Smutnosmiešna kritika do vlastných radov

Vytlačiť

Preklad: Michaela Zakuťanská
Úprava: Martin Gazdík, Michaela Zakuťanská, Zoja Zupková
Dramaturgia: Martin Gazdík
Scéna: Zoja Zupková
Kostýmy: Diana Strauszová
Hudba: Marián Čekovský
Pohybová spolupráca: Libuša Bachratá

Réžia: Zoja Zupková

Účinkujú:
Mundek: František Balog
Aneta: Lívia Dujavová
Krištof: Tomáš Diro
Franka: Tatiana Poláková
Jurek: Andrej Palko
Režisér: Juraj Zetyák
Chladný Tiger: Ľuboš Záhon 

Premiéra: 28. marca 2014, Malá scéna Štátneho divadla Košice

Poľský dramatik Michal Walczak (1979) úspešne debutoval v roku 2000 hrou Neznámi, ktorá získala cenu v súťaži Hľadáme poľského Shakespeara. V roku 2001 kritika ocenila jeho ďalšiu hru Pieskovisko v súťaži nazvanej My na prahu nového tisícročia. Ocenenia rozhodli o jeho voľbe venovať sa profesionálne divadlu. Vyštudoval divadelnú vedu a réžiu vo Varšave a takmer výhradne sa venuje písaniu a divadelnej réžii. Na svojom autorskom konte má už niekoľko desiatok textov, ktoré sú úspešne uvádzané nielen v jeho rodnom Poľsku. Walczak dnes patrí k najuvádzanejším a najprekladanejším poľským autorom v zahraničí. Divadelná hra Amazónia z roku 2009 vznikla ako jedna z radu dramatikových hier zameraných na autentickú výpoveď mladej generácie.

Amazónia je komédia zo súčasnosti, ktorá ale rieši pradávny problém partnerských vzťahov. Kedže prostredie, ktoré si Walczak tentoraz vybral, mu je dôverne známe a je aj divácky veľmi atraktívne a v dobe masmédií a heroizácie masovej kultúry až voyersky vzrušujúce, netreba sa čudovať, že autor narušil aj patriarchálny partnerský stereotyp a prostredníctvom úspešnej komerčnej herečky Anety a nepochopeného umelca Mundeka zosmiešňuje a kritizuje nielen svet seriálových celebrít, ale aj pseudoumelcov vytvárajúcich umenie pre hŕstku (pseudo)intelektuálov. Preto veľmi kruto pragmaticky rieši vzťahový problém mladého hereckého páru, ktorý si musí vybrať svoju životnú cestu, rozhodnúť sa, či robiť umenie v divadle, alebo zanechať mladícke ideály a zapredať sa duchu doby v brakovom televíznom seriáli. Na pranier sa tak dostávajú jednoduché, na efekt vypočítané zápletky, hlúpe dialógy, neprofesionalita a slabá úroveň seriálov a ich tvorcov, ale i opačná strana tzv. veľkého umenia. Walczak vo svojom texte strieda iróniu a cynizmus s nehou a takmer až romantickou naivitou hrdinov. Nech je láska Anety a Mundeka spočiatku akokoľvek úprimná, rozpor medzi tlakom doby a vernosťou ideálom napokon nevydrží.

Napriek aktuálnosti a podobnosti tejto poľskej hry so slovenským prostredím sa úpravcovia textu M. Gazdík, M. Zakuťanská a Z. Zupková (ide o trojicu dramaturg, prekladateľka a režisérka) rozhodli striktne zachovať poľské reálie a v texte zovšeobecniť to, čo by malo osloviť slovenské publikum. Inscenačný výsledok je vtipný a vcelku zaujímavý. Seriálové dialógy sú lacne stupídne tak, ako v správnej telenovele majú byť a realistický jazyk je briskný, ironický a súčasný.

Režisérkou inscenácie Amazónia je Z. Zupková, ktorá má za sebou v Košiciach už úspešnú prácu na rozprávke Tri prasiatka a vlk úžerník. Aj tentoraz jej dramaturgia umožnila pracovať s mladými hercami, jedinou výnimkou bol takmer výtvarný artefakt Chladný Tiger v podaní o niekoľko generácií skúsenejšieho Ľ. Záhona. Režisérka vo svojej koncepcii prináša hravosť a nadsádzku, nekladie zložité otázky a nevytvára komplikované mizanscény. Zjednodušene povedané, takmer lineárne predkladá životy hlavných hrdinov (trblietavý svet šoubiznisu a svet tvrdého prebíjania sa životom), aby sa vo výsledku vždy večer stretli „v jednej posteli“. To všetko však so svojským humorom. V Zupkovej režijnom rukopise výrazne cítiť vizuálny rozmer jej vnímania textu a silné prepojenie na scénu, ktorej je tiež autorkou. Centrálnym bodom scény je vnútro javiska, na ktorom sa odohráva nakrúcanie seriálu Amazónia, privátny život postáv sa symbolicky odohráva na okraji javiska a ich nekomerčný profesionálny život, mám na mysli prácu Mundeka ako chodiaceho pútača i jeho pokus o veľké umenie, zas pred javiskovým portálom či pod javiskom. Scéna sa jedným paplónom zázračne mení na spálňu, pásom zelenej rohože na divokú džungľu, za mrežami vidieť podzemný svet čiernych disidentov, ale dominantou zostáva paradoxne takmer snehobiela, akoby z papiera vystrihnutá (aká symbolika pominuteľnosti a nestálosti) scéna televíznych ateliérov. V podobnom duchu sú ladené aj kostýmy D. Strauszovej. V nich je svet postáv rozdelený na dokonale zladených, doslova papierovo-skladačkových bielych seriálových tvorcov (chvíľami dokonca so známymi výbežkami na kostýmoch pre založenie do albumu – pamätníci isto poznajú papierové bábiky na obliekanie) s jemným čiernym lemom, možno ako náznakom voľakedajších umeleckých ambícií, na čiernych undergroundových nepochopených umelcov vo vyťahaných svetroch a na farebný svet tých vonku, hoci len v kostýme v tvare štvrtky pizze, či poháru piva.

Aj hudobná zložka dotvára túto humorne schizofrenickú atmosféru inscenácie. M. Čekovský nevtieravo vyriešil televízno-divadelný hudobný problém.

Keď dramaturg M. Gazdík vyberal do repertoáru Walczakovu hru, neulakomil sa na osvedčené Pieskovisko, ale zaujímavo siahol po tomto titule, ktorého kritika presahuje do autorových radov a dáva priestor najmä mladým hercom. V hlavných úlohách sa predstavili L. Dujavová ako Aneta a F. Balog ako Mundek. Dujavová sa chopila príležitosti a na scéne rozohráva svoj vnútorný prerod, keď sa z mladej ambicióznej divadelnej herečky vďaka jednému konkurzu stáva idol publika. Ideály ustupujú trhu a emócie ovládne biznis. Dujavová zo svojej prirodzenosti prechádza do afektovanej seriálovej štylizácie, čím spolu so svojím seriálovým partnerom Krištofom, T. Dirom, vytvárajú (ne)chcenú komickú dvojicu. Prehnané gestá, jazyk a pohyby, smiešne scény sú tým, čo im obom umožňuje hrať sa na hru. J. Zetyák ako televízny režisér je jeho karikovaným prototypom.

F. Balog ako Mundek je zas prirodzene nervózny. Hľadá sám seba, kladie existenčné i umelecké otázky, dostáva sa do bizarných situácií a so svojskou ľahkosťou dáva priestor situačnému humoru. Silnejšie miesta má v scénach s Frankou, hrá ju T. Poláková, ktorá mu je rovnocennejšou komickou partnerkou, hoci jej exaltovaný prejav je miestami na hrane. V každom prípade je Polákovej postava tou správnou fanatičkou zasvätenou umeniu a vôbec nezáleží na tom, či mu skutočne (v hre) rozumie. Jej veľkým idolom je A. Palko ako Jurek, veľký umelec hľadajúci UMENIE v jeho nepochopenej čistote. Jurek je na jednej strane svojskou poctou Grotowskému a jeho chudobnému divadlu, na strane druhej zas prehnanou karikatúrou všetkých pseudoumelcov intelektuálov. Palko sa so svojou postavičkou pohral a vyšlo mu to. Hereckou čerešničkou na torte je postava Chladného Tigra, ktorú si zahral Ľ. Záhon a jeho pár krátkych výstupov je vítaným osviežením hry.

Trpká komédia M. Walczaka Amazónia je dobovou generačnou výpoveďou dnešných mladých ľudí, ktorá s humorom a svojskou iróniou cez lukratívne komerčné herecké zamestnanie ukazuje, ako žijeme, ako ľahko sa dokážeme vzdať vzťahov i našu schopnosť rýchlo sa prispôsobiť a vhupnúť do vzťahov nových, založených nie na prežitom a emóciách, ale na výhodnosti situácie. Hra hovorí aj o hľadaní samého seba a vlastných priorít, a to je to, čo si možno divák, odchádzajúci z predstavenia s úsmevom na perách, uvedomí až neskôr. A hoci predstavenie miestami stráca tempo a sila jeho textovej výpovede niekedy zaniká v rozkolísaných hereckých partoch a kĺzaní sa po povrchu, možno i pre to uvedomenie si samého seba sa naň oplatí prísť. 

Publikované online: 9.3.2015

Hana Rodová

Hana Rodová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika na Prešovskej univerzite v Prešove. V rokoch 1999–2001 publikovala recenzie v časopise Javisko. Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných  dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Od roku 2009 spolupracuje na projekte Monitoringu divadiel na Slovensku. Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.