Smrť na hranici bdenia a sna

Vytlačiť

Preklad: Juraj Šebesta

Réžia: Klaudyna Rozhin

Hrá: Peter Čižmár

Premiéra: 17. februára 2011, Divadlo Kontra, Spišská Nová Ves

Umieranie je jedno (možno jediné) z javov, ktoré sú pomalé a tušené, a pritom nevyhnutné. Smrť, ktorá prichádza postupne, ale o to intenzívnejšie sa tlačí do ľudského podvedomia ako spomienka, je v dnešnej dobe stále tabuizovaná. A to sú len niektoré z najintenzívnejších pocitov, o ktorých chceme vedieť čo najmenej, ale pritom na ne myslíme. Čas dožívania, postupného konca, pomalého zomierania, ale o to drastickejšieho a obludnejšieho, sa stalo hlavným motívom diela Samuela Becketta.

Na slovenských javiskách sa Samuel Beckett vracia sporadicky (rovnako je to aj vo väčšine európskych krajín). Väčšinou ide o dramaturgický výber, keď  sa divadlo rozhodne inscenovať práve jeho texty plné tragického pohľadu na ľudské bytie a uvedomí si, že práve v tej či onej dobe môže text zarezonovať. Väčšinou ide o hry, ktoré sú inscenované v duchu beckettovských „pravidiel“. Dôraz je daný na text, bez jednoznačného režijného rukopisu.

Prednedávnom sme sa mohli stretnúť na Konci hry na doskách Činohry SND v réžii Rastislava Balleka. Na menších scénach sa stretávame s potrebou skompletizovať Beckettovo dielo prostredníctvom dramatických skíc a monodrám. Systematickejšiu snahu môžeme vidieť v inscenáciách režiséra Martina Hvišča, ktorý niekoľko Beckettových hier uviedol na menších bratislavských javiskách  (Štúdio 12 a divadlo a.ha).

Po jednoaktovke Sólo/A Piece of Monolog, ktorá nebola na Slovensku doteraz preložená ani inscenovaná, siahlo divadlo Kontra zo Spišskej Novej Vsi, v réžii poľskej režisérky Klaudyny Rozhin.

V monodráme čerpá Beckett zo svojho detstva, keď ho otec učil škrtnúť zápalku o zadok. K tejto udalosti sa autor vracia v priebehu textu ešte niekoľkokrát. Z neho ešte viac ako z ktorejkoľvek jednoaktovky cítiť, že Samuel Beckett rozpráva o sebe, svojom detstve, ktoré považuje za dožívanie. Stav na pokraji sna a bdenia, keď ešte nie je jasná ani najbližšia budúcnosť.

Autor ho pôvodne napísal pre herca Davida Warrilowa pod pracovným názvom Gone. Začína sa slovami: „Moje narodenie bolo mojou smrťou“. Traumatické spomienky na detstvo, na pocit nepotrebnosti a zúfalstva, ktorá sa mieša so zúfalým strachom zo smrti, v súčasnej podobe tak tabuizovanej, znie tak ako všetky Beckettove texty literárne až poeticky. Slová v nej plynú ako verše, hovoria o intimite, bolesti z traumy, ktorú ani po rokoch nie je možné utíšiť.

Divadlo Kontra zo Spišskej Novej Vsi si zakladá na poctivom herectve a dôraze na texte. S tým je aj spätý fakt, že si jeho tvorcovia často vyberajú formu monodrám. V poslednom čase napríklad text írskeho dramatika Conora McPhersona Sv. Mikuláš.

Preklad Juraja Šebestu znie plynulo a atmosfericky veľmi pôsobivo. Určite by sa príjemne čítal aj v textovej podobe. Ale text v inscenačnej realizácii Divadla Kontra nie je vložený do situácie, plynie ako báseň, ktorej motív smrti sa neustále ozvenovito vracia.

Režisérka Klaudyna Rozhin naštudovala Becketta takmer predpisovo, bez nejakej zjavnej formy interpretácie.

Herec Peter Čižmár stojí v divadelnom líčení (zjavne pripomínajúceho samotného autora) na javisku a uprene sa pozerá do svetla reflektora. Na stolíku stojí lampa, ktorá sa po čase začne zhasínať.

Text deklamuje vo vnútornom kŕči, ide mu cez zuby, na  miestach väčšieho citového rozpoloženia pôsobí viac autenticky, inokedy v menšej miere silene. Počas trištvrte hodiny sa takmer nepohne a svojou osvetlenou tvárou divákov takmer zhypnotizuje. S potláčaným hnevom, ktorý sa po čase mení na zúfalstvo a ľútosť, ktorá sa mieša s pátosom a nostalgiou, plynie z jeho úst text, ktorého význam len tušíme.

Ide skôr o intímny prednes ako o inscenáciu. Režijné vedenie je upriamené na hercov minimalistický výraz a gesto a na slová, ktoré plynú v takmer v jednej hlasovej rovine. Hercovi a režisérke nemožno uprieť snahu priblížiť sa čo najviac k beckettovskej poetike v podobe vyprázdneného javiska a hereckých prostriedkov. Živočíšnosť a expresivita, ktorá je Čižmárovmu hereckému prejavu prirodzená, je v Sóle tlmená a obmedzená na niekoľko jemnejších výbuchov emócií, ale to všetko v menšej miere, než na ktorú sme zvyknutí (napríklad už v spomínanej inscenácii Sv. Mikuláš).

Čižmár je schopný pracovať sám so sebou, vie v jednotlivostiach zaujať a upriamiť na seba pozornosť, ale inscenácia ako celok pôsobí monotónne až ezotericky.

Sólo, tak ako aj iné Beckettove diela vrátane jeho románov, sú určené pre špecifický druh publika typu veľkomestských intelektuálov. Či si nájdu aj niečo v pátose, ktorý sa vinie inscenáciou, je otázne, ale pre jeho priaznivcov je úspech, aj keď vidia poctivo naštudované dielo svojho obľúbeného spisovateľa a dramatika bez väčších interpretačných a súčasných presahov.

Marek Godovič

Publikované online: 17.2.2011

Marek Godovič

Marek Godovič je absolventom Vysokej školy múzických umení v
v odbore divadelná veda a polonistika a Filmovej a televíznej fakulty Akadémie múzických
umení v Prahe v odbore scenáristika a dramaturgia. V priebehu štúdia sa zúčastnil
semestrálnych pobytov na Escola Superior de Teatro e Cinema v Lisabone a na  Jagielonskej
Univerzite v Krakove. Ako autor, dramaturg a scenárista spolupracoval na rôznych
divadelných a rozhlasových inscenáciách. Od roku 2011 pracuje v Divadelnom ústave v
Štúdiu 12.  Recenzie a kritiky publikoval v  časopise kod, SME, Tanci, Salte či Pravde. Ako kritik sa
zaoberá súčasnou drámou, fyzickým divadlom a súčasným tancom.