Smutné hranice zábavy či zábava na hrane smútku?

Vytlačiť

Preklad: V. Reisel, v texte sú použité citácie z diel Bernard-Marie Koltés: Západné nábrežie (preložila M. Šimová) a François Villon: Veľký testament (preložil J. Felix, prebásnil J. Smrek), Úprava a dramaturgia: S. Sarvašová
Scéna a kostýmy T. Ciller
Hudba: Ľ. Šrámek
Pohybová spolupráca: E. Leeger
Réžia: T. Roháč

Účinkujú:
Orgon: O. Hlaváček
Mario: D. Výrostek
Silvia: D. Misárová
Dorant: M. Ďuriš
Lisette: V. Škorvagová,
Harlekýn: T. Mischura

Premiéra: 20. 4. 2012 v Divadle Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene

Divák, ktorý vyhľadáva umelecký zážitok v odľahčenom komediálnom rámci, je s menom Marivaux určite dobre zoznámený. Zvolenské Divadlo Jozefa Gregora Tajovského siahlo po jeho osvedčenom titule Hra lásky a náhody, ktorý už niekoľko storočí celkom bezpečne plní hľadisko i pokladňu. V podstate banálna zápletka - skúška lásky pomocou zámeny identít, vskutku balansuje na hrane bulváru, no zároveň pod týmto povrchom ponúka množstvo významov, morálnych a intelektuálnych apelov. Nie je humor ako humor; práve komika, ktorá často dráždi tie najnižšie pudy, necháva u Marivauxa ostrejšie vyznieť hlboké významy jeho textov, no tento paradox funguje aj opačne – prepiaty pátos môže intelektuálny zážitok oslabiť.

Mladý inscenačný tím z Divadla Arteatro (režisér Tomáš Roháč a dramaturgička Saša Sarvašová) hneď v úvode inscenácie jasným gestom potvrdzujú, že sledujú grotesknú rovinu textu. Dominika Misárová v úlohe Silvie, Orgonovej dcéry, prichádza na scénu priam v kabaretnom štýle. Ešte pred zdvihnutím opony sa na proscéniu za zvukov veselej inštrumentálnej hudby, s cylindrom a balónikom v ruke, prechádza a koketne poskakuje do tanca. Divák teda očakáva všemožné útoky na zmysly, artistné hudobno-tanečné dielo plné energie a kreativity. Niektoré „hluché“ miesta inscenácie a nezrovnalosti v hereckých výkonoch síce brzdili výbušný charakter diela, napriek tomu je celkový dojem ucelený a komický pôdorys si udržal svoje archetypálne modely.
Fakt, že inscenácia je postavená na hereckých výkonoch, podporuje aj scéna (Tom Ciller). Tá je minimalistická – celý zadný prospekt tvoria panely pomaľované pôsobivým vzorom, ktorý akoby kopíroval prírodné štruktúry v štylizovanej podobe – dajú sa tu identifikovať tvary listov stromov či obrysy vtákov. Po každej strane je jeden vchod na javisko a z trojdimenzionálnych scénografických prvkov tu je len umývadlo a radiátor. Rekvizít sa tiež používa minimum, najvýraznejším prvkom je veľké množstvo kufrov pána Doranta. Tom Ciller sa teda pokúsil zdôrazniť grotesknú plošnosť príbehu a postáv, štylizáciu a konštrukt. Zaujímavým prvkom je výrez v zadnom prospekte, ktorý slúži ako akési okno, no napríklad aj ako barový pult. Dá sa teda všemožne významovo transformovať a ponúka priestor na režijné oživenie. Podľa nálad jednotlivých výstupov sa mení aj farebné osvetlenie javiska.

Marivaux v tejto hre cielene sledoval odkaz tradície commedie dell´arte, čo okrem rozvinutia jedinečného a nevyčerpateľného vzťahového modelu – citlivý zamilovaný pán (pani) a drzý dominantný sluha (slúžka) – potvrdil aj niektorými menami postáv. V Hre lásky a náhody je to konkrétne postava Dorantovho sluhu, ktorý sa volá Harlekýn. V hereckom stvárnení Tomáša Mischuru sa z Harlekýna stal skutočný šašo. Poddaní sa tak stávajú hlavnými aktérmi, ktorí miešajú karty.

Mischura už svojou útlou, no nesmierne brisknou a akrobaticky zdatnou postavou vyvoláva komický efekt. Je uvravený, neposedný, drzý, neustále pobehuje sem a tam, prežíva extrémne emócie a všetky preexponované ad absurdum. Jemnocit či pokoj sú preňho cudzie slová, nič u neho nie je vecou rozvahy, ale vzruchu. Ako sluhovi mu chýba slušné vychovanie, čo sa prejavuje aj v jeho lapsusoch v etikete, keď predstiera, že je pánom. Jeho malá postava je v komickom kontraste k urastenejšiemu a zavalitejšiemu Dorantovi (Michal Ďuriš), ktorý je celkovo vo svojom prejave umiernenejší. Vrchol komickosti Mischurovho výkonu nastáva, keď vo víre vášní a udalostí skočí na ruky Lisette, svojej budúcej manželke.
Lisette (Vladena Škorvagová) ako ženská polovička tohto ničivého prírodného úkazu už taká presvedčivá nebola. Svoju drzosť a vášnivosť demonštrovala skôr výtvarnými znakmi než herectvom. Hoci je slúžka, od začiatku chodí na vysokých ihličkách a pofajčieva cigaru. Je teda jasné, že nie je subtílnou a tichou komornou, práve naopak – dokáže aj s pánom domu Orgonom (Oldo Hlaváček) koketovať do takej miery, aby si pre seba z toho zabezpečila určité výhody, no rozhodne nie povinnosti. Avšak Lisette v podaní Škorvagovej akoby nemala motivácie, jej herectvo je len predvedením akcie bez hlbšieho opodstatnenia. Keď sa začne jej vzťah s Harlekýnom, divák ani len netuší Lisettin zámer. Je to láska? Chladná vypočítavosť? Je zamilovaná do Harlekýna alebo do jeho fiktívneho majetku? Herečka nemusí podať jasnú odpoveď, no v svojom výkone bohužiaľ ani nepoložila otázku. Akoby sa v hre ocitla omylom.

Kontrastom k výbušnej dvojici sluhov je dvojica pánov – Dorante (Michal Ďuriš) a Silvia (Dominika Misárová). Napriek falošným identitám sa do seba dvojica zamiluje, aj s vedomím, že ten druhý je chudobný (obaja v skutočnosti nemajetnosť iba predstierajú). Ich city sú teda čisté a úprimné, čo by malo byť zreteľne čitateľné aj z herectva. Napriek pár vybočeniam v intenciách komiky bola z hercov cítiť duševná vyrovnanosť, úprimnosť, vznešenosť a vysoký cit lásky. Podporené to je aj výstupom Dorantovho vyznania, keď Sisi stojí na točni ako socha a Dorante jej vyznáva lásku, sediac na barovej stoličke a za zvukov jemnej soulovej hudby. Tým sa vo víre extravagancie a artistnosti dodal ich vzťahu vznešený a harmonizujúci tón.
Najväčší interpretačný posun nastal u postavy otca Sisi, Orgona (Oldo Hlaváček). Dramaturgička Saša Sarvašová sa skrz túto postavu pokúsila rozšíriť text o ďalší význam, o rozmer tragického vplyvu neetického správania mladých na otca. Ten spočiatku vystupuje ako komická postava, koketuje so slúžkou Lisette, nesmierne sa zabáva na zmenených identitách mladých a ich nevedomosti. Zrazu sa však jeho charakter diametrálne mení. Orgon dostane z celej situácie záchvat a skončí na invalidnom vozíku, bezvládny a apatický. Tu prichádza veľký monológ, ktorý Sarvašová čerpala z Villonovho Veľkého testamentu. Hovorí o postavení otca, o jeho vzťahu s deťmi, o ich vypočítavosti a o neschopnosti vážiť si pravé hodnoty rodičovstva. Koltèsova hra Západné nábrežie zrejme dramaturgičku inšpirovala pri akcentovaní témy neetickej túžby po bohatstve a v inscenácii sa objavia aj úryvky z nej.

Orgonov emocionálne prepiaty a obsahovo patetický monológ síce priniesol inovatívnu interpretáciu, no zároveň skĺzol do istého klišé. Tento motív na konci vyznel ako jediná pointa, no napriek tomu sa začal budovať až pred koncom. Akoby sme teda videli dve rôzne inscenácie –  jednu grotesknú komédiu a jednu rodinnú tragédiu. Prepojenie týchto diametrálne odlišných koncepcií bolo ale veľmi vratké a nekoncepčné, čo mohlo diváka zmiasť. Posledný výstup inscenácie je akýsi orgiastický obraz, takmer až diaboliáda, v ktorej sa všetky postavy poddajú vášnivému tancu a hudbe, čo je sprevádzané diabolským smiechom. Na konci inscenátori teda odhaľujú, že všetky postavy sú negatívne, každá je súčasťou pekelných plánov a intríg, no počas inscenácie nám to ani len nenaznačia. Otcovo bezvládne telo tu sedí v invalidnom vozíku ako isté memento až do konca – takéto patetické finále však pôsobí rušivo.

Poslednou postavou hry, ktorú som nespomenula, je Mario, Orgonov syn (Daniel Výrostek). Jeho kostým je celý biely, nosí šiltovku posunutú do strany. Už jeho výzor nám naznačuje, že pôjde o hlupáka, nevyspelého adolescenta. Táto jeho stránka je dotiahnutá do takého extrému, že divák len márne hľadá opodstatnenie tohto charakteru. V rámci deja totiž kvôli svojej hlúposti a obmedzenosti nič nedokáže a do diania vôbec nezasiahne. Ako samoúčelná komická postavička sa však vo Výrostkovom stvárnení neosvedčil. Herec ťaží z klišéovitých „vonkajškových“ znakov hlúposti, no jeho vlastný tvorivý vklad z javiska nie je cítiť.
Inscenácia má veľa kladov i nedostatkov. Mnohé režijné nápady zostali nedotiahnuté či významovo neopodstatnené (ako napríklad mikrofón umiestnený v prachovke, ktorý nemal nijaký myšlienkový ani estetický význam, či svietiaci glóbus, výstup výpadku elektriny a jej následnej opravy a pod.). Pozitívne boli zase niektoré herecké výkony, predovšetkým klauniáda Tomáša Mischuru či artistne-erotický náboj niektorých výstupov. Medzi jednoznačné klady by som zaradila aj výtvarný koncept Toma Cillera, na druhej strane patetický výstup záchvatu Olda Hlaváčka zatienil komediálny potenciál inscenácie. Váhy hodnôt inscenácie sú teda naplnené z obidvoch strán a je len na divákovi, ktorý pól nechá prevážiť.

 

Tatiana Brederová

 

 

publikované online 9. 10. 2012

Publikované online: 20.4.2012

Tatiana Brederová

Tatiana Brederová je absolventkou doktorandského štúdia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení, kde sa venovala výskumu súčasného ruského dokumentárneho divadla. Bakalársky titul získala z odboru teória a kritika divadelného umenia na bratislavskej VŠMU a magisterské štúdium absolvovala a ukončila na pražskej Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení. Kontinuálne sa venuje divadelnej kritike a publikuje v rôznych slovenských i českých periodikách. Venuje sa aj umeleckému prekladu a organizácii kultúrnych podujatí.