Smiešne SNY, PRELUDY A LÁSKY HRY

Vytlačiť

Preklad: Ľubomír Feldek
Scéna: František Lipták
Kostýmy: Peter Čanecký
Dramaturgia: Andrea Dömeová
Choreografia: Šárka Ondrišová
Réžia: Ondrej Spišák

Hrajú: V. Černý, A. Šišková, Z. Porubjaková/ A. Jókai, B. Farkaš, R. Jakab, J. Kemka, R. Poláková, Z. Konečná, M. Miezga, M. Landl, M. Labuda ml., A. Hajdu, L. Latinák, M. Noga, M. Sládečková, P. Šimun.

Premiéra 16. 2. 2012 v Divadle Astorka Korzo ´90 Bratislava

Odpozorovať a parodovať alebo len preniesť pokusy a omyly zo všednosti do iných svetov? Tých svetov je v Shakespearovej najhranejšej komédii hneď niekoľko. Nielen každodennosť zemitej smiešnosti, ale aj roztopašnosť pažravosti, či zasnívanosť roztúženia a snov, ale aj obšírny svet predstáv a sebaklamov.

Režisér Ondrej Spišák siahol prvýkrát po Shakespearovej komédii Sen svätojánskej noci v preklade Ľ. Feldeka, aby predostrel svoje posolstvo súčasníkovi, že zahrávať sa s láskou je osudovo nebezpečné, ale aj príťažlivo lákavé. Postavy jeho inscenácie si skrížili svoje cesty spravidla kdesi v intimite (hotelovej izby? Či iného komorného priestoru, ktorý scénograf F. Lipták uzavrel do štvorca za záclonkami.). Priamo v centre javiska sa odohrá všetko najintímnejšie a najšteklivejšie.

Režisér tvrdí, že najnebezpečnejšie je uveriť klamlivým ilúziám vzťahov, ale aj to, že parodovať Shakespeara nemožno a nehodno. Hoci sa prekladateľ hry v bulletine práve k parodovaniu obšírne vyjadruje, akoby inscenátorov priamo nabádal k použitiu tohto známeho všelieku postmoderny proti nude.

Režisér Ondrej Spišák necháva plynúť príbeh v niekoľkých rovinách. Nepočúvol celkom autorov priamy návod na vyladenie zdania, sebaklamu a reality oproti prízemnej a zdravej smiešnosti a nezáludnej zábavnosti. Zotrváva na hrane šteklivosti nebezpečne blízko k lascívnej vulgarite, ktorej hranicu však umne nikdy nedovolí prekročiť. A tak zábavnosť zostáva bujarou zábavnosťou, a vďaka inteligentne namiešaným ingredienciám aj zmierlivo vkusnou, ale nevykročí k skrytejším významom textu, ktorý dovoľuje prienik do svetov tušených a neprebádaných, sveta snov, rozprávok a fantázie.

Inscenácia sa začína pozvoľnými tónmi úvodného vstupu Tezea a Hipolity ako podareného párika bujarého starého blázna a mladučkej vzpierajúcej sa prisťahovalkyne ohŕňajúcej nosom nad všetkým a čímkoľvek, ktorá sa nudí ešte skôr, než sa jej podarí vstúpiť do manželstva s tým starým bláznom (s vtipom ho hrá V. Černý, Hipolitu s ruským prízvukom Z. Porubjaková), ktorý sa pred ňou v tanečných kreáciách skrúca ako zmyslov zbavený. Z Egea urobil režisér rozmarnú matku Egeu (A. Šišková), tá svoju autoritu precvičuje na neposlušnej Hermii, ale napokon sa v závere rozšantí a dcéra musí matku uchrániť pred rozpustením v alkohole a príliš uvoľneným prúdom túžob aj spomienok (tu dostanú priestor aj náznaky šteklivej minulosti s Tezeom).

Dva motívy ako fantómové strely do citlivých miest režisér podčiarkuje: eroticko-sexuálne hry a všadeprítomný alkohol rozpútavajúci vášne aj fantáziu a neviazanosť mravov. Neustále si štrngajúci remeselníci (režisér ich premenil na hlúčik kuchárov), Helena s fľašou priamo v kabelke, Egea uhýňajúca uhýnajúca si z príručnej ploskačky, štrngajúce si páriky, či Lysander pohotovo vyťahujúci poháriky aj uprostred lesa.

Krajina fantázie a víl holduje viac sexu, než alkoholu. O lásku ide až na poslednom mieste, sex však rozpaľuje do nepríčetna. Oberon (P. Šimun) celkom vecne strestá nehodnú Titaniu slepou vášňou k oslovi, ktorého bez zábran (a bez somárskej hlavy, čo mu nasadil Shakespeare) zahrá Kubo Klbo v udivenom podaní Lukáša Latináka, strateného v náručí Titanie (M. Sládečková) ako v bezodnom víre.

Indické vyladenie (P. Čanecký) v kostýmovej štylizácii Oberona, Titanie a Puka zacvendží orientom nástojčivo a výrečne. Aj všadeprítomný Puk Mira Nogu, ten čo sa z miesta diania a na miesto diania dostáva vždy záhadným skokom, aby podľa inštrukcií Oberona poplietol zámerne všetkým hlavy čarovným elixírom, je z Orientu. Stačí mu dúchnutie a záhadný obláčik zmitorí a popletie hlavy tak dôkladne, že už nikto nevládne nad vlastným umom.

Titania sa zblázni do ušatého kuchára (pôvodne remeselníka) v podaní Lukáša Latináka natoľko, že divákov presvedčí o moci túžob odtrhnutých z uzdy tými najhlasnejšími vzdychmi v hniezdočku lásky spomínanej záclonkovej izby nerestí.

Štvorica zaľúbencov sa naháňa za vlastnými túžbami, akoby naháňala svoj vlastný tieň, stále ide predovšetkým o to, ako koho dostať. A kam? Nuž napokon sa to všetko vyvŕbi, a dostane tzv. „na poriadok“ manželského prístavu. Muži si pomáhajú svorne k patričnej atmosfére nielen alkoholom, ale aj všadeprítomnými mobilmi, z ktorých znie na povel omamná melódia. Podobné aktualizácie však režisér Ondrej Spišák dávkuje úsporne, ba aj  s vkusom, ale predovšetkým ako koreniny zábavné.

W. Shakespeare zamýšľal pôvodne svoju komédiu ako feériu lásky a fantázie. Fantastický svet preludov, víl a škriatkov korunoval kráľovnou víl Titaniou a jej partnerom Oberonom, ktorých verným lokajom je záhadný a nevyspytateľný Puk s diabolskými sklonmi. Inscenácia O. Spišáka však má len jedinú vílu, ktorú hrá Z. Porubjaková len ako marginálnu postavu. Celý rozprávkový svet sa tak sústredil len na Titaniu a jej chúťky, na trestajúceho Oberona a slúžiaceho diablika Puka.

Svet plný neprekonateľného čara snov a predstáv, kde sa menia túžby na skutočnosť, mal byť v priamom kontraste k obyčajnosti pozemskej prízemnosti, či už bohatých (Egeus, Tezeus, Hipolita, ceremoniára Filostrata inscenátori tiež eliminovali) alebo chudobných, ale o to bezstarostnejších a šťastnejších (remeselníci alias kuchári).

A zaľúbenci zmietajúci sa na pomedzí sna a skutočnosti dostanú napokon príučku, že s láskou sa síce neradno zahrávať, ale treba si ju zaslúžiť. Aj tu sa režisér vydal na cestu zábavnosti predovšetkým. Lyrická Rebeka Poláková ako Hermia, ale aj Zuzana Konečná ako Helena (hoci o poznanie vyzývavo šantivejšia) sa usilujú posvätiť svoje postavy aj prídychom oparu skutočnej lásky ako vzácnej romantickej ingrediencie, ale ich partneri Lysander (Róbert Jakab) a Demetrius (Juraj Kemka) smerujú všetko úsilie predovšetkým k rozihranej eroticky podfarbenej hravej zábavnosti.

Korunu plnokrvnej zábave a zábavnosti však nasadzujú v inscenácii kuchári. Ich capocomico je Boris Farkaš ako šéfkuchár Peter Kečup. B. Farkaš rozohráva naplno situačnú aj slovnú komiku svojej improvizovanej skupiny klaunov tak, aby si divák vychutnal nielen sviežosť ich vtipkovania, ale aj bezprostrednú a spontánnu nenáročnosť zábavy, ktorá rozšantí predstavenie a stane sa tak ústredným a nosným prvkom celej inscenácie. Tvorcovia premenili skupinku remeselníkov na partičku kuchárov a vďační diváci sa nebránia smiechu a jeho očistným účinkom. L. Latinák ako Kubo Klbo, či A. Hajdu ako Martin Elegán, M. Miezga v úlohe Koksa, M. Labuda ml. ako Vajčatec, ale aj M. Landl v úlohe Drbáčka sú zhlukom smiešnych klaunov, ktorí vsadili predovšetkým na účinok situačného a slovného bláznenia rodených komediatov. Nenáročnosť divákovi zdanlivo neprekáža, lebo ide v prvom aj v poslednom rade predovšetkým o smiech a zábavnosť. Premena remeselníkov na kuchárov je tiež inováciou, súvisí aj s mániou varenia, ktorá je jednou z najaktuálnejších tém dnešnej konzumnosti.

Bezuzdnej zábave, ktorá bola očividne jedným z hlavných režijných zámerov, by azda niekedy pomohla naplno vyznieť aj väčšia kontrastnosť odlišných situácií a scén (svet fantázie verzus svet reality). To však nemení nič na tom, že Spišák sa eliminovaním postáv sveta fantázie a rozprávkových bytostí vystavil riziku zjednodušení. Predkladá inscenačnú koncepciu zábavnosti pre zábavnosť, kde sa v nadmernej hravosti stratila pravá miera shakespearovského posolstva. Ani jeho blankvers tu nezaznie ako lahodný verš plný sentencií, priveľmi sa rozpustil v neviazanej zábave.

Táto najlepšia autorova komédia má totiž korene v archetypoch a mytológii a v základných situáciách, ktoré sú späté s tradíciou. Aj zábavnosť potrebuje elektrický náboj, aby zasiahla aj do hlbších vrstiev divákovho vnímania.

Zúžený obzor bezbrehej šantivosti síce konvenuje naplno dnešnému divákovi, ale zanecháva ďaleko v nedohľadne možnosti autorovho farbistého fantazijného, ale aj konkrétneho reálneho sveta protirečení a záhad, tajomstva a tajomna, ktoré sú tou pravou trampolínou básnivosti a poetického čara tejto predlohy.

Zadosťučinením pre tvorcov sú však bezpochyby salvy smiechu v publiku, ktoré je vďačné za každý nový, či staronový gag, a to vraj dnes zaváži viac, než akékoľvek scénické čarovanie s poéziou a fantastikou, ktoré má vyústenie v posolstve, či tušenej i čitateľnej vízii sveta, v ktorom sa smiech mieša so slzami.

Zuzana Bakošová Hlavenková

publikované 17.7.2012

Publikované online: 16.2.2012

Zuzana Bakošová-Hlavenková

Zuzana Bakošová-Hlavenková pôsobí na Katedre divadelných štúdií – Teória a kritika divadelného umenia Divadelnej fakulty VŠMU. Venuje sa výskumu súčasného divadla a hereckých metód v priereze dejín divadla so sústredením na herecké metódy a techniky 20. storočia vo svete aj na Slovensku a inscenačnému umeniu XX. storočia. Autorka množstva štúdií, článkov a kritík, ako aj knižných publikácií: Pantomíma v súvislostiach histórie a súčasnosti (1978), Od teórií a techník k tvorivosti v herectve (1980), monografií: Čas činohry (1990), Zita Furková – Smiech a plač alebo Stopy v prachu hereckých dní (1999), Kolotoč herectva – Divadlo Astorka Korzo´90. 1990 – 2000 (2001), Elixír smiechu. Jozef Kroner a Kronerovci. (2010, 2012). Autorka a zostavovateľka zborníka Divadlo a intermedialita (VŠMU 2012), Čas činohry našich čias (VŠMU 2017).

Spoluautorka zborníkov: Teória dramatických umení (1981), Režisér Miloš Pietor (1992), Slovenský hraný film 1970 – 1990 (1993), Divadlo na korze 1968 – 1971 (1994), Osobnosť a dielo Petra Karvaša (1996), Otvorené divadlo v uzavretej spoločnosti (1996), Symbolizmus v kontextoch a súvislostiach (1999), Stretnutie kultúr a divadlo (2000), Poetika a politika (2004), Prednášky o divadle I. (2004), Čechov medzi nami (2005), Peter Scherhaufer – Učitel šašků (2006), Magda Husáková-Lokvencová, prvá dáma slovenskej divadelnej réžie (2008), Divadlo ako dokument doby (2014), Divadelní režiséri na prelome tisícročí (2014). Spoluautorka hereckých monografických zborníkov: Mikuláš Huba (1995), Ctibor Filčík (aj zostavovateľka a autorka koncepcie, 1996), Hana Meličková (1996) a iné.

Publikuje aj v zahraničí, prispela do zahraničných zborníkov: Don Juan and Faust in the XX. century (Praha, 1991), Člověk v divadle, divadlo v člověku (Brno, 1997), L´Europe et son combat pour la Liberté (Paris, 1996), Modern Theatre in different Cultures (Varšava, 1997), Teatry narodowe – tradycja i wspólczesnosč (Polski Czeszyn, 2003), Collective Creation (Montréal, 2007), Commedia dell´Arte v Divadle na provázku (JAMU, 2012), Dominik Tatarka v souvislostech světové kultury (FF MU Brno, 2013), Am a Ea (JAMU Brno, 2015).

Členka ITI, AICT, FIRT, AITU. Aktívne sa zúčastňuje na medzinárodných a domácich vedeckých konferenciách.