Sonda do neekologickej prirodzenosti človeka

Vytlačiť

Duncan Macmillan: Pľúca

 

Réžia: Michael Vyskočáni

Preklad: Martin Ondriska

Dramaturgia: Lenka Garajová

Scéna a kostýmy: Zuzana Hudáková

Produkcia: Lenka Görfölová

Koprodukcia: o. z. per. ART

 

Účinkujú: Ivana Kubáčková a Michal Režný

 

Premiéra: 15. mája a 11. septembra 2017, Trezor, Divadlo Astorka Korzo `90, Bratislava

 

Nakoľko ovplyvniteľný je alarmujúci stav prírody v súčasnej hyperkonzumnej spoločnosti? Dokážeme našou súkromnou aktivitou prispieť k redukcii environmentálnej záťaže? Akú ekologickú stopu na životom prostredí zanecháva novonarodené dieťa?

Hra Pľúca súčasného britského dramatika Duncana Macmillana zobrazuje všeobecne známe úskalia partnerského vzťahu. Sústredí sa predovšetkým na ľudí, ktorí sa nachádzajú vo veku medzi dvadsiatym a tridsiatym rokom života a ich bezstarostný spôsob existencie začínajú pomaly narúšať otázky o spoločnej budúcnosti. Postavy v hre sú pomenované iba ako M a Ž, čím autor akcentuje všeobecnú uplatniteľnosť tematického zacielenia textu. Prostredníctvom analýzy súkromných frustrácií páru odkazuje Macmillan na témy, ktoré v súčasnej dobe medzi mladými ľuďmi intenzívne rezonujú. Motív zakladania rodiny je prepojený s pálčivo aktuálnou problematikou možnej ekologickej katastrofy. Je zodpovedné, aby sme na svet priviedli dieťa, ktoré už svojím narodením začne prispievať k zhoršeniu klimatického stavu planéty? Autor tak zdôrazňuje neustály recipročný vplyv súkromnej existencie jednotlivca na verejný život spoločnosti. Postavy analyzujú globálnu aj osobnú situáciu a prehodnocujú vlastné rozhodnutia. Neustále však dospievajú k názoru, že sa v dnešnom svete nedá žiť spôsobom, ktorý by nijako neohrozoval nás či naše okolie. Krátke úsečné vety sa v hre striedajú s verbálnymi lavínami emócií a spoločne jej dodávajú potrebný dynamický charakter. Výborne vystavaný dialóg miestami pôsobí ako emocionálna búrka, v ktorej sa postavy striedajú vo výbušných kontempláciách nad spoločnou budúcnosťou a zároveň aj nad vlastnými životnými postojmi. Macmillan však dokáže rovnako podrobne charakterizovať aj subtílne situácie, ktoré odzrkadľujú krehký mikrosvet partnerského vzťahu. V emotívne vypätých konverzáciách odzrkadľuje občasnú nekompatibilitu oboch postojov a zároveň poukazuje na to, že najväčšie hádky sa niekedy začínajú nevinným konštatovaním. Umocňuje tak intenzívnu prirodzenosť textu, ktorý komplexne vykresľuje rôznorodé problémy partnerského vzťahu.

Režisér Michael Vyskočáni sa nesnažil hru násilne formálne inovovať, ale univerzálnu platnosť ústredných tém vyzdvihol cez presné zobrazenie oboch charakterov a precízne pretlmočenie ich vzájomných konfliktov. Spoločne s dramaturgičkou Lenkou Garajovou sa sústredili na maximálnu autentickosť a sugestívnosť situácií, ktoré dosiahli presným vypointovaním motivácií konania postáv. Dôkladne zachytili aj humorný charakter výstupov a zdôraznili tak tragikomickú podstatu ľudskej existencie. Aj napriek tomu, že režijná koncepcia nepozostávala z progresívneho pretlmočenia textu, podarilo sa im vytvoriť inscenáciu, ktorá je dômyselne myšlienkovo prepracovaná. Prechody medzi jednotlivými obrazmi tvorili krátke strihy, ktoré pozostávali najmä zo zmeny scénického umiestnenia hereckých predstaviteľov. Rovnako však slúžili aj ako javiskové stelesnenie časovej skratky, ktorá dominuje v Macmillanovej hre. Tá sa najvýraznejšie prejaví na konci, keď postavy stručne naznačujú smerovanie ich spoločného života po rozhodnutí založiť si vlastnú rodinu. Záver už v samotnej hre pôsobí ako násilné dopovedanie príbehu a na javisku tak finálna scéna nadobúda patetický charakter. V konečnom dôsledku pôsobí výrazne zjednodušene, najmä v porovnaní s obsiahlou analýzou, ktorá prevláda vo zvyšnej časti textu. 

Scénografka Zuzana Hudáková doplnila do malého priestoru astorkového Trezoru rekvizity, ktoré odkazujú na ekologickú problematiku. Na scéne sa nachádza plastový kontajner a zelený plastový stan na dezinfekciu, ktoré sú obkolesené dvomi betónovými stenami. V úvode inscenácie vychádzajú obaja hereckí predstavitelia na scénu z plastového koša, na konci sa postava muža do neho uzatvára a symbolicky naznačuje vlastnú smrť. Kontajner v inscenácii zastáva úlohu rôznorodých predmetov (od vane až po auto), jeho využitie má však prevažne ilustračný charakter. Po nečakanom potrate sa postava ženy ukrýva pred svojím partnerom do plastového stanu a odkazuje tak na prekážku, ktorá po nešťastnej udalosti začína medzi partnermi narastať. Nachádzajú sa síce v bezprostrednej blízkosti, pocitovo sú však od seba veľmi vzdialení. Dezinfekčná funkcia stanu symbolicky naznačuje aj snahu ženskej postavy zmyť zo seba nánosy negatívnych emócií a spomienok, ktoré tragédia spôsobila. Obdobie smútku, ktoré v tomto momente v ich vzťahu prevláda, je dômyselne pretavené aj do práce so svetlom, keď sa jednotlivé scény odohrávajú len pod drobným osvetlením z bateriek, ktoré herci ovládajú sami. Inscenácii dopomáha tiež stiesnené prostredie Trezoru, ktoré umocňuje potrebnú intímnu atmosféru medzi hľadiskom a javiskom. Jednotlivé emócie sa tak nerozplynú v priestore, ale môžu v ňom efektívne kulminovať. Hudákovej kostýmy, ktoré pozostávajú z rodovo neutrálnej rovnošaty v podobe bielej košele a čiernych nohavíc, naznačujú univerzálnosť oboch charakterov a myšlienok, ktoré tvorcovia predkladajú divákom.

Kvalita inscenácie spočíva najmä vo výkonoch hlavných hereckých predstaviteľov, ktorí prostredníctvom autentického a civilného prejavu dokázali dostatočne pravdivo stelesniť obe postavy a sugestívne vypovedať o otázkach, ktoré sprevádzajú každodenný partnerský život. Precízne spodobujú emotívne výbuchy, ktoré sú substanciou Macmillanovho textu. Hercom Ivane Kubáčkovej a Michalovi Režnému sa podarilo minuciózne zachytiť charaktery v ich rozporuplnej a rozmanitej úplnosti. Medzi protagonistami funguje energická herecká chémia a súhra. Obaja sú vo svojom prejave výrazní, ale vedia si aj navzájom poskytnúť dostatočný priestor. Spoločne sa dopĺňajú či podporujú a vďaka tomu subtílne a úderne zobrazujú partnerský vzťah so všetkými kladmi aj zápormi. Dominantné postavenie však v inscenácii zastáva Kubáčková, ktorá svojím prejavom dokáže obsiahnuť celé prostredie javiska. Herečka výborne pracuje so strihom hereckých polôh, vďaka čomu suverénne stelesňuje neustály príval emócií, ktoré postava prežíva. Ostrú rozhodnosť rázne strieda s nevinnou nežnosťou. Prechody medzi jednotlivými pocitmi vie zobraziť i prostredníctvom plynulej nadväznosti a dodáva tak prirodzený naturel aj absolútne protichodným názorom či citovým rozpoloženiam. Jej temperamentný prúd myšlienok a emócií vyvrcholí v momente, keď postava nečakane potratí dieťa. Herečka na krátkej časovej ploche komplexne stelesňuje rozsah expresívnych psychických turbulencií, ktoré sprevádzajú nešťastia podobného charakteru. Od potláčania vlastných pocitov, popierania reality a od citovej indiferentnosti k partnerovi plynulo prechádza k prejavom latentnej zlosti, ktoré skončia výbuchom bezmocného smútku. Kubáčková je schopná s ľahkosťou podrobne vypointovať jednotlivé argumenty aj pocity postavy a následne svoj herecký prejav udržať v súznení s rytmicky náročným textom. Aj keď Michal Režný zastáva v inscenácii menej výrazné postavenie, vytvára pre Kubáčkovú dostatočne aktívneho a stabilného hereckého partnera. Postava muža je v jeho podaní váhavým typom človeka, ktorý neustále analyzuje prebiehajúcu situáciu. Režný túto charakterovú črtu akcentuje chlapčensky neistým prejavom, ktorý dopĺňa občasným zakoktávaním, spýtavým výrazom v tvári či nepriamym a nestálym pohľadom. V emotívne nabitých situáciách však dokáže rozhodne formulovať stanovisko postavy a suverénne tak sekundovať Kubáčkovej v energickej výmene názorov. Svojou submisívnosťou a naivnou nerozhodnosťou výstižne stelesňuje aj to, čo autor naznačuje v texte: priznanie muža, že je na čase, aby už konečne dospel.

Inscenácia Pľúca prináša na slovenské javiská globálne platné a verejne známe tézy, ktoré sa týkajú stavu ohrozenia našej planéty. Tvorcovia komunikujú otázky o možnosti environmentálnej katastrofy, ktoré cez širokospektrálnu analýzu partnerského života prepájajú s najprirodzenejšou ľudskou túžbou mať dieťa. Aj keď túto problematiku nepredstavujú prostredníctvom inovatívnej formálnej koncepcie, dokázali vo výsledku vytvoriť dôkladne prepracovanú scénickú výpoveď o témach, ktorým by naša spoločnosť mala venovať koncentrovanejšiu pozornosť.

 

 

 

 

 

Publikované online: 9.1.2019

Lucia Šmatláková

Lucia Šmatláková je študentkou Katedry divadelných štúdii na Vysokej škole múzických umení, kde momentálne dokončuje posledný ročník. Príležitostne publikuje pre školský časopis Reflektor a internetový portál www.mloki.sk. Participovala na tvorbe festivalového denníka počas dvoch ročníkov študenského festivalu Istropolitana Projekt. Bola členkou študentskej poroty na festivale Nová dráma (2016) a študentskej kritickej platformy na Bábkarskej Bystrici (2013). Zúčastnila sa semestrálneho pobytu na Katedre
divadelnej réžie a dramaturgie PWST v Krakove.