(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

… so Sarah, o Sarah, pre Sarah…

Home/Recenzie / Monitoring divadiel/… so Sarah, o Sarah, pre Sarah…
Divadlo
InscenáciaZuzana Horníková: ... PRE SARAH
Premiéra30. apríla 2009
Divadelná sezóna

Dramaturgia: Martin Hvišč
Réžia: Martin Hvišč a Ivan Šramko
Scéna a kostýmy: Diana Strauszová
Hudba: Juraj Rovenský
Hrajú: Miroslava Dudková, Zuzana Horníková
Premiéra: 30. 4. 2009 v Štúdiu 12, Bratislava
Sarah Kane. Provokujúca, krutá, inovatívna, lyrická, naturalistická, experimentujúca, spochybňujúca, depresívna, oslobodzujúca… Tieto a ešte mnohé iné prívlastky k Sarah Kane patria. K jednej z hlavných predstaviteliek britskej cool drámy sa však vzťahuje ešte jeden veľmi dôležitý prívlastok. Inšpirujúca.
Posmrtne vydaná hra Psychóza 4.48 je epilógom a spoveďou Sarah Kane sužovanej depresiami a sebadeštruktívnymi silami vedúcimi k samovražde. Text hry tvorí prúd vedomia, podvedomia, myšlienok a spomienok. Všetko to je vybičované do krajnej emocionality, bez definovania počtu postáv, bez mien, bez prostredia. A práve táto, po všetkých stránkach neobyčajná hra, sa stala zdrojom inšpirácie pre mladú dramatičku Zuzanu Horníkovú, ktorá na jej motívy napísala hru …pre Sarah. Podobne ako Psychóza 4.48 je aj … PRE SARAH hrou osobnej výpovede a rozuzľovania zložitých súvislostí a zážitkov. Na tomto mieste sa ťažko hodnotia motívy, ktoré autorka vo zverejnených materiáloch priznáva ako osobnú pohnútku k napísaniu hry. Určite však, ako sa má divák možnosť presvedčiť, ide o zážitky hlboké, neraz intímne a bolestné. Napokon Horníková to demonštrovala aj v texte Otvorená spoveď, inscenovanom pred štyrmi rokmi.
Horníková vo svojej hre použila rovnaký princíp, ktorý sa pri dešifrovaní textu Psychóza 4.48 ponúka ako najlogickejší a najpravdepodobnejší – dialóg terapeuta s pacientkou. Pôvodný text Sarah Kane však zdvojuje. Pacientku, ktorou v Psychóze 4.48 nemôže byť nik iný ako samotná Kane, dopĺňa pacientkou, do ktorej s najväčšou pravdepodobnosťou projektuje seba. Text pacientky Kane, respektíve jeho časti, zostáva zachovaný, text druhej pacientky Horníková dotvorila. Treba povedať, že vynikajúco. Osobne mi Horníkovej text dal ešte hlbší a komplexnejší obraz toho, čo ponúka Kane. Verím, že autorka bude v tvorbe pokračovať, pretože jej potenciál je veľký. Podarilo sa jej zachovať štýl Psychózy 4.48 a pritom bez plagiátorstva vytvoriť text nový, osobitý a zaujímavý.
Problematickejšia bola inscenačná podoba textu. Režisérske duo Martin Hvišč a Ivan Šramko zvolili za základné stavebné kamene inscenácie pomalé tempo, sústredené až meditatívne ticho, reč symbolických mizanscén, ale aj istú dokumentárnosť a scudzenie prostredníctvom projekcie. Všetky tieto princípy sú istotne namieste a správne, ale stále platí, že všetkého veľa škodí. Dialogické sekvencie obsahujú napätie len z podstaty textu, z jeho vnútorného obsahu a významu. Napätie obsiahnuté réžiou sa, žiaľ, do veľkej miery stráca v chorobnej statickosti a v otrocky sa opakujúcom princípe.
Sústredený a neraz aj emocionálne vypätý dialóg pacientky a psychoterapeuta sa strieda s ešte detailnejšími – dokumentárnymi projekciami a štylizovanými mizanscénami, v ktorých herečky vytvárajú fyzickú paralelu psychických procesov. Herečky sa, súhlasne s obsahom textu, stavajú na stoličky, líhajú na zem, vytvárajú krídla z bariel a modelujú akési živé sochy stelesňujúce utrpenie. Režisérom zjavne išlo o čo najintenzívnejšie pôsobenie myšlienok vnútorne zložitého textu, a preto ostatné prostriedky obmedzili na minimum. Výsledný efekt, ktorému sa však divák len veľmi ťažko ubráni, je nuda. Akékoľvek vnútorné zainteresovanie, akákoľvek schopnosť vycítiť odkaz a atmosféru celého umeleckého diela, ale aj akákoľvek snaha o nadviazanie komunikácie s inscenáciou bola režisérmi ľahkovážne postavená do polohy čo najmenšej komunikatívnosti. Iste, nikto z tvorcov tejto inscenácie si nekladie za cieľ urobiť dielo jednoduché či banálne, tadiaľ ich cesta rozhodne nevedie. No treba si zároveň položiť otázku, či sa týmto spôsobom práce inscenácia neutopila v sebe samej.
Ďalším styčným bodom inscenácie boli herecké výkony Zuzany Horníkovej a Miroslavy Dudkovej. Typovo rozdielne herečky – jemná a krehká Dudková v protiklade s drsnejšie a naturálnejšie pôsobiacou Horníkovou, boli už na prvý pohľad zaujímavým článkom koncepcie. Logicky k ich fyziognómii sa inscenácia začína. Dudková – pacientka, Horníková – terapeut. Dobre známy úvod Psychózy 4.48, v ktorej Dudková tlmočí psychické utrpenie vznikajúce ako dôsledok depresívnej epizódy Sarah Kane. Po čase sa však situácia obracia, z Dudkovej sa stáva vyrovnaný terapeut, z Horníkovej pacientka mobilizujúca svoje posledné sily. Tento princíp výmeny rolí fungoval počas celej inscenácie, až na výnimky, keď sa z oboch stávali paralelné pacientky. Zostáva pritom zachovaná štruktúra, že Dudková predstavuje pacientku Kane, Horníková zas v inscenácii hovorí sama za seba.
Obe herečky mali pred sebou neľahkú úlohu. Obsahovo i formálne komplikovaný text, intímna výpoveď, nutnosť absolútnej prirodzenosti a autentickosti. V tomto smere išlo o nerovný a paradoxný boj. Nerovný preto, lebo divák na prvý pohľad odhadne, ktorá z herečiek má herecké vzdelanie a bohatú divadelnú prax a ktorá do inscenácie prináša predovšetkým vlastnú drsnú autenticitu. A paradoxný preto, lebo z môjho pohľadu je Horníková, aj napriek niektorým chybám dikcie, výslovnosti a javiskového pohybu, pre inscenáciu prínosnejšia ako Dudková. Tá sa tiež nevyhla niektorým nedostatkom, typickým skôr pre nehercov, no pri tomto type inscenácie je ich analýza bezpredmetná. Podstatnejšie je celková autentickosť a emocionálne posolstvo. Tu sa však ukázalo, že Dudková viac používa „naučenú“ hereckú štylizáciu, páčivé gestá a v zobrazovaní depresívnych stavov neraz aj klišé.
Inscenovanie cool drámy sa zaobíde aj bez výraznejších výtvarných prvkov. Tvorcovia, vedomí si tejto skutočnosti, obmedzili prácu scénografky Diany Stauszovej na minimum. Absolútne civilné oblečenie na pozadí jednoduchej scénografie. Drevená výplň definujúca hernú plochu, slúžila zároveň ako priestor pre projekciu, stôl a dve stoličky. Nič viac nebolo treba. Režiséri vložili viac energie do filmovej projekcie, ktorá bola súčasťou javiskového obrazu a zároveň súčasťou ich výpovede.
… PRE SARAH je inscenácia kladúca veľké nároky na všetky zúčastnené strany. Na tvorcov i na divákov. Pre mňa bolo jej vzhliadnutie napriek niektorým spomenutým výhradám silným emocionálnym zážitkom, ktorý rezonoval ešte niekoľko dní po predstavení. Istotne však stojí za zamyslenie, či intelektuálny pretlak, ktorým tvorcovia inscenáciu priam zavalili, väčšinu divákov skôr neodradí.

Soňa J. Smolková vyštudovala divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení a liečebnú pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Pôsobila ako hudobná publicistka, neskôr ako odborná pracovníčka Divadelného ústavu. Momentálne je redaktorkou denníka SME. Divadelné recenzie publikovala v denníku Pravda, v časopise kød – konkrétne o divadle, spolupracovala s Rádiom_FM a s internetovým časopisom MLOKI. Súčasťou projektu Monitoring je od jeho začiatku.

Uverejnené: 30. apríla 2009Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzentka: Soňa J. Smolková

Soňa J. Smolková vyštudovala divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení a liečebnú pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Pôsobila ako hudobná publicistka, neskôr ako odborná pracovníčka Divadelného ústavu. Momentálne je redaktorkou denníka SME. Divadelné recenzie publikovala v denníku Pravda, v časopise kød – konkrétne o divadle, spolupracovala s Rádiom_FM a s internetovým časopisom MLOKI. Súčasťou projektu Monitoring je od jeho začiatku.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Soňa J. Smolková vyštudovala divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení a liečebnú pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Pôsobila ako hudobná publicistka, neskôr ako odborná pracovníčka Divadelného ústavu. Momentálne je redaktorkou denníka SME. Divadelné recenzie publikovala v denníku Pravda, v časopise kød – konkrétne o divadle, spolupracovala s Rádiom_FM a s internetovým časopisom MLOKI. Súčasťou projektu Monitoring je od jeho začiatku.

Go to Top