Smiešno-trpké obrazy starnúcich umelcov

Vytlačiť

Réžia: Petra Tejnorová
Dramaturgia: Lukáš Jiřička
Námet a choreografia: Lucia Kašiarová
Scénografia a kostýmy: Adriana Černá
Hudba: Tomáš Vtípil
Videotechnická spolupráca: Jaroslav Hrdlička

Účinkujú: Beatrice Cordua (DE), Krzysztof Raczkowski (PL/DE), Ján Sedal, Josef Kotěšovský, Alois Bílek (CZ), Mária Zagátová, Martin Bálik (SK), Ildikó Móger (HU)

Premiéry:
Česko: 19. 2. 2013, Nová scéna Národného divadla, Praha
Slovensko: 21. 2. 2013, Stanica Žilina-Záriečie, Žilina

Medzinárodná autorská inscenácia Edge je obrazom hranice medzi obdobím mladosti a staroby i autentickou výpoveďou o živote, minulosti, či o strachu zo smrti. Pod režijným vedením Petry Tejnorovej a v choreografii Lucie Kašiarovej vznikol medzinárodný projekt, ktorého spolutvorcami sú umelci nad šesťdesiat rokov zo Slovenska, Čiech, Maďarska, Poľska i Nemecka. Samotný scenár vychádza práve z ich autentických spomienok, myšlienok a výpovedí. Inscenácia o starobe v hlavnej úlohe so starnúcimi umelcami by veľmi ľahko mohla skĺznuť do patetickosti, avšak Edge čerpá práve naopak z cynizmu, trpkého humoru a reality všednosti v jej divadelnom ozvláštnení.

Za produkciou inscenácie stojí Alta@rt o.s. (Studio Alta, Praha), ale i kultúrny priestor Stanica Žilina-Záriečie. Prvá premiéra sa konala vo foyeri Novej scény Národného divadla v Prahe, druhá prebiehala v priestore S2 žilinskej Stanice. Inscenácia je zároveň vytvorená tak, aby bola prenosná do akéhokoľvek priestoru (v rámci festivalu Nu Dance Fest prebehlo predstavenie aj v priestoroch bratislavskej A4). Rovnako scénografia (Adriana Černá) je jednoduchá, ale účelná – pozostáva zo staromódneho socialistického nábytku (niekoľko obývačkových kresiel, či záhradných kresiel, stolík) a jedného paravánu.

Tvorcovia pod vedením režisérky Petry Tejnorovej pred začatím projektu oslovili rôznych tanečníkov, hercov a divadelníkov nad šesťdesiat rokov z piatich krajín – z nich bolo napokon vybraných sedem viac i menej inšpiratívnych účinkujúcich. Český herec Ján Sedal (dlhoročný člen HaDivadla) sa stal akýmsi zjednocujúcim prvkom všetkých ostatných a zároveň zdrojom cynického humoru a nadhľadu. V tomto mu sekundoval rovnako výrazný (a veľmi pohybovo zdatný) poľský tanečník Krzysztof Raczkowski (v súčasnosti pôsobiaci v Poľsku i v Nemecku). Práve jeho pohybové kreácie tvorili tie zaujímavejšie a divadelnejšie časti inscenácie – napríklad keď predvádza prerod z fyzicky silného a príťažlivého muža do polohy mľandravého a roztraseného starca (prostredníctvom pohybov a práce so svalmi).

Ďalšou zaujímavou osobnosťou inscenácie bola nemecká tanečníčka Beatrice Cordua, ktorá v minulosti tancovala i u Piny Bausch či u Mercea Cunninghama. Svoju energiu, smäd po živote a obrovský nadhľad prejavovala v každom svojom výstupe. Či už v úvodnej dokrútke, kde sedí na záchode a fajčí popri tom, ako rozpráva o starobe, alebo keď polonahá v modrých dvojdielnych plavkách s červeným plášťom lieta po scéne ako superman, či keď v teatrálnom opulentnom kostýme rozpráva o svojej nemeckej performancii, v ktorej priamo na javisku masturbuje (Beztvaré vaginálne sólo). Rovnako éterickou a pôvabnou bola i maďarská tanečníčka Ildikó Móger, ktorá vyrozprávala svoj príbeh neplánovaného tehotenstva, kvôli ktorému musela predčasne ukončiť kariéru tanečnice. Efektne zapôsobí i jej erotické duo s Krzysztofom (v niektorých momentoch skĺzava až do akéhosi obrazu sexuálneho aktu), ktoré je v kontraste s komickým hereckým výstupom Jána Sedala. Ten sa groteskným spôsobom pokúša zahrať jednotlivé farby, ktoré mu kričia diváci z publika.

Prepojením so samotnou Žilinou (ako i jedinými slovenskými zástupcami) boli pani Mária Zagátová, bývalá učiteľka spoločenského tanca, a bábkar Martin Bálik. Pani Zagátová pôsobí ako energická babička s obrovskou životnou radosťou, ktorú rozdáva nielen divákom, ale i zvyšným účinkujúcim. Nikdy neprepadá sentimentu (i keď sama nanajvýš sentimentálne pôsobí), dokonca ani v scéne, pri ktorej ju Krzysztof zhodí z kresla na kolieskach do pomyselného hrobu. Celú pohrebnú mizanscénu za burácajúcej hudby, na ktorú tancuje Ildikó, do mikrofónu komentuje Ján Sedal. Tento metaforický výsmech zo smrti (dokonca až určité dehonestovanie) je ešte zveličený fajčením cigary, ktorú si účinkujúci posúvajú medzi sebou a jej popol klepú na pomyselnú mŕtvolu – pani Zagátovú. Naopak scéna, keď pani Zagátová učí ostatné dvojice valčík, pôsobí veľmi rozpačito a skôr pateticky. Martin Bálik, ktorého v inscenácii volajú Pán Žilina, má skôr akúsi funkciu symbolu – toho najstaršieho článku projektu. Predsa len, osemdesiatštyriročný pán má už obmedzené pohybové možnosti i rétorické schopnosti a je prirodzené, že scény s ním vyvolávajú skôr rozpaky a sentimentálne pocity. Napríklad, keď horko-ťažko vyrozpráva krátku rozprávku o žabiakovi, ktorého keď princezná pobozká, premení sa na princa, rovnako ako bábka v Bálikových rukách. Posledným účinkujúcim, ktorý sa však objaví až v druhej polovici – v dvoch tanečných choreografiách s pani Zagátovou – je osemdesiatročný Alois Bílek, tiež bývalý lektor spoločenských tancov. Jeho stojka na hlave v závere inscenácie akoby popierala všetky názory o fyzickej neschopnosti starých ľudí.

Asi najdivadelnejšie a najnápaditejšie pôsobila scéna detskej hry „vidličky-lyžičky-nože“. Krzysztof stojí otočený k stene, recituje po poľsky „vidličky-lyžičky-nože“ a zakaždým, keď sa otočí, ukáže na jedného z účinkujúcich, povie jeho reálny vek a podá mu mikrofón. Prostredníctvom tohto okamihu takmer každý z účinkujúcich prezradí nejaké svoje životné odhalenie, či dilemy z minulosti, ktoré napokon zmenili ich životy. Ildikó rozpráva o svojom neplánovanom tehotenstve, pani Zagátová prezradí svoj sen zatancovať si s Bobom Irvingom, Beatrice odhalí svoje rozhodovanie medzi milencom a manželom a Ján Sedal sa prizná, že chcel emigrovať do Ameriky, ale v poslednej chvíli roztrhal lístok a zostal doma. Účinkujúci však nehovoria len o sebe a svojich životných traumách, ale vyjadrujú i kolektívne pocity zo staroby – strach z vlastnej neschopnosti a z fyzických zmien, s ktorými je spojená i premena sexuality, a napokon strach najvyšší – strach zo smrti. Podľa tvorcov sa inscenácia chcela pokúsiť práve o odtabuizovanie podobných tém, avšak podarilo sa im len ich latentné načrtnutie.

Podobne nedotiahnutých prvkov, jemných náznakov, ktoré zostávajú len na povrchu a nerozvíjajú sa žiadnym smerom, je ale v inscenácii viac. V jednom bode prichádza na scénu pán Alois Bílek v obleku znázorňujúcom kostlivca, sadne si do kresla a sleduje, ako pani Zagátová učí ostatných protagonistov valčík. V jednej chvíli sa postaví a sám vyzve pani Zagátovú do tanca. Nie je však vôbec zrejmé, čo má tento tanec s kostlivcom znamenať – či ide skutočne o akýsi tanec smrti, či je to len ďalší z efektných prvkov. Pani Zagátová totiž jeho pozvanie s úsmevom prijíma, ale po tanci kostlivec so scény odchádza. Pán Alois Bílek sa vracia ešte raz, už v normálnom obleku a znova tancuje s pani Zagátovou – čím akoby predošlý tanec s kostlivcom znegovali. Viacero symbolov a významov teda, bohužiaľ, zostáva len v prvom pláne, čím inscenácia stráca na sile výpovede.

Významnou súčasťou inscenácie je i samotná hudba (Tomáš Vtípil), ktorá je prostredníctvom jedného hudobníka prítomná priamo na javisku. Ten za pomoci niekoľkých klasických i netypických hudobných nástrojov a prvkov (husle, štikanie zapaľovača, cinkanie na hrnček...) dotvára atmosféru i náladu konkrétnych výstupov a choreografií – pričom niekedy je s nimi cielene v kontraste. Rovnako výrazným inscenačným prvkom sa stáva videoprojekcia, ktorá lemuje samotnú inscenáciu a je i určitým dramaturgickým východiskom. V úvode vidíme sled krátkych videí, v ktorých sa prvýkrát predstavia samotní protagonisti. V rôznorodých prostrediach a situáciách (v bazéne, vo vlaku, na hodine tanca, na záchode či pri tanečniciach, ktoré sa krútia na tyčiach) sa rôzne vyjadrujú o svojom vzťahu k starobe z obdobia, keď sami boli mladí. A videoprojekcia je napokon i vyvrcholením celej inscenácie, i keď mierne patetickým – záverečné videá vrátili starnúcich protagonistov do mladosti, do obdobia ich životných rozhodnutí (na plátne najskôr vidíme jedného z účinkujúcich, ktorý sa plynule mení do jeho mladšej verzie). Jána Sedala vrátilo video do okamihu rozhodnutia o emigrácii, Beatrice k výberu medzi manželom a milencom, Ildikó do bodu rozhodnutia, či si nechá svoje dieťa. Krzysztof sa prostredníctvom videa zmení na celkom malého chlapca a v úplnom závere sa Bálikova žaba premení naňho samého. Avšak je trochu nepochopiteľné, prečo sa v záverečnej dokrútke už neobjavuje pani Zagátová ani pán Bílek. Jednou z možných interpretácií by mohlo byť, že ich posledný tanec bol tancom smrti.

Jedným z problémov tejto medzinárodnej autorskej inscenácie je aj určitá jednoznačnosť jej výpovede, ktorá je daná už od samotného začiatku. „Edge symbolizuje obdobie prechodu medzi aktívnym životom a zdanlivo pasívnou starobou.“ Presne to vyjadrujú pohybové a tanečné choreografie, jednotlivé výpovede účinkujúcich, videoprojekcia či kolektívne mizanscény. K ničomu zásadnejšiemu, k žiadnej výraznej pointe sa však inscenácia neposunie. Možno snáď iba záverečná videoprojekcia načrtáva vidinu života ako neustálej zmeny. Edge však v konečnom dôsledku pôsobí skôr ako akýsi komentár k životu siedmich starnúcich umelcov – i keď neprikrášlený a odpatetizovaný.

Tieto autentické výpovede a viaceré mizanscény zároveň akoby neboli pospájané žiadnou jednotiacou líniou a pôsobia tak skôr ako čriepky portrétov niekoľkých starnúcich umelcov. Jediným sceľujúcim prvkom sa napokon stáva iba samotný motív starnutia. Slepým bodom vtipnej a originálnej inscenácie je tak jej nekoherentnosť a jemná „povrchovosť“ – čoho príčinou môže byť kolektívny princíp tvorby inscenácie, ale zároveň i nedostatočná režijno-dramaturgická koncepcia. Inscenácia Edge však napriek tomu zostáva obrazom hranice medzi vrcholom produktívneho života a jeho zvyškami, ukazuje nám starobu v pravom svetle i v jej ironickom odtieni. Je to hravá, vtipná, miestami bizarná i trošku sentimentálna inscenácia, v ktorej hlavnú úlohu hrá životná energia.

Katarína Cvečková

 

 

publikované online 31. 12. 2013

 

Recenzia je súčasťou projektu Monitoring divadiel na Slovensku, ktorý je aktivitou Slovenského centra AICT (Medzinárodné združenie divadelných kritikov).

Partnermi projektu sú Divadelný ústav a Divadelná fakulta Vysokej školy múzických umení.

Realizované s podporou MK SR.

 

Publikované online: 21.2.2013

Katarína K. Cvečková

Katarína K. Cvečková je absolventka Teórie a kritiky divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Venuje sa reflexii divadla a súčasného tanca a pravidelne publikuje vo viacerých médiách. Je spoluzakladateľkou platformy MLOKi a aktuálnou šéfredaktorkou internetového magazínu mloki.sk. Päť rokov pôsobila ako odborná redaktorka v časopise kød – konkrétne o divadle, ktorý vydáva Divadelný ústav. Venuje sa aj pedagogickej činnosti – pravidelne vedie workshopy kritického myslenia a písania Píš ako tancujú. V rámci doktorandského štúdia na VŠMU (odbor Divadelné štúdiá) sa zameriavala na aktuálne tendencie nezávislej divadelnej a tanečnej scény na Slovensku, obzvlášť na fenomén intermediality a princípy umenia performancie. Mimo umeleckej kritiky pôsobí v poslednom období aj ako divadelná a tanečná dramaturgička a kurátorka divadelných (a iných) festivalov.