Slušný čechovovský tréning

Vytlačiť

Preklad: Zora Jesenská, Martin Porubjak
Úprava: Jana Mikitková, Barbora Roháčová
Dramaturgia: Barbora Roháčová
Réžia: Jana Mikitková
Scéna: Anežka Tkáčiková
Kostýmy: Gabriela Paschová
Produkcia: Lenka Görfölová, Patrícia Kamenická

Obsadenie:
Andrej Šipučin: Matúš Kvietik/Cyril Žolnír
Kuzma Chirin: Dominik Gajdoš/Michal Tomasy
Tatiana Šipučinová: Júlia Kováčiková/Marta Maťová, (Veronika Strapková – preobsadenie)
Nastasja Merčutkinová: Kamila Cvekušová/Tajna Peršić (Katarína Andrejcová – preobsadenie)

Premiéra: 30. 4. 2012 a 2. 5. 2012 v Divadle Lab

Inscenovanie realistickým textov je počas štúdia na VŠMU iste logickou a správnou vývojovou fázou. Všetci tvorcovia akýmkoľvek spôsobom zapojení do tvorivého procesu majú práve na nich možnosť spoznať základné princípy budovania vzťahov, napätia, situácií, získajú základné zručnosti pri vytváraní humorných alebo tragických momentov, a pritom sa stále pohybujú vo viac-menej bezpečnom prostredí klasického textu. Režisérka Jana Mikitková si pre svoj režijný debut istotne vybrala viac ako dobrý text. Čechovovo Jubileum v jej réžii je príkladom školskej inscenácie, prinášajúcej viac kvalít ako drobných nedostatkov.

Je iste namieste spomenúť aj skutočnosť, že režisérka sa s realistickým textom nestretáva v praxi po prvýkrát. Ako dramaturgička dvoch Tajovského jednoaktoviek MatkaHriech mala výbornú príležitosť spoznať a pochopiť zákonitosti práce s podobným dramatickým útvarom. A hoci je Čechovovo Jubileum predsa len žánrovo odlišným textom, niet pochýb, že nadobudnuté skúsenosti vedela zúročiť.

Žart v jednom dejstve nepotreboval výraznejšie škrty. Aj vďaka prekladu Zory Jesenskej pracovali tvorkyne so živým a sviežim textom, ktorý nepotreboval ani výraznejšiu úpravu smerom k aktualizácii slovníka. Jednoaktovka zároveň na malej ploche ponúka viacero možností uchopenia. Núka sa tu napríklad možnosť zamerať sa na vzťahovú, sociálnu, ekonomickú, humornú rovinu, a samozrejme aj ich kombinácie. Hoci divák, ktorý pred predstavením číta jednoduchý bulletin, poľahky nadobudne pocit, že ústrednou témou inscenácie bude bankrot, aktuálna finančná kríza a strata solventnosti, samotná inscenácia sa v skutočnosti týchto rovín dotýka pomenej. Režisérka výraznejšie akcentuje témy ako kompetencia, schopnosť priživovať sa na práci iných, a nezabúda sa ani na bizarné, pokrivené vzťahy postáv.

V inscenácii samotnej nejde o katastrofálnu situáciu, do ktorej sa dostala banka diletantským vedením riaditeľa a nedajú sa v nej čítať žiadne núkajúce sa presahy k aktuálnej finančnej kríze. Toto slabé narábanie s kvalitným a priam rukolapným materiálom sa istotne dá považovať za slabinu inscenácie. Avšak, posudzovať to, prečo sa režisérka dobrovoľne vzdala, prípadne len nevyužila ponúkanú možnosť, nie je v našej právomoci. Napokon, ak režisérka usúdila, že na rozpracovanie tejto témy nemá chuť či schopnosti, je dobre, že sa sústredila na udržanie pevnej pôdy pod nohami. V jej interpretácii sa inscenácia zameriavala predovšetkým na vzťahové paradoxy. K tomu napomáhajú napríklad obrazy predstáv, v ktorých postavy prezrádzajú to, čo naozaj cítia a chcú. Jednoduchý, no veľmi funkčne využitý princíp spomaleného konania využíval aj zmenu svietenia, a tak divák nezostával na pochybách, že nejde o realitu. V predstavách sa napríklad odhalil skutočný vzťah Kuzmu k svojmu šéfovi Šipučinovi, ktorého by najradšej zaškrtil, samotný riaditeľ Šipučin by si zas vo svojich predstavách rád užil odovzdávanie vyznamenania a samozrejme, objaví sa v nich aj erotická predstava. Sexuálna rovina je celkovo v inscenácii relatívne vypuklo zvýraznená. Interpretácia pridáva riaditeľovi Šipučinovi homosexuálny podtón. Veľmi ho poteší, keď mu Kuzma zatancuje tanec v štýle pánskeho striptízu a nesmierne oceňuje aj prítomnosť poskoka Jurija. Silná sexualizácia sa prejavuje aj v postave jeho manželky Tatiany, ktorej prelietavosť je ľahko čitateľná aj zo samotného textu. V inscenácii však Tatiana vystupuje ako nenásytná nymfomanka, vrhajúca sa na každého muža v jej zornom poli. Erotické napätie napokon zaiskrí medzi Kuzmom a pani Merčutkinovou. Pri ich zúrivej naháňačke s kasou plnou peňazí je jasné, že násilie má u nich blízko k zvádzaniu. V tomto kontexte si divák spomenie na historku z úvodu inscenácie, v ktorej sa spomína, ako Kuzma s nožom naháňal po byte svoju ženu.

Inscenácia ďalej využíva aj fyzickú hravosť. Tá sa naplno a najživšie prejaví v situácii, keď sa Šipučin snaží opakovane vysvetliť pani Merčutkinovej rozdiel medzi bankou a armádou. V istom momente sa spolu s Kuzmom odviažu natoľko, že všetky predmety v kancelárii vrátane jubilejných darčekov využijú na ilustráciu bojového poľa. Režisérka tak dokazuje, že budovanie mizanscén, práca s textom, podtextom, situačnou komikou aj interpretácia vzťahov jej problém nerobí. Doposiaľ však zjavne chýba odvaha na výraznejšiu alebo aktuálnejšiu interpretáciu, ktorá by inscenácii dodala viac ako len doslovnú hodnotu.

Réžia, scéna Anežky Tkáčikovej a kostýmové riešenie Gabriely Paschovej sa snažili udržať jednotnú farebnú líniu. Tou je zelená farba, objavujúca sa na logu domovskej banky, v kostýmových detailoch aj v svietení počas predstáv postáv. Ide však o veľmi opatrný prístup, ktorý si divák síce bez problémov povšimne, no len ťažko mu prisúdi iný ako estetický význam. Scéna Anežky Tkáčikovej rešpektuje prostredie banky. Dominantou scény je masívny pracovný stôl riaditeľa Šipučina s komfortným kreslom. Jeho protikladom je maličký, mimoriadne skromne a nepohodlne pôsobiaci stolík, za ktorým sa krčí Kuzma. Scénu dopĺňajú, alebo lepšie povedané prepĺňajú kopy darčekov zabalené v identickom baliacom papieri so znakom písmena Omega, ktoré je logom banky. Celkovo scéna pôsobila zaprataným a trochu ťažkopádnym dojmom. Rekvizity sa málokedy naplno využívajú a málokedy majú iný, ako len funkčný význam. Do budúcna by isto pomohla dôkladnejšia práca so symbolikou scény a významotvornosťou rekvizít. Kostýmy Gabriely Paschovej odrážali v prvom rade sociálny a materiálny status postáv a pohybovali sa medzi historizujúcim a súčasným. Na jednej strane sa v inscenácii objavujú starosvetské motýliky a peleríny, na druhej strane minišaty súčasného strihu. Hoci táto kombinácia inscenácii nijako neuškodila, kostýmom by prospel istý jednotiaci prvok, ktorý by dokazoval, že postavy nie sú na javisku len samy za seba.

Častým javom študentských inscenácií je zmena obsadenia. Hoci mala inscenácia premiéru na konci sezóny 2011/2012, v prvej polovici aktuálnej sezóny ju bolo potrebné spolovice preobsadiť aj napriek tomu, že každá z postáv bola naskúšaná v dvoch alternáciách. Tento stav bude rešpektovaný aj v nasledujúcich riadkoch, napokon inscenácia je dielo premenlivé a recenzia vždy môže zachytiť jeho podobu len v istom momente. Matúš Kvietik ako Andrej Šipučin výborne zosobňoval elegantného mäkkýša. Jeho milé, uhladené správanie je na prvý pohľad celkom sympatické, no už v úvodnej scéne Kvietik ukáže, že ide iba o – síce vžitú, no stále len – pretvárku. Kvietikov Šipučin je muž, ktorý sa má nadovšetko rád a pre svoje blaho robí, čo môže. Dlho sa vyhýba konfliktom, lavíruje, no napokon sa prejaví ako totálny egocentrik. Postavu výrazne ovplyvňuje aj homosexuálny podtón, ktorý Kvietik hrá len ako šibalstvo, na prvý pohľad nedôležitú vec, ktorá však postavu veľmi výrazne definuje. Kuzmu Chirina stvárňuje Michal Tomasy. Drsný, arogantný výraz ešte podporený chorobou a s ňou spojenou nevrlosťou robia z jeho Kuzmu skutočného odľuda. Svoju postavu hrá Tomasy s výraznou schopnosťou mimickej drobnokresby. Prirodzene a veľmi presne zrkadlí všetko to, čo si jeho postava myslí, alebo cíti. V prípade Michala Tomasyho sa dá predpokladať veľmi sľubný potenciál prirodzeného a civilného herectva. Tatianu Šipučinovú hrala ako záskok za Júliu Kováčikovú a Martu Maťovú Veronika Strapková. Faktom je, že neprehliadnuteľný fyzický pôvab robí Strapkovú dobrou adeptkou na postavu frivolnej nymfomanky sústredenej len na vlastné potreby. Problematickejšia je však jej prirodzenosť. Strapková nepôsobí na javisku uvoľnene, v hlase aj v konaní je prítomný istý kŕč, ktorý by sa možno niekto nebránil nazvať ani afektom. Je však viac ako pravdepodobné, že tento jav bol spôsobený rýchlym preobsadením. V rovnakej situácii sa nachádzala Katarína Andrejcová, ktorá bola do postavy Nastasije Merčutkinovej preobsadená namiesto Tajny Peršić a Kamily Cvekušovej. Andrejcová sa však s týmto údelom vyrovnala podstatne lepšie. Jej Merčutkinová je milá dáma, ktorej neústupnosť a otravnosť sú pri jej krehkosti vlastne dosť prekvapivé. Andrejcovej sa výborne darí vystihnúť komickosť postavy prostredníctvom pokojného vystupovania a vnútorného presvedčenia, že sa nachádza na prvom mieste a dovoláva sa svojich práv.

Inscenácia Jubileum patrí medzi tie študentské inscenácie, ktorých cieľom bolo odskúšanie si základných divadelných zákonitostí. V tomto svoj cieľ jednoznačne splnila. Verím, že tvorcom zároveň vliala dostatok sebavedomia na to, aby sa v nasledujúcej produkcii chopili aj výraznejšej a aktuálnejšej koncepcie.

Soňa Smolková

 

 

publikované online 31. 12. 2012

Publikované online: 30.4.2012

Soňa J. Smolková

Soňa J. Smolková vyštudovala divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení a liečebnú pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Pôsobila ako hudobná publicistka, neskôr ako odborná pracovníčka Divadelného ústavu. Momentálne je redaktorkou denníka SME. Divadelné recenzie publikovala  v denníku Pravda, v časopise kød – konkrétne o divadle, spolupracovala s Rádiom_FM a s internetovým časopisom MLOKI. Súčasťou projektu Monitoring je od jeho začiatku.