Móku pred starými mládencami. Tento strom je najproblematickejším prvkom scény Pétera Ondrascheka, ktorý inak v podstate dodržiaval odporučenia autora a navrhol nie príliš originálnu, ale svoj účel dobre plniacu, scénu. (Niektoré nejasnosti ohľadom zadných dverí a okien, keď si divák nemôže byť istý, či sa okná pozerajú na ulicu, či dvere vedú naozaj do komory a či potom je z komory aj východ na ulicu, lebo raz sa v okne objavia ľudia „z ulice“, inokedy žena, ktorá sa išla do komory prezliecť, sú skôr režijným ako scénografickým problémom.) O hereckých výkonoch väčšinou platí už spomínaný problém štýlovej ujasnenosti. Trápia sa s tým hlavne predstavitelia starých mládencov (Tibor Tóth a Tibor Fabó) a starých dievok (Anita Szvrcsek a Andrea Szoták). Najvďačnejšiu úlohu má predstaviteľka Magdolny (Katalin Holocsy), ktorá má byť pekná, pôvabná, úprimná, čo sa herečke darí bez problémov. László Hajdú ako Móka by mal pôsobiť dojmom čestného, šikovného, vtipného mládenca, čo sa mu väčšinou aj darí, len v kľúčových momentoch chýba „iskra“, ktorá by diváka presvedčila o výnimočnosti tohto mladého človeka. Kľúčovou postavou z hľadiska výkladu Tamásiho textu a režijného riešenia jeho najproblematickejšej, mystickej roviny by mohol byť Tamás Bernáth v úlohe Bosorky-Capa. Pri tejto postave však najlepšie vidieť, ako málo pomoci sa mu zišlo zo strany režiséra, ako sa režisérovi nepodarilo vytvoriť jednotný výklad (alebo sa mu to nepodarilo preniesť do javiskovej formy). Inscenácia tak zostáva zaujímavým torzom, pokusom o komplexný výklad tejto perly maďarskej dramatiky, ktorý priniesol len čiastkové výsledky.

Publikované online: 20.3.2009