Sľubujem, že v chorobe i v nevere!

Vytlačiť

Preklad: Helena Strnisková, Dramaturgia: Svetlana Waradzinová, Scéna: Miloš Pietor, Kostýmy: Ján Kocman, Výber hudby: Tomáš Nemec, Úprava a réžia: Vladimír Strnisko, Hrajú: Petra Polnišová, Daniel Dangl, Robert Roth, Peter Sklár, Roman Pomajbo, Zuzana Porubjaková, Jana Knapíková, Kristína Tóthová

Labiche patrí k autorom komediálnych konverzačiek až frašiek, ktoré prostredníctvom humorných zápletiek a veselých a komických situácií odhaľujú ľudské nedostatky, hlúposť, nedokonalosť a neresti. A to všetko sa deje za sprievodu pretárky, klamstiev a zmätkov, v ktorých sa dá často len ťažko orientovať.

Na obdobnom princípe je vystavaná i jeho komédia Najšťastnejší z troch, ktorej inscenáciu uviedlo divadlo Štúdio L+S. Nesmrteľná tematika zakázanej lásky, manželskej nevery a relativizovania týchto mravných dogiem, priamy a ostrý výsmech morálky „lepšej“ spoločnosti ale aj bagatelizovanie vzťahu muža a ženy, to všetko sa dá v inscenácii odčítať, avšak jej zásadným problémom je, že je každá z tém načrtnutá ale nedorozprávaná. Výsledkom takýchto zmätkov je, že divák zostane nesústredený a nemôže ďalej sledovať inscenáciu bez toho, aby nepremýšľal nad tým, čo viedlo tvorcov k takýmto krokom.

Manželstvá a nevery sa akosi stali témou, ktorú vo svojich inscenáciách rozpracováva režisér Vladimír Strnisko, či už v Bergmannových Scénach z manželského života alebo jednej s ostatných inscenácií Štúdia L+S, Malé manželské zločiny. Čo sa mu však darilo v Bergmannovi a už oveľa menej v Schmittovi, sa absolútne stratilo v Labichovi. Akoby sa vyparila akási fascinácia týmto zväzkom, jej rôzne polohy, dokazovanie ich možností uskutočnenia a nahradila ich beznádej skrytá v komických scénach. Márne by sme hľadali v tejto inscenácii analytický prístup k textu a jeho zreteľ pri inscenovaní, ktorý je vzhľadom k príbehu drámy, celkom možné aplikovať. Rovnako sa nedočkáme ani výslednej pointy či myšlienky, ktorú by mala inscenácia obsahovať a divák by ju mal ako ponaučenie z chýb iných, odčítať. Nič také sa nekoná, naopak, napriek vtipu a smiechu, ktorým je nabité javisko i hľadisko, niektorí z divákov odchádzajú prekvapení, ako málo stačí tým ostatným, aby mali odvahu nazývať niečo takéto divadlom.

Ide o veselý príbeh manželov Marjavela a Hermance, ktorí sa navzájom podvádzajú, no nikto z nich o tom nevie. A takýto trend uplatňoval Marjavel už aj so svojou prvou, toho času už zosnulou manželkou Melániou. Jeho manželky mali a majú zasa vo zvyku podvádazť manžela zásadne s jeho blízkym priateľom. A celý tento strom neresti spája a dáva do pohybu fiaker č. 69, respektíve jeho vynaliezavý kočiš, ktorý sa síce na scéne neobjaví, no vďaka jeho manipulácii sa dozvedáme prehistóriu aj sledujeme následky takýchto činov.

Všadeprítomnú neveru symbolizujú veľké hodiny so zlatou jeleňou hlavou, ktoré sú nielen metaforou klamaného manžela, ktorému bije záľuba jeho manželky do očí ako tie hodiny, ale ide aj o doslova prameň a nástroj podvádzania, je to tajná skrýša pre milostné dopisy milencov. Tento scénický prvok je veľmi vydareným príkladom toho, ako dokáže akčne rekvizita simulovať a posúvať dej dopredu. Práve preto potom vyznieva zbytočne gýčovitá až biedermayerovská scéna bytu manželov, dokonalý kašírovaný nábytok a ťažké zamatové závesy. Stávajú sa v porovnaní s jediným artefaktom nepotrebnými a viacmenej na scéne prekážajú. Až nepochopiteľným sa potom stane fakt, že je scénografia v druhej polovici inscenácie zmenená, takmer zničená. Možným vysvetlením je, že deštrukcia scény, strhávanie tapiet a závesov má suplovať odhaľovanie masiek a faloše postáv a pravdy, respektíve sa odhaľuje skazenosť medziľudských vzťahov. Scénické riešenie vytvára spočiatku dojem akejsi muzeálnosti a zakonzervovania, ktorá ale nie je zaprášená a zabudnutá, práve naopak, dobre udržiavaná a stále živá pre návštevníkov (divákov) ako výstraha. Celou inscenáciou plynie v určitých pasážach príjemná valčíková hudba, ktorá nezohráva významnejšiu úlohu, iba ironicky dotvára zdanlivú idylku manželstva Marjavela a Hermance. Na rozdiel od celistvej i keď nevyužitej scény, pôsobia jednotlivé kostýmy priveľmi odlišne, kolíšu od historickej vernosti až po citácie na súčasnoť a vlastne rušia vizuálny vnem, pretože sa nepotvrdí účel takéhoto tvorivého činu. Jednoducho, tak ako je jasné, že Jobelin patrí k lepšej vrstve svojim dokonale padnúcim frakom, postava jeho chovanice Berty akoby prišla z úplne iného sveta alebo lepšie povedané hry či inscenácie. Hoci majú potenciál karikovať niektoré z postáv, darí sa to len zriedka a len pri niektorých, napr. pri postave Ernesta.

Jednoznačne najsilnejšou strankou inscenácie, ktorá má ale zároveň i najväčšie rezervy, je herectvo. Strnisko obsadil podstatnú časť hereckého súboru divadla Gunagu, ktorí sú dokonale zohratí, avšak za nimi nezaostáva ani hosťujúci Robert Roth. V jeho prípade však zostáva veľkou škodou, že sa akosi zakliesnil v hamletovskej polohe systematika komentujúceho okolie, pričom na základe svojho talentu a schopností mohol vybudovať postavu tajného milenca a najlepšieho priateľa inak. Takto vsadil na koláž svojich replík z rôznych inscenácií, obdobných gest a paródiu svojho staršieho kolegu, ktorá však naberá miestami až na nemiestnosti a drzosti. Jeho Ernest je až geometricky presný vo vyjadrovaní a pohybe a tým sa dostáva do štylizácie, ktorá keby je vyvážená nenútenosťou a prirodzenosťou, mohla by vytvoriť niečo na spôsob Maupassantovského Miláčika, takto je len akýmsi smiešnym pajácom s naučenými kŕčovitými gestami, pričom až nepochopiteľným zostáva záhadná zmena hlasu, ktorá sa neustále opakuje pri komentovaní situácií, nie je totiž absolútne potrebná.

Sklár, Dangl a Polnišová veľmi na postavách nepracovali, vyplnili ich svojimi ustálenými výrazovými postriedkami, ktoré poznáme napr. z Tv relácií, vytvorili akési formy bez obsahu. Je síce pravda, že veľkej väčšine divákov to úplne stačí, ale úprimne povedané, zopár zaručených vtipov a snaha o imitovanie iných osobností, ešte nerobia herecký výkon naozaj hereckým. Väčšinu času herci pôsobili na scéne zmätene, nekoncentrovali sa na text ani na jeho pointu, ktorá sa im veľmi často vytrácala a celkovú nesúrodosť a neistotu zachraňovala iba ich vynaliezavosť a zmysel pre okamžité zareagovanie a improvizáciu.To sa ale dá tolerovať raz alebo dvakrát a nemá byť na takomto princípe postavená celá ich herecká práca. Petra Polnišová bola síce vtipná ale nevideli sme Hermance ale zmes jej častých hereckých polôh, pričom nedodala postave ani trochu osobitého čara alebo ju nepodrobila analýze.

Trochu iným dojmom pôsobili Roman Pomajbo a Zuzana Porubjaková, ktorí stelesňujú služobnícky manželský pár, ukazujú jadrnosť až prízemnosť v porovnaní s uhladeným Marjavelom, avšak v podstate sú úplne rovnakí, rovnako klamú a podvádzajú. Pomajbo aj Porubjaková vniesli do postáv svieži závan sebaironizácie a naturalizmu.

Mierna štylizovaná poloha pomohla i postave slúžky Petúnie, Kristína Tóthová dodaním nielen osobného šarmu ale aj akejsi lascívnosti dokazuje, že v inscenácií vlastne nie je ani jedna pozitívna postava, každá má svoje ciele, ktoré chce dosiahnuť a to použitím akýchkoľvek morálnych i nemorálnych prostriedkov.

Pozitívnym prvkom je odstránenie štvrtej steny, čo vzbudzuje odstup, ktorí herci naplno využívajú. Nezaujato komentujú situácie, zdeľujú divákom novinky o vzťahoch medzi tým a tou a dokazujú, že sa publikmum pozerá na niečo v štýle Reality Show, čiže sledovanie súkromia niekoho iného. Teší nás hanba niekoho iného a jeho dobrovoľné odhalenie najintímnejších stránok života. Divák sedí v tme a má pocit, že je v bezpečí, že jemu sa nič podobné stať nemôže. Ale práve týmto režisér Strnisko docielil, že sa vlastne dívame na (možno vlastný) každodenný život, síce v trocha nadnesenej a štylizovanej podobe. Jednoducho, že nevera a vzájomné ponižovanie a klamanie patrnerov sa stali všednou súčasťou ľudského spolužitia.

To je jediný zásadný režijno-dramaturgický vstup v rámci tejto inscenácie. Využitie paródie a groteskné vyznenie niektorých momentov, pretlak gagov a humoru ale neposúva dej nikam ďalej, pretože sa stáva dominantnou zložkou a namiesto toho, aby podporili dej a myšlienkový obsah a odkaz tvorivého prístupu, zatláčajú ho tak do úzadia.

Vtipná konverzačná komédia relativizuje mužsko-ženské vzťahy, dôveryhodnosť manželského zväzku a pudovosť, ktorou sa človek či chce či nechce často riadi. Inscenácia je akýmsi cyklicky sa opakujúcim sledom rovnakých chýb, ktorých sa človek dopúšťa možno aj kvôli ustáleným morálnym dogmám. A preto touto relativizáciou, ktorú aplikuje Labiche i Strnisko na inštitúciu manželstva a negatívnosť nevery, by mala by mala byť podrobená i súveká morálka a tiež tá súčasná, ktorá sa tak veľmi nezmenila a nedokázala sa poučiť z chýb minulosti. Pretože svadba nikdy nie je zárukou vernosti a spokojnosti, práve naopak môže sa stať jediným riešením, ako naďalej pokračovať v nevere.

Bohužiaľ, nie všetky z týchto atribútov v inscenácii nájdeme, predovšetkým chýba základná línia, ktorá by ich pomohla ďalej rozvinúť, zostávajú na povrchu načrtnuté, ale ich podstata je neprístupná. A to je škoda nielen pre publikum ale aj pre samotných tvorcov.

Publikované online: 9.2.2008

Eva Kyselová

Eva Kyselová vyštudovala divadelnú vedu na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. V rokoch 2009 - 2015 absolvovala interné doktorské štúdium  odboru Teorie a praxe divadla na pražskej DAMU, zakončené dizertačnou prácou Vývoj slovenskej činohry v 20.-70. rokoch 20.storočia a jej dialóg s českým divadlom. Venuje sa divadelnej kritike, spolupracuje s periodikami kød, Javisko, Slovenské divadlo, Loutkář, SAD, Tvořivá dramatika, Amatérská scéna, Theatralia, je hodnotiteľkou projektu IS. Monitoring divadiel. Od roku 2006 ječlenkou Slovenského centra AICT. V roku 2008 absolvovala študijný pobyt na Katedry teorie a kritiky DAMU Praha v rámci programu Erazmus. Zúčastnila sa medzinárodných teatrologických konferencií na Slovensku, v Čechách, Poľsku, Slovinsku. Absolvovala semináre divadelnej kritiky AICT v rámci festivalov v Nemecku, Poľsku, Maďarsku a Holandsku. Pracuje v dokumentácii Divadelního ústavu/Institut umění Praha, je internou pedagogičkou Katedry teorie a kritiky  a externe vyučuje na Katedre produkce.