Sme mimo?

Vytlačiť

Preklad a réžia: Ľubomír Vajdička
Dramaturgia: Peter Kováč
Scéna: Jozef Ciller
Kostýmy: Marija Havran
Hudba: Dano Heriban    

Pán von Lips, kapitalista: Dano Heriban
Stifler, jeho priateľ: Dušan Tarageľ
Sporner, jeho priateľ: Tomáš Vravník, ako hosť
Wixer, jeho priateľ: Branislav Bystriansky
Gluthammer, zámočník: Tomáš Maštalír
Madam Schleyer: Diana Mórová
Krautkopf, nájomník: Marián Labuda
Kathi, jeho príbuzná: Jana Kovalčiková, poslucháčka VŠMU

Staubmann, justiciár: Vladimír Obšil
Anton, majordómus u pána Lipsa: Tomáš Turek, poslucháč VŠMU
Josef, sluha pána Lipsa: Andrej Remenik, poslucháč VŠMU
Christian, sluha pána Lipsa: Michal Kinik, poslucháč VŠMU
Franz, sluha pána Lipsa: Ľuboš Radošovský, poslucháč VŠMU
Seppel, paholok u pána Krautkopfa: Juraj Bača, poslucháč VŠMU
Martin, paholok u pána Krautkopfa: Jakub Kuka, poslucháč VŠMU
Hans, paholok u pána Krautkopfa: Igor Schlosser, poslucháč VŠMU
Zámočnícky tovariš: Julian Enrik Smoliga, poslucháč konzervatória

Premiéra 25. a 26. januára 2014, Činohra SND

Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami a siedmimi dolinami, alebo rovno pod nosom, je jedno kapitalistické kráľovstvo. Keď v ňom hrdina dosiahne monopolné postavenie, dosiahne vrchol. Takýchto „hrdinov“ je oveľa, oveľa menej, ako tých, čo sa len usilujú o tento „vysnívaný“ stav, daný pravidlami „voľnej súťaže“ v kráľovstve Mamony. Kapitalistický hrdina – víťaz je v očiach chudobnejšej väčšiny zbytočný; buď je veľmi „šikovný“, alebo ovláda umenie narodiť sa, alebo je to úžerník. Čo s ním? Lenže „Bieda je niečo strašné, skutočne nič strašnejšie neexistuje, keby mi niekto dal 10 miliónov a povedal, že nech som za ne chudobný, nevezmem ich,hovorí Pán Mimo. A boháč bez cieľa ocitá sa mimo; mimo vzrušenia, dobrodružstiev, nečakaných „náhod“, prestáva skutočne cítiť a myslieť, lebo všetkého má nadbytok a nevie, čo s tým. Zlaté teľa opantalo kapitalistického hrdinu na jeho úkor. Ostáva sám.

Text hry nastoľuje skutočne veľmi aktuálny problém. Otázku: Za čím sa náhlime a čo sa stane potom, ak to „zázrakom“ dosiahneme? Stojí to vôbec za to, takto sa hnať? Prečo to potom v tejto dobe skoro všetci robíme? Veď o víťaza nemáme záujem. Azda sa nazdávame, že keby sme sa ním stali my, bolo by to iné?

Hra a inscenácia veľmi presne poukazujú na snahu, ktorá môže viesť k dnes populárnemu syndrómu „vyhorenia“. Otvára sa tak nová otázka, otázka slobody. Komu dnes slúžime? Od koho sme závislí? Skutočná pointa nespočíva v problematike chudoby či bohatstva, lež v našich zámeroch. Kto vlastne sme, kam smerujeme, čo od života očakávame a čo v ňom znamenáme a máme znamenať. Chceme len zábavu, ktorú nám prinesú „náhody“, alebo chceme byť tvorcami okolností? Nezamieňame si prostriedky za cieľ? Poznáme zmysel svojich pohnútok? Vieme, čo konkrétne chceme dosiahnuť, do čoho vložiť úsilie a svojho ducha a na čo umne použiť aj financie?

Zdá sa, že sa chceme stať kráľmi mamony, a pritom v cieli Mamona kraľuje nám. Nevieme, ako s ňou naložiť. Pre pána Lipsa, pána Mimo, zabezpečeného, už nič nemá zmysel. Zmizlo čaro. A tak sa rozhodne pristupovať bez kúzla aj k láske. Nebude sa snažiť vkladať do zámeru seba; ktorá prvá príde, stane sa jeho ženou. Veď boháča žiadna neodmietne... Spočiatku mu túto tézu žena, ktorá ho prvá navštívi, veru aj potvrdí. Navyše, je to krásna vydajachtivá vdova, naladená na frekvenciu súčasnej kapitalistickej paradigmy. Ale „náhoda“, o ktorú tak veľmi prosí náš hrdina, Pán Mimo, mení jeho život. Ak nie je dobrovoľne pánom seba samého, musí sa ním stať vďaka „osudu“. 

A tak sa náš pyšný rozorvaný princ Mimo dostáva z cieľa na štartujúcu čiaru. Musí prejsť siedmimi horami a siedmimi dolinami chudoby, aby našiel svoj bezpečný domov, z ktorého vyšiel. Až v chudobnom prostredí rozpozná svoje poslanie a prenikne k oveľa hlbším, peniazmi nezaplatiteľným hodnotám života. Nanovo objaví to, čo má stále pred očami – skutočnú lásku.

Inscenácia Ľubomíra Vajdičku údajne vznikla ako rýchla náhrada za niečo iné. Možno aj preto sa z Nestroyovej frašky stala skôr aktuálna hudobná rozprávka pre dospelých, akási ponáška na frašku. Vzbudzuje pocit ľudového, ba priam ochotníckeho divadla na scéne historickej budovy Slovenského národného divadla. A to najmä rozmanitým herectvom stvárňujúcim typy smutno-smiešnych postavičiek, kostýmami (Marija Havran) a didaktickou pointou. Scéna (Jozef Ciller) takmer minimalistická, rozosmieva posuvnými dverami, s ktorými skôr herec, než jeho postava vstupuje do konfliktu. Veľmi živou atmosférotvornou zložkou inscenácie je hudba, ktorá rezko otvára oponu. Inscenácia však už taká rezká nie je. Absentuje v nej fraškovitý drsný ostrovtip, groteskný smiech, škodoradosť ako zrkadlá, v ktorých rozpoznáme naše neduhy. Tie azda objavíme, keď sa pohrúžime do neveselo pôsobiacich duchaplných piesní Dana Heribana. Svojím spevom a pôsobivou hrou na koncertnom krídle vytvára kontrast k Nestroyovej ľahkosti a jednoduchšiemu vtipu.

Dano Heriban, ako tvorca hudobnej zložky inscenácie a ako predstaviteľ titulnej postavy, vzbudzuje obdiv všestrannosťou svojich talentov, pripomínajúc Jara Filipa. Svojho pána Lipsa vystaval na energickej sile, ktorú vtisol do veľmi sústredeného pohybu, gest a reči pyšného princa. Rozosmieva však viac formou, ako obsahom, napríklad svojou intonáciou, dôrazom, či vtipným opakovaním tých istých viet ako akéhosi refrénu znudeného pána Mimo: „Porozprávam veci, všetko bude jasné.“ Paradoxne, veľmi distingvovaným spôsobom. Jana Kovalčiková, posl. VŠMU, stvárňuje bystrú chudobnejšiu Kathi tiež skôr rozprávkovo; ako kladnú trpezlivú postavu, ktorá stojí za povšimnutie a lásku zmeneného princa. Z hercov prináša na scénu priamu živelnosť asi len Diana Mórová ako náruživá ziskuchtivá vdova Madam Schleyer, ktorá sa objaví len v prvej časti. V rámci frašky si dovolí držať odstup od svojej Madam a priznane sa zabáva aj nad výkonmi svojich hereckých kolegov. Jediná má na sebe žiarivo žltý kostým, ktorý kontrastuje k ostatným zafarbeným na čierno-bielej stupnici. A je asi aj jediná, ktorej je v hľadisku rozumieť každé jedno slovo. Tomáš Maštalír zo zámočníka Gluthammera, ktorý nechcene pomohol pánovi Mimo uvedomiť sa, vytvoril postavu typu skaderuka-skadenoha – flexibilne ohýbajúc sa takmer pri každej vyslovenej replike. Kapitalistickí, falošní „priatelia“ pána Lipsa sú herecky (Dušan Tarageľ, Branislav Bystriansky) len epizodické postavičky, pri ktorých viac vyniká tretí – Sporner Tomáša Vravníka s jeho milým obdivom k Angličanom. Marián Labuda ako nájomník Krautkopf civilne prísno častuje svojho „sluhu“, ktorý sa mu zdá byť úplne mimo.

Významný slovenský režisér Ľubomír Vajdička, ktorý vytvoril množstvo divácky obľúbených komédií, z ktorých napr. Chrobák v hlave od Georga Feydeaua sa hrá v SND 24. rok, tentoraz stavil na menšiu veselosť. V inscenácii Pán Mimo, frašky z 19. storočia, často počujeme slová vyjadrujúce pocity hlavného hrdinu: stereotypnuda. Tie sa priam hmatateľne sprítomňujú mizanscénami a jednoduchosťou dlhšieho príbehu, až sa ocitáme v nálade titulnej postavy. Aktuálnosť výrokov viedenského autora Nestroya, ktorý istý čas pôsobil aj v Bratislave, vo Vajdičkovej inscenácii znie viac-menej na strunách irónie až smútku. Asi všetci súhlasíme s tým, že: „súd nevyhodí peniaze len tak za hocičo,“ že „predčasné vyplatenie dlhov môže mať katastrofálne následky“ alebo že „na svete musia byť aj takí ľudia ako dedičia.“ Možno už nestačí nastavovať zrkadlo bujaro, bláznivo, zábavne, drsne či cynicky, a musíme prekročiť žánre. Otázkou však zostáva, či si na základe tejto inscenácie dovolíme spýtať sa samých seba – SME MIMO? Alebo podľahneme nude a stereotypu?

A možno práve replika: „Ešte je na svete veľmi veľa ľudí, čo ani len netušia, čo je to vznešený cit,“ nás privedie k sebareflexii; ako ďaleko sme pokročili na ceste úcty k zlatému teľaťu. Vládne nám, či slúži? Vieme, čo chceme? Ide nám v prvom rade o zisk, alebo o vyššie ciele? Ocitli sme sa v časoch krízy, rovnako ekonomickej, ako hodnotovej. A to nie je vôbec zábavné; ide do tuhého. Ak nechceme spraviť z krízy len otrepanú frázu tejto doby, mali by sme sa rozhodnúť k činom. Dokážeme ekonomiku spojiť s mravnosťou a citom aj v pozitívnom zmysle slova? Iba premenení princovia nájdu pravé skutočné hodnoty a na záver si zaspievajú so svojou vznešenou milou pieseň lásky. Na to je potrebné zušľachtiť oný vznešený cit, aby sme dokázali rozpoznať, či nie je „premena“ len maskou doteraz vládnucich, ako to často býva(lo) zvykom. Tento vznešený cit však neslúži len na pasívne rozpoznávanie iných, ale predovšetkým na aktívne premieňanie seba cez vznešené skutky. A možno to naozaj nemusí byť fraška, ale rozprávková realita, milí princovia a princezné.

Publikované online: 10.5.2015

Stanislava Matejovičová

Stanislava Matejovičová vyštudovala divadelnú vedu na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave (2002-2005) a slovenský jazyk a dejepis na Filozofickej fakulte Univerzity Cyrila a Metoda v Trnave (1998-2003). Do roku 2016 pôsobila interne na Katedre divadelných štúdií Divadelnej fakulty Vysokej školy múzických umení. V roku 2008 získala titul PhD. v odbore dejiny a teória divadelného umenia - moderné slovenské herectvo. V súčasnosti tvorí a publikuje v slobodnom povolaní.