Snívanie so Snehulienkou

Vytlačiť

(verne podľa Grimmovcov)

Réžia: Monika Gerbocová a.h.
Výprava: Tomáš Volkmer a.h.
Hudba: Jiří Philipp a.h.
Asistent réžie: Jozef Novysedlák
Hrajú: Denisa Ďuratná, Slavomíra Fulínová, Jozef Novysedlák, Peter Slovák, Mikuláš Macala, Albín Medúz, Pavol Pivko, Peter König a.h., Mária Brozmanová, Katarína Turčanová, Anna Strnadová
Premiéra: 6. júna 2010, Spišské divadlo, Spišská Nová Ves

V našom kontexte niet azda nikoho, kto by príbeh Snehulienky a siedmich trpaslíkov nepoznal. Celovečerný animovaný film od Walta Disneyho z roku 1937, ktorý sa stal celosvetovou udalosťou, zostáva inšpiráciou pre mnohých filmových i divadelných tvorcov dodnes aj napriek tomu, že je všeobecne známy a obohraný. Pri hodnotení divadelnej verzie tohto príbehu z repertoáru Spišského divadla sa však nemožno riadiť len familiárnosťou, keďže dramaturgická voľba pri „klasikách“ tohto druhu predpokladá umeleckú invenciu a interpretáciu doposiaľ neobjavenú. Pri interpretáciách je totiž žiadúce, aby sa pozornosť venovala len niektorým aspektom zakorenených predstáv o tom, ako to s tou Snehulienkou „naozaj“ bolo. To sa týka aj recenzovanej inscenácie.
Hlavnou témou spišskej Snehulienky a zároveň interpretačným posunom v príbehu sa pre režisérku Moniku Gerbocovú stalo snívanie a hravosť. Inými slovami – detská fantázia, ktorá prevyšuje život. Hneď v úvodnej scéne sa nám predstavila postava Snehulienky (Denisa Ďuratná) v detskej izbe, so svojou obľúbenou hračkou – zajacom, ktorý „hral“ rolu jej imaginárneho priateľa a dôverníka. Rozprávkovú atmosféru dotvárali ostatné hračky, visiac vo vzduchu na šnúrkach. V spojení s dymovou clonou a tlmeným modrým svetlom na javisko prenikla istá magickosť, ktorú sa podarilo technicky udržať počas celého predstavenia. Inscenácii to miestami dodávalo až podivnú kafkovskú atmosféru.
Snehulienka začala rozprávať svoj príbeh, akoby sa všetko už raz odohralo – a nielen raz, keďže príbeh poznáme všetci. Jej rozprávanie dopĺňalo projekčné plátno v pozadí (obrázky kráľovských rodičov), ktoré bolo počas predstavenia niekoľkokrát využité, no nie nevyhnutné pre pochopenie situácie. Tento prvok pôsobil príliš účelovo.
Dráma začala príchodom kráľovnej na chodúľoch (Slavomíra Fulínová), ktorá so sebou priniesla obludnosť a strach. „Malá“ Snehulienka popri nej vyzerala bezmocne, no ako sa časom ukázalo, veľkosť jej fantázie prekonala všetky útrapy. Kedykoľvek sa Kráľovná zjavila, v zámku zavládla tyrania – domáce väzenie, úlohy, rozkazy, zlomyseľnosť. Herecky výborne zvládnutá postava bola presvedčivá – detský divák naivnú Snehulienku v jednom momente dokonca nahlas vystríhal pred ľstivosťou macochy.
Ako protipól k nej vystupoval Kráľ (Jozef Novysedlák). Napriek choduliam, jeho prejav bol dosť nevýrazný. Kým v náznakoch pôsobil ako dobrák, zodpovedný vládca a ochranca krajiny, jeho vzťah k dcére zostával chladný a ľahostajný – pri odchode do boja sa s ňou ani nerozlúčil. Postava Kráľovnej tak v tejto manželskej dvojici dominovala a bola divácky vďačnejšia.
Inou výraznou, aj keď vedľajšou postavou bola Krysa v podaní Petra Slováka, ktorý svoju hereckú príležitosť tvorivo využil. V úlohe sluhu Kráľovnej dokázal bez slov v publiku vyčarovať úsmev i súcit – raz ako škodoradostný dvorný šašo (čo paroduje svojich nadriadených), inokedy ako oddaný vykonávateľ rozkazov svojej márnivej pani. Bohužiaľ, scéna v lese, kde mal Snehulienku zabiť na želanie Kráľovnej, zostala bez napätia. Tu sa herecká akcia obmedzila len na samoúčelné „nenápadné“ manévrovanie s nožom v ruke, pričom nedramatickosť situácie podporila aj Snehulienka svojou infantilnosťou a prehrávanou naivitou. Nekalé a okaté úmysly Krysy akoby ignorovala a divák si tak nemohol užívať pocit, že vie viac než postava na javisku.
Rozprávkovosť, ako jeden zo štylistických znakov inscenácie, bola ďalej umocnená prítomnosťou siedmich rozprávkových trpaslíkov. Na scéne sa objavili svetielkujúc s baterkami a priniesli so sebou hravosť, veselosť i hašterivosť. Každý z nich mal svoj charakter i spôsob, akým sa pohyboval. Spiacu Snehulienku v lese si spoločne odniesli domov, kde mohla v pokoji variť, prať, upratovať. Domáce práce sú predsa dôležitejšie než snívanie, ak berieme do úvahy odznetú repliku, že „snívanie je nebezpečná choroba“. Možno aj preto si Snehulienka chvíľu myslela, že „vidí“ sedmoro. Pričom skutočnosť bola iná...
Za prítomnosti trpaslíkov sa druhá polovica predstavenia niesla vo veselšom duchu, čo vhodne kompenzovalo temnotu a chlad Kráľovninej komnaty. Tá predovšetkým slúžila ako miesto, na ktorom sa odohrával intímny dialóg s Prorokom –zrkadlom. Ten vypadal ako nadrozmerná rekvizita v tvare starej skrine, ktorá chrlila dym, svetielkovala a mechanickým kyvadlom neustále pripomínala pominuteľnosť krásy i ľudského života. Atmosféru tajomna umocňoval hlas, ktorý spoza tohto zrkadla vychádzal. Zakaždým efektná scéna strhávala pozornosť i vyvolávala rešpekt pred vyššími silami. Boj s časom však Kráľovná napokon prehrala – ako to už v rozprávkach s dobrým koncom býva.
Celé dianie na javisku spestrili nápadité kostýmy, najmä trpaslíkov, ktorých bolo takmer nemožné rozpoznať od ľudí -hercov. Bolo na škodu, že náročná technická a scénografická výprava si vyžiadala prestávku, počas ktorej zostali diváci sedieť v hľadisku. Ilúzia sa tak na chvíľu násilne vytratila a neostávalo nič iné, len túto voľbu inscenátorov tolerovať.
Rozprávková hudba sprevádzala predstavenie takmer po celý čas, a to dokonca aj naživo – prostredníctvom niekoľkých muzikálových čísiel v podaní Snehulienky a siedmich trpaslíkov, doplnených hravou a vtipnou choreografiou. Kým jeden text piesne poslúžil ako výchovný prostriedok, počas ktorého ich Snehulienka naučila umývať sa, iná pieseň bola o čakaní na svojho vysnívaného princa. Ten samozrejme prišiel včas, aby Snehulienku vrátil do života po tom, čo ju zlá macocha otrávila jablkom.
Z hľadiska vyváženosti dramatických situácií prebehla záverečná časť len skratkovito, na zachovanie príbehu. Niektorým motívom postáv a vývoju dramatična nebol venovaný dostatočný čas; je otázne, nakoľko bolo potrebné predlžovanie niektorých scén (napr. Snehulienka s Krysou v lese alebo predstavovanie Snehulienky s trpaslíkmi). Režisérka sa skôr sústredila na Snehulienkin vnútorný svet a situácie, kde vystupovala Kráľovná a trpaslíci, a to na úkor iných. Celkovo tak zvíťazila presvedčivejšia forma, než obsah rozprávky, čo však bolo v súlade so zvolenou efektnou výpravou.
Nakoniec bol poklad, ktorý Snehulienka skrývala v srdci, štedro prerozdelený. Zdolala tým všetku zlomyseľnosť, lebo ak je človek pekný srdcom – stačí to na každú prekážku. Naďalej však platí: „Ten, kto je pekný, môže byť aj zlý. Ten, kto je škaredý, môže byť aj pekný.“ Nielen vo sne.

Publikované online: 6.6.2010

Milan Zvada

Milan Zvada absolvoval štúdium anglického jazyka a filozofie na Fakulte humanitných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, v rámci štúdia v Holandsku a vo Fínsku absolvoval program Erasmus Mundus MA v odbore International Performance Research. Venuje sa prekladateľstvu a divadelnej publicistike. Pôsobí ako učiteľ anglického jazyka, dramaturg a projektový manažér v oblasti nezávislej kultúry, v súčasnosti je dramaturgom kultúrneho centra Záhrada v Banskej Bystrici.