Smutno-smiešny boj v pornoshope

Vytlačiť

Preklad: Martin Porubjak
Dramaturgia:
Martin Gazdík
Réžia:
Štefan Korenči
Scéna:
Jaroslav Valek
Kostýmy:
Katarína Žgančíková
Hrajú:
Zuzana Skopálová a Štefan Kožka

Premiéra: 18. októbra 2011, Malá scéna STU

Po slovenskej premiére hry Ľudorezy od rakúskeho dramatika Wernera Schwaba v minulej sezóne, uviedla Malá scéna STU slovenskú premiéru hry ďalšieho rakúskeho autora – Petra Turriniho s názvom Hviezdoslav v sexshope (pôvodne Grillparzer im Pornoladen). Obaja dramatici boli príslušníci tzv. Graz Grupe a písali provokatívne texty, ktorými sa snažili realizovať „divadlo šoku.“ Režijno-dramaturgická koncepcia však tentoraz nevychádzala z Turriniho predstáv o šokujúcom divadle a ako určujúce prostriedky zvolila odstup a náznakovosť. Na javisku sa neodohrávala desivá realita, ktorá mala vzbudiť negatívnu reakciu u diváka a mala ho tak vytrhnúť z každodennej rutiny. Prvok šoku sa zachoval len v samotnom dramatickom texte, ktorý prešiel minimálnou a veľmi citlivou úpravou. Kuriózna téma ešte aj v súčasnosti predstavuje u niektorých divákov problém, preto inscenátori zrejme nechceli riskovať neúspech a šokujúcu drámu pretvorili na vkusnú tragikomédiu.

Dej hry sa odohráva v sexshope, v ktorom pracuje Muž – päťdesiatnik, bývalý šepkár v divadle. Je presvedčený, že ženy pripravujú mužov o prácu. V sexshope momentálne pracuje len preto, lebo ženy sa k tejto práci ešte nedostali. Pre istotu študuje knihu chiropraktiky, v prípade, že by sa to mohlo zmeniť. Do sexshopu prichádza o päť rokov mladšia Žena – televízna redaktorka, ktorej nenávisť k mužom pramení z nevery jej manžela. Stret vnútorného napätia oboch postáv vrcholí do masochistického bičovania, v ktorom každá z postáv odkryje svoje problémy a zlosť. V závere dochádza k zmiereniu oboch postáv i k vnútornému zmierenia v rámci každej postavy.

Muž, ktorého stvárňuje Štefan Kožka, vyzerá ako „klasik vystrihnutý z dobového obrázku“ vďaka výstižnému kostýmu. Čierne tesilky, biela košeľa a čierna vesta pôsobia zastaralo, ale elegantne. Namiesto kravaty má pod golierom uviazanú červenú ozdobnú mašľu ako P. O. Hviezdoslav, ktorému sa podobá aj hustými fúzmi. Upravený konzervatívny výzor znásobujú dioptrické okuliare zavesené na retiazke okolo krku. Vyšmatlané kockované papuče vyjadrujú pohodlie pracovného prostredia, z ktorého vyšiel. Takýto predavač stojí v absolútnom kontraste k prostrediu predajne erotických pomôcok.

Na scéne dominujú odtiene červenej a čiernej farby. V zadnej časti v strede javiska visí červený záves, po obvode zdobený svetelnou reťazou, za ktorým sa skrýva stena s kovovými putami, pripevnenými v hornej časti. Po oboch stranách javiska stoja kovové stojany s erotickými pomôckami, ktoré smerujú z prednej časti javiska priečne až dozadu k závesu. Vpravo vpredu je umiestnený malý stolík a taburetka obtiahnutá červenou kožou, kde na začiatku inscenácie sedí predavač. Počúva klasickú hudbu, ktorá zaznieva z reproduktorov a číta knihu.

Dolu v hľadisku sa medzitým prechádza Žena, ktorú hrá Zuzana Skopálová. Bledomodrý nohavicový kostým, biela blúzka a čierne lodičky ladiace s čiernou kabelkou pôsobia ležérne a elegantne. Mierne konzervatívny vzhľad dopĺňa tradičný účes - vlasy vypnuté štipcom a s klasickou ofinou. Žena pôsobí na prvý pohľad sebavedomo. O chvíľu jej prechádzanie ale nadobúda nervozitu a nerozhodnosť. Napokon si tvár zamaskuje za tmavé slnečné okuliare a cez hlavu si prehodí tmavú šatku a odhodlane vkročí do predajne. Otvorenie a zatvorenie virtuálnych dverí je sprevádzané príznačným zvukom a cinknutím zvončeka z reproduktorov. Kožka namieri diaľkové ovládanie do stredu prednej časti javiska a prepne klasickú hudbu na zvuky súlože. Skopálová neveriacky podíde k virtuálnej obrazovke a zdesene a pohŕdavo sa na ňu pozerá otočená smerom k divákovi.

Znak a nadhľad sú dôležitými prostriedkami uplatnenými v tejto inscenácii. Vďaka nim vyznievajú i vážne drastické scény odľahčene až humorne. Veľmi vtipne pôsobí napríklad scéna, keď Žena škrtí Muža pomocou koženej masky s rubíkom. Štefan Kožka sa pohráva s rubíkom tým, že ho striedavo vdýchne a vypľuje, pričom komicky fučí a prosí o milosť. Náznakové je, samozrejme, aj bičovanie; herci plieskajú bičom vedľa, pričom žartovne hyperbolizujú situáciu.

Vtip prinášajú aj drobné osvedčené gagy: po tom, ako Muž omdlie, Žena sa ho snaží prebrať jemnými fackami, čo nepomáha, a práve vtedy, keď sa mu chystá uštedriť poriadnu ranu, sa Muž preberie. Osvedčenými trikmi, ako vyvolať v publiku smiech, je aj komentovanie slovenských reálií, napr. hereckých výkonov v inscenácii Herodes a Herodias v SND, osobností slovenského showbiznisu (napr. Nora Mojseová), reality show (Farma) či seriálov (Hoď svišťom) a pod. Overeným žartom je aj pieseň „Dům holubí“ (zaznieva z reproduktorov), ktorú si Žena vyberie na navodenie atmosféry pri masochistických scénach. V neposlednom rade sú nositeľom komiky kontrasty, ktoré vidno najmä v hereckej práci.

Štefan Kožka stvárnil postavu Muža s pozoruhodným zmyslom pre dôveryhodnosť detailu. Jeho Muž je dôsledný pán, ktorý vykonáva svoju prácu rutinne úctivo. O najkurióznejších pomôckach a sexuálnych praktikách rozpráva s takou samozrejmosťou a vecnosťou, akoby predával potraviny. Tento mierumilovný uhladený pán, ktorý si mašľu z krku neodloží ani pri masochistických scénach, keď je prinútený obliecť si latexové šaty, má aj druhú stránku. Chvíľu hovorí s pokojom stoika, chvíľu sa zlostí a dychčiac kričí s námahou vygradovanou do infarktového stavu až mu zlyháva hlas. Keď ho Žena provokuje svojím povýšeneckým správaním, komicky pobehuje po javisku, pričom dupoce ako ťažkopádny ťuťmák s gumeným hompáľajúcim sa dongom v rukách, akoby rytier so zlomeným mečom bojujúci za pravdu, až si vyčerpane sadne a plačlivo sa chytá za hlavu. Kožka strieda polohy absolútneho pokoja a ústretovosti s cholerickými výbuchmi veľmi presne, dramaturgicky vyvážene a dôsledne disciplinovane.

Postava Zuzany Skopálovej pôsobí spočiatku priveľmi afektovane kvôli dominantne vysokému tónu hlasu, nepríjemne hrdelnému smiechu, zveličene povýšeneckému rozhorčeniu a prekvapujúcemu hysterickému kriku. Čoskoro si divák uvedomí, že tento afekt nie je dôsledkom nevydarenej hereckej kreácie, ale premyslenej koncepcie charakteristiky postavy. Žena je afektovaná, pretože nie je sama sebou, snaží sa byť niekým iným, niekým dokonalým, niekým, koho sa samota a náhrada za lásku erotickými pomôckami netýkajú. Skopálovej Žena žije v takomto klamlivom afekte už dlho, preto ho úplne nestráca ani po kľúčovej scéne bičovania. Už nevie byť iná. Konanie, ktoré na prvý pohľad vyzerá nevhodne a smiešne, odkrýva bolestivú stránku jej samoty a úbohosti, napr. keď nohami zviera venušine guličky, pričom sa poľutovaniahodne snaží oslobodzujúco smiať, aj keď už neverí na orgazmus, alebo keď tancuje trápne nespútaný erotický tanec s nafukovacím mužom, kým jej nevyfučí v rukách a ona padá s plačom na zem.

Napriek odstupu a miernej hyperbolizácii sa podarilo obom protagonistom vniesť do postáv pravdivosť a ľudskosť, hlavne úbohosť a smútok ľudského bytia bez lásky. Za škrupinou javiskového diela, ľahko stráviteľného pre súčasné publikum, môže pozorný divák vycítiť šokujúce posolstvo hry o dvoch osamelých ľuďoch, plných krívd a nenávisti.

Marcela Beňová

Publikované online: 18.10.2011

Marcela Beňová

Marcela Beňová je absolventkou magisterského stupňa Divadelnej fakulty VŠMU v odbore Teória a kritika divadelného umenia. V súčasnosti pôsobí ako pedagogička odborných teoretických predmetov na Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave. Venuje sa divadelnej kritike, príležitostne umeleckej tvorbe.