Smelo do toho!

Vytlačiť

Jozef Cíger Hronský: Smelý zajko

Adaptácia a réžia: Matej Truban

Dramaturgia: Mário Drgoňa, a. h.

Scénografia a bábky: Michaela Zajačková

Hudba: Martin Geišberg

 

Účinkujú: Jana Eliášová, Bibiana Tarasovičová, Michal Németh, Jan Homolka

 

 

Na konci sezóny 2020/2021 sa krátko po sebe konali v slovenských divadlách dve premiéry inscenácií podľa rozprávok Jozefa Cígera Hronského. Najprv v Bábkovom divadle Žilina a o týždeň neskôr v Bratislavskom bábkovom divadle. Nie je na tom nič zvláštne, tieto náhodné „stretnutia“ autorov či dokonca rovnakých hier v repertoároch rôznych divadiel nie sú ojedinelé. Neplánovane potom vzniká tematická sezóna alebo aspoň konfrontácia dvoch inscenácií rovnakej predlohy. Príkladom je sezóna Anny Frankovej (2016/2017), z oblasti divadla pre deti rok Troch prasiatok (2012) alebo spomeňme viacnásobné uvedenie Kafkovho Procesu (2019), hry Lucy Prebble Vedľajšie účinky (2018) či Ferdinanda von Schiracha Teror (2019).

Čo však vytvorilo nečakané spoločenské paralely je fakt, že krátko pred žilinskou premiérou rozprávky Smelý zajko zverejnil historik Karol Hollý na svojom facebookovom profile reakciu na článok Kremnických novín oslavujúci Jozefa Cígera Hronského. Noviny ju odmietli uverejniť, a tak ju Hollý publikoval na sociálnej sieti. To znova otvorilo náročnú otázku prepojenia diela a života (akéhokoľvek) umelca a jeho spoločenskej zodpovednosti. Cíger Hronský má v Kremnici dve pamätné tabule a tú druhú spolufinancovala „politická strana Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko a jej slávnostného odhalenia sa zúčastnil spolu s vedením mesta aj jej vtedajší významný predstaviteľ Martin Beluský. Skutočnosť, že poprední reprezentanti tohto politického prúdu sa k obdobiu 1939 – 1945 stavajú veľmi podobne ako Hronský, sa pri uvažovaní o tejto veci jednoducho nedá obísť.“[1] 

Tvorba Jozefa Cígera Hronského spoluvytvára zlatý fond našej literatúry a aj polemizujúci historik píše, že Hronský bol „špičkový spisovateľ a mimoriadne schopný manažér či organizátor kultúrneho života, mal nesporne veľmi vysoké kvality. Komplexné hodnotenie jeho osobnosti ale nemôže obísť ideologicko-politický kontext obdobia Slovenskej republiky (1939 – 1945), keď pôsobil ako správca Matice slovenskej.“[2]

Nie sú to marginálne úvahy, napokon aj inscenačný tím z BDŽ netajil kontroverzie okolo Cígera Hronského, keď do bulletinu uviedol: „Po skončení druhej svetovej vojny emigroval do Argentíny. Vzhľadom na svoje sympatie k slovenskému štátu (1939 – 1945) sa totiž po obmene mocenskej garnitúry obával o svoj život. Túto skutočnosť však treba vnímať v širšom historicko-spoločenskom kontexte.“[3]

Časová spojitosť medzi verejnou diskusiou o spisovateľovi a dátumom premiér v bábkových divadlách vznikla náhodou. Vzťah medzi životom spisovateľa či spisovateľky a jeho či jej dielom je náročnou témou pre historikov, literárnych vedcov aj etikov. Pre potreby tejto recenzie teda ostaňme len pri konštatovaní o zlatom fonde literárnej tvorby pre deti. Tu však prichádza otázka, čo tak veľmi priťahuje slovenských dramaturgov a dramaturgičky na príbehoch Smelého zajka, že sa k nim opakovane vracajú. Od polovice 90. rokov 20. storočia inscenáciu podľa tejto predlohy naštudovali v žilinskom Divadle pre deti a mládež Maják (1996), v Divadle Aréna v koprodukcii s Prešporským divadlom (2003), v Štátnom divadle Košice (2008) aj v Divadle Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene (2016).

Nevieme, koho výber to bol v prípade najnovšej, žilinskej inscenácie. Či bol tento titul dlhšie plánovaný umeleckým vedením BDŽ, alebo si ho pre svoju absolventskú inscenáciu a prvú réžiu v profesionálnom divadle zvolil Matej Truban sám. Smelý zajko sa nejaví ako jednoznačná dramaturgická voľba. Je to dnes už archaickým jazykom rozpovedaný príbeh o zajacovi, ktorý uteká pred rozhnevanou medvedicou a ocitá sa tak na rôznorodých miestach. Navyše je úzko spätý s ilustráciami Jaroslava Vodrážku, na základe ktorých príbehy vznikli.

Matej Truban nepripravil vernú dramatizáciu, ale vlastnú hru, ktorá má súčasný jazyk. Dej rámcoval výstupom maliara Jarka, odkazuje teda na spojitosť s Vodrážkovou tvorbou. Prvotným impulzom mu bol motív o mladom hrdinovi, ktorého rodičia vypravia do sveta. V bulletine píše: „Jedného dňa vás vystrčia z pohodlia detskej izby, dvere rodičovského domu sa zatvoria, a vy ste vydaní napospas osudu.“[4] Dôraz je na dobrodružnom rozmere. Dobrým rozhodnutím bolo vynechať napríklad svadbu Zajka v závere.

Zajko v Trubanovej dramatizácii ide do sveta, hneď v úvode rozzúri medvedice, mamu Macinku a dcéru Marcelu. Podobne ako v predlohe im má robiť sluhu, no podarí sa mu vyslobodiť. Následne pred nimi celý čas uteká. Okrem Marcely ho potom prenasleduje aj poľovníkov pes, zo zasnežených vrchov sa v snehovej guli dokotúľa na jarmok, vystraší Pytliaka a Zbojníka, získa ich peniaze, časť z nich dá poctivému predavačovi drevených hračiek, kúpi kapustné pole pre zajacov a vracia sa domov. Autor niektoré časti predlohy zjednodušil či vynechal a upravil počty postáv. Ide o dobre pripravenú dramatizáciu, Truban do nej implementoval aj humorné časti. Jej zrozumiteľnosť a vtip sa však nepodarilo preniesť do inscenácie v plnej miere.

Autorkou výpravy je Michaela Zajačková. Aj v jej prípade ide o absolventskú inscenáciu, ktorou završuje štúdium na Katedre bábkarskej tvorby DF VŠMU. Výprava vychádza z idey hračiek odložených v pivnici. Pracuje so starými drevenými skriňami – veľkými dverovými, aj menšími šuplíkovými. Sú umiestnené na kolieskach, dá sa s nimi dobre pracovať na ploche celého javiska. Jednej z nich možno odňať dvere a umiestniť ich vodorovne, čím evokujú krídla lietadla. Vtipné je znázornenie kolotoča. Bábika predstavujúca dieťa na jarmoku nasadne do zatvárateľnej skrinky na kolieskach, ktorú herec roztočí. Celkovo je zobrazenie jarmoku dobre premyslené a vtipné – či už ide o strelnicu alebo šmelinára (postava Zbojníka), ktorý predáva nepotrebné veci a oklame poctivého predavača hračiek. Režisér využil hranie bábkou, kombináciu hereckého a bábkohereckého prejavu, ale aj tieňové divadlo. Variabilitu komponentov scény tvorivo aj významotvorne využil, priestor celého javiska má on a následne i herci a herečky pod kontrolou.

Postavy príbehu (hračky z pivnice maliara Jarka) predstavujú manekýni – priamo animované bábky. Ich prednosťou, ako aj prednosťou celej scénografie je, že nie sú ľúbivé. Nie sú to prvoplánové, súčasné „plyšáky“. Štylizuje ich už ich dobové zaradenie. Pri kostýmoch vychádzala výtvarníčka najmä z predvojnovej módy, no mohli by sme ich označiť ako „eklektické retro“. Sú v zemitých farbách, ide o estetické kombinácie strihov a vzorov, doplnené o motýlika, baretku či kárované podkolienky. (Jediný prvok, ktorý narušuje farebnú monotónnosť je modrý plášť maliara Jarka v prvom a poslednom výstupe.) V zemitých farbách sú aj všetky hračky a pozadím pre herecké akcie sú hnedé skrine. Vo výsledku tak celá výprava, hoci esteticky hodnotná a divadelne premyslená, splýva a sťažuje orientáciu v dianí na javisku. Obdobný pocit neprehľadnosti vyvoláva miestami aj samotný dej. Nepomer nastáva aj medzi pozornosťou, ktorú si získava hlavný hrdina Zajko a medvedica Marcela. Jej bábka je výtvarne výraznejšia – je väčšia, farebnejšia, má korunku a atakujúco zachmúrený výraz tváre. Hoci je pravda, že z podstaty samotnej postavy je dominantnejšia ako Zajko, získava si v inscenácii pozornosť na jeho úkor.

Inscenácia Smelý zajko nebola tým najlepším, čo slovenské divadlá po nútenej pandemickej odstávke deťom ponúkli. Ukazuje však, že absolventka a absolvent Katedry bábkarskej tvorby majú cit pre prácu s bábkou a potenciál. Smelo do toho, slovenské bábkové divadlo vás potrebuje!

 

 


[1] Príspevok na sociálnej sieti Facebook, profil Karol Holly, zverejnené: 27. 5. 2021, citované: 2. 6. 2021. Dostupné na: <https://www.facebook.com/karol.holly.3/posts/10159253959902505>

[2] Príspevok na sociálnej sieti Facebook, profil Karol Holly, zverejnené: 27. 5. 2021, citované: 2. 6. 2021. Dostupné na: <https://www.facebook.com/karol.holly.3/posts/10159253959902505>

[3] Bulletin k inscenácii Smelý zajko, BDŽ, 2021.

[4] Bulletin k inscenácii Smelý zajko, BDŽ, 2021.

Publikované online: 8.6.2021

Lenka Dzadíková

Lenka Dzadíková vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde bola pri zrode študentského časopisu Reflektor. Doktorandské štúdium absolvovala na tej istej fakulte prácou Prieniky bábkového divadla a popkultúry (2012). 
Zúčastnila sa viacerých vedeckých konferencií a štúdie publikovala v zborníkoch. Ako členka redakcie festivalových denníkov aj ako porotkyňa sa zúčastňuje festivalov ochotníckeho divadla. Je dramaturgičkou programu pre deti na festivale Dotyky a spojenia. Zakladala a organizovala prvé ročníky projektu Medziriadky. Bola členkou výboru Slovenského centra AICT.
Venuje sa recenzistike so zameraním na tvorbu bábkových divadiel a divadelnej tvorby pre deti. Publikuje najmä v časopisoch kød - konkrétne o divadle, Loutkář, Javisko, Bibiana ako i vo viacerých reláciách Slovenského rozhlasu a na internetových portáloch Monitoring divadiel na Slovensku a Mloki.
Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave.