SLUČKA PRE DVOCH

Vytlačiť

Hrajú: Vladimír Jedľovský, Tatiana Kulíšková, Daniel Heriban. Réžia, úprava textu, výprava: Štefan Korenči.
Premiéra: 31. 03. 2007, Divadlo a.ha Bratislava

Tragifraška Ivana Bukovčana Slučka pre dvoch alebo Domáca šibenica patrí k najvtipnejším hrám z dedičstva slovenskej pôvodnej dramatickej tvorby. Ponúka výborné roly pre troch hercov a bizarný príbeh podivuhodného manželského trojuholníka. Naštudovanie tejto hry v Divadle a. ha. dokazuje, že divadelná zábava môže byť profesionálne i umelecky na úrovni. Ponúka divákom herecký koncert trojice známych hercov. Zároveň dokazuje, že Bukovčanova tragifraška Slučka pre dvoch nezostarla ani po vyše tridsiatich rokoch, ktoré uplynuli od jej napísania. Zostáva sviežou a aktuálnou, pretože obsahuje nadčasový, všeľudský rozmer. Varíruje archetypálnu situáciu ľúbostného trojuholníka. Svojou komičnosťou a dramatickými typmi pripomína trojuholník známy z talianskej ľudovej komédie: Pierot – Kolombína – Harlekýno. Pravda, u Bukovčana Pierot a Kolombína svoje najlepšie roky už majú za sebou, zato dynamický Harlekýno zostáva večne mladý a večne neuchopiteľný. Naivný Pierot je verný svojej krásnej Kolombíne bez ohľadu na utekajúce roky. V súlade s archetypom rozmarná Kolombína je naopak Pierotovi neverná. Zvodcom nie je nikto iný, než nestarnúci vetroplach Harlekýno. Mená dramatických postáv v Bukovčanovej komédii sú síce iné, bližšie slovenským pomerom, ich podstata však v základných obrysoch zodpovedá nehynúcim typom commedie dell´arte.

Režisér Štefan Korenči sa snažil zdôrazniť nadčasový, všeľudský, archetypálny rozmer hry Ivana Bukovčana. Text Slučky pre dvoch jemne aktualizoval, pričom zachoval podstatu zápletky a vzťahov medzi postavami. Základná situácia zostala nezmenená: na povale rodinného domu sa niekoľko rokov pred hrozbou represií skrýva jeden muž stredného veku. Žije osamelý smutný život. Život natoľko ponurý a monotónny, že sa začína rozprávať s pavúkom. Muž má manželku, ktorá zabezpečuje jeho prežitie, no medzičasom si našla mladého milenca, za ktorého sa chce vydať. Ale mladík je zhrozený, chce sa vyvliecť z chomúta. Vylezie na povalu aby nadviazal kontakt s nič netušiacim osamelým mužom a vrátil ho do každodenného života, vrátil ho do prístavu manželského. Zaľúbená žena však všetko odhalí a skomplikuje.

Režisér a upravovateľ v jednej osobe ubral z absurdnosti Bukovčanovej tragifrašky a zvýraznil komediálny aspekt ľúbostného trojuholníka. Archetypálny moment zvýraznil tým, že prisúdil manželom biblické mená Adam a Eva. V pôvodnom texte figurovali ako Muž a Žena, pričom manžel oslovoval manželku menom Anuška. Meno mladého milenca Doda zostalo zachované. Korenči prispôsobil text súčasnosti. Kým u autora sa dej odohráva začiatkom päťdesiatych rokov, v Divadle a. ha. ide o náš dnešok. Dramatické postavy Bukovčanovej pôvodiny sú do istej miery obeťami stalinizmu. Bývalý majiteľ znárodneného kníhkupectva sa na povale skrýva pred nebezpečným obvinením z politickej sabotáže. Korenči vymyslel iný dôvod pre útek pred svetom. Z kníhkupca spravil sudcu, ktorý sa na smrť vyľakal krvilačných vyhrážok odsúdeného mafiána. Aj zmienky o kúpeľnom mestečku, v ktorom sa odohráva príbeh hry naplnil atmosférou súčasnosti. Vďaka týmto zmenám publikum prijíma inscenáciu Slučky pre dvoch ako hyperbolizovaný obraz známeho sveta dnešných dní.

Pri inscenovaní Bukovčanovej hry režisér Štefan Korenči zostal verný „komornému minimalizmu“. Sústredil pozornosť publika na hercov, zdôraznil blízkosť a bezprostrednosť kontaktu medzi javiskom a hľadiskom. Treba pripomenúť skutočnosť, ktorú poznajú všetci návštevníci bratislavského Divadla a. ha.: javisko v klasickom zmysle slova tu absentuje. Tunajšia divadelná sála sa podobá na „čiernu krabicu“, jej výhodou je komornosť a priestorová variabilita.

Javisko v podobe vyvýšeniny sa nepoužíva. Vytvára sa rôznorodý hrací priestor pre hercov. V inscenácii Slučky pre dvoch má predĺžený obdlžnikovitý pôdorys, oproti je umiestnené arénovité hľadisko.

Režisér sa vyhol výpravnosti, postačil si s presne volenými znakmi a rekvizitami. Celý dej sa odohráva na povale domu, kde sa zvykne sušiť bielizeň. Korenči zavesil nad „javisko“ šnúru, na ktorú zavesil pár obnosených kusov ženskej bielizne. Do prázdneho čierneho priestoru umiestnil veľkú truhlicu. Nič viac. Všetky ďalšie okolnosti sa dotvárali prostredníctvom hereckej akcie, slovného popisu a malého počtu rekvizít.
Prvý, s kým sa diváci zoznamujú je dlhoročný obyvateľ zaprášenej povaly Adam. V podaní Vladimíra Jedľovského ide o zanedbaného, inteligentného päťdesiatnika, oblečeného do starého sudcovského talára, pod ktorým vidno vyťahané námornícke tričko. Jeho Adam je unavený, no zároveň dosť teatrálny muž. Situácia, do ktorej sa dostal i život samotný preňho strácajú zmysel. O to viac sa upína na takmer neprítomnú manželku. Exaltovane ju sleduje dierou v strope a nežne víta, keď sa zjaví v priestore jeho dobrovoľne - nedobrovoľného vyhnanstva. Jeho osudová láska Eva však nie je žiadna zvodná femme fatale. Herečka Táňa Kulíšková ju predstavuje ako temperamentnú, po domácky oblečenú ženu objemných tvarov. Je to nevrlá, škriepna a neupravená štyridsiatnička. Prichádza na povalu v červenom neforemnom dlhom tričku a čiernych legínach, nesie si so sebou nádielku čerstvo opraného šatstva na vešanie. Všetky zmyselné ataky svojho muža zhnusene odmieta a hľadá zámienky pre definitívny rozkol manželského zväzku. Evina energia však naráža na zmierlivý postoj Adama, podobne ako Adamova túžba na Evinu erotickú ľahostajnosť. Tretieho účastníka manželského trojuholníka prelietavého Doda hrá Daniel Heriban.

Vkráda sa na povalu práve vo chvíli, keď sa bývalý sudca pokúša obesiť. Dodo má „hippisácky“ imidž: etno korálky, dlhé vlasy stiahnuté do gumičky, voľné farebné oblečenie. Správa sa slušne, pokojne a priateľsky. Postupne rozohráva ďalšie polohy: opatrnosť, faloš, zbabelosť, hypochondriu, egocentrizmus. S jeho príchodom sa mení atmosféra inscenácie, po bezvýchodiskovom manželskom súboji nastupuje reflexívnejšie ladený chlapský rozhovor. Dodo zo začiatku vystupuje ako Adamov veľkorysý záchranca, ba priam priateľ. Neskôr sa vyjasní, že v skutočnosti ide o povrchného frajera a rodeného príživníka. Možno by sa mu predsalen podarilo uzavrieť s Adamom tajný pakt, keby rozhovor manžela a milenca neprerušila pani domu. Eva vpadne na povalu ako smršť, ako fúria plná hnevu a rozhodnosti vládnuť. Na sebe má oblečené biele svadobné šaty, ktoré si pravdepodobne akurát skúšala, ale ešte nestihla zapnúť. Vyzerá v nich majestátne, ako bohyňa pomsty. Teraz už ani Adam, ani diváci nemôžu mať žiadne pochybnosti o Evinej túžbe vymeniť manžela. Pred jej želaním niet úniku. Heriban vedie svojho Doda k neurotickým výbuchom, Jedľovský stupňuje sudcovu teatrálnosť k záverečnému šialenstvu. Bizarnosť a absurdnosť situácií narastá, fraška sa stupňuje a spolu s ňou výbuchy smiechu v hľadisku. Skutočný koniec príbehu prináša až ironická klaňačka. Kulíškovej Eva v šatách mladuchy vystúpi na truhlicu a ocitá sa v nadradenom postavení. Panovačným pohybom rúk ukáže mužom, že ich miesto je síce po jej boku, ale tam – dole. Posledný obraz inscenácie je obrazom trojuholníka, v ktorom dvom podrobeným mužom tvrdo vládne žena.

Publikované online: 31.3.2007

Nadežda Lindovská

Nadežda Lindovská absolvovala divadelnú vedu na Štátnom inštitúte divadelného umenia v Moskve. Pôsobí ako teatrologička, divadelná kritička a publicistka, venuje sa dejinám divadelného umenia so zameraním na tri tematické okruhy: ruské divadlo, slovenské divadlo, ženy a divadlo. V súčasnosti pôsobí na Katedre divadelných štúdií Vysokej školy múzických umení v Bratislave.