SLOVENSKO POHĽADOM SKLADATEĽA ALEBO „SPÍTE“?

Vytlačiť

Dramaturgia: Mirka Čibenková. - Scéna: Jaroslav Valek. - Kostýmy: Eva Farkašová. - Choreografia: Zuzana Šebová. - Hudba: výber. - Réžia: Michal Babiak. Hrajú: Jozef Bujdák, Andrej Palko, Dagmar Bruckmeyerová, Gregor Hološka, Zuzana Šebová, Nina Kočanová.
Premiéra 17. marec 2007, Divadlo J. Palárika Trnava

„Keby bolo niečo, čo sa ti dá zniesť...“ To si dnes spieva celé Slovensko, a nielen preto, že je to „hit storočia“, hoci je to záležitosť iba posledného desaťročia. V Trnave sa však už vyše pol storočia spieva hit z pera Mikuláša Schneidra-Trnavského: „Ružičky budú včuľ spať...“ V roku 2006 sme si pripomenuli 125. výročie narodenia tohto skladateľa. Divadlo Jána Palárika v Trnave pripravilo ďalší kus do série hier o velikánoch slovenskej histórie a umenia. Paradoxne je autorom i režisérom nie celkom „pravý“ Slovák – rodák z Dolnej zeme Michal Babiak.

Babiak zvolil nevšedný pohľad. K Schneidrovi ako rovnocenného partnera postavil Milana Rastislava Štefánika, tomu dal zase za partnerku špiónku Mata Hari. Udalosti mieša Madam X a nad všetkými bdie láskyplná Schneidrova manželka Ida. Niccolo Paganini predstavoval inšpiráciu i možno pokušenie. Babiakovým krédom je litentia poetica: nevadí, ak sa stretajú postavy, ktoré sa pravdepodobne nikdy nestretli – je vzrušujúce si myslieť, že Štefánik mal pomer so sexi a inteligentnou Mata Hari. Postavy spájajú Slovensko, Česko a svet a umožňujú načrtnúť aj udalosti svetovej politiky, druhú svetovú vojnu, boj za Slovenský štát a následné zmeny u nás. Toto všetko by malo byť pozadím pre dôkladné zobrazenie osudu Mikuláša Schneidra-Trnavského. Niektoré obrazy, hoci z historického hľadiska zaujímavé, však vzďaľovali Schneidrov príbeh – akoby hra ani nebola o ňom.

Dialógy sú neobyčajne vtipné a duchaplné. Neskutočne duchaplné. Sú šťavnaté, inteligentné a plné bonmotov. Nereálne. Štefánikovi ako cestovateľovi by som takýto jazyk verila. Ale nie je možné, aby boli všetci naladení na rovnakú vlnovú dĺžku, tj. hovorili rovnakým jazykom. Postavám chýbala plnokrvnosť, zemitosť, skutočnosť. Uveriteľnosť. Aj sarkastická Madam X, jediná záporná postava, pôsobí veľmi vzdelane a inteligetne. Ťažko cítiť voči nej niečo negatívne, ak msa tak dokonale vyjadruje. Literárnosť, paperové šušťanie sa hercom podarilo prekonať tým, čo na javisku predviedli.

Hoci dostala najmenší priestor, Zuzana Šebová ako Ida bola najúprimnejšia. Priniesla emócie a skutočné, rodinné problémy. Predstavila Idu ako dobrú manželku, láskavú a milujúcu. No našťastie nie dokonalú – bola netrpezlivá, keď mal Schneider tvorivú krízu; keď videla, ako ich deti rastú a on je zahrabaný v partitúrach. Prejavila to najmä intonáciou a zmenou mimiky. Jej interpretácia Schneidrovej najznámejšej piesne Ružičky však bola tragická. Hoci z lásky k Schneidrovi pieseň odznela v pietnom tichu, trápila sa aj speváčka, ktorej pieseň polohovo nesadla, aj diváci.

Andrej Palko bol ako Štefánik vtipný a šarmantný. Spolu s Mata Hari (Dagmar Bruckmeyerová) vytvorili zaujímavú dvojicu. Herci modelovali postavy predovšetkým svojím hlasom. Javiskovej akcie bolo málo. Hru – množstvo dialógov režisér aj interpretoval s dôrazom na text. Akcia na javisku bola už len vizuálnym doplnkom. Palko v úvode potešil krátkym stepom, ktorý spolu s klavírom priniesli trochu „starého“ divadla, operetu, bez mikroportov a playbackov.

Hoci s málo postavami – ich vzťahy by lepšie vynikli v malom Štúdiu DJP, hralo sa na veľkom javisku. Aby šesť postáv, ktoré sa väčšinou objavovali na javisku vo dvojiciach, nevyzeralo príliš stratene, veľký priestor „zalátal“ scénograf Jaroslav Valek. Nad javiskom viselo rogalo, niečo ako lietadlo a lodný stožiar. I to sa trochu vzdaľuje od Schneidra-Trnavského, pripomína to Štefánikov osud. Hoci Schneider v istom momente vztyčuje stožiar, aby jeho pomyselná loď mohla vyplávať, neskôr na ňu Štefánik vešia zástavu a nakoniec sa monumentálna scéna zrúti na ilustráciu pádu ich vzletných myšlienok. Viac využitia však scéna nemala.

Našťastie klavír nestál na javisku len tak. Schneider-Trnavský, tj. Jozef Bujdák predviedol precítený výkon. K výberu Schneidrových skladieb niet čo dodať. Režisér zvolil i neznáme skladby, ktoré však o to viac presvedčili (Variácie na Paganiniho tému, V našom dvore). Bujdák hral Schneidra bez veľkých rozkolísaní, patrilo mi stabilné miesto za klavírom. Režisér sa značne zameral na zobrazenie Schneidrovej mladosti, preto sa Bujdák nemusel štylizovať do postavy starca, mohol hrať priodzene, spočiatku i s vtipom. Množstvom dialógov však hra postupne oťažievala a vtip sa vytratil.

Temperamente vystupoval diabolský Niccolo Paganini, ktorému Babiak určil úlohu talianskeho krstného otca, patróna. Gregor Hološka ho hral veľmi jasne a kontrétne, priamo, bol presný v reakciách na hereckého partnera a taliansky prudký. Kostým mu dodal expresívny, priam pekelný výraz, spolu s jeho príchodmi z prepadliska.
Nina Kočanová ako záhadná Madam X príliš záhadná nebola. Vytvorila nepríjemnú, sarkastickú postavu, ktorá obracala kabáty ešte skôr, ako sa zmenil režim.
Babiak spísal Schneidrov život veľmi zaujímavým spôsobom. Mal však taký široký záber – historický, spoločenský, politický, i súkromný, že by témy vystačili na ďalšie štyri hry. Práve toto množstvo podnetov, Babiakova túžba informovať divákov o rôznych faktoch našej histórie a upozorniť na ne mala opačný účinok. Oddialenie od osudu Mikuláša Schneidra – Trnavského. I keď autor (a režisér v jednom) vytvoril oblúk hry otázkou „Spíte?“, ktorá sa viackrát opakovala a mala naznačiť, akí sme boli a stále sme „prispatí“ a mali by sme sa konečne zobudiť a pustiť sa do járodného buditeľstva, v závere otázka nebola už len rečnícka. Schneider-Trnavký dostal od divákov aj odpoved. Bohužiaľ kladnú.

Dária Fehérová

Publikované online: 17.3.2007

Dária Fojtíková Fehérová

Dária Fojtíková Fehérová absolvovala štúdium divadelnej vedy na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a doplňujúce pedagogické štúdium so zameraním na detskú dramatickú tvorivosť. Venuje sa divadelnej kritike, publicistike a dramaturgii, aktívne sa zúčastňuje domácich aj zahraničných odborných podujatí, konferencií a festivalov. Venuje sa ochotníckemu divadlu, najmä ako členka odborných porôt a šéfredaktorka festivalových denníkov. Absolvovala viacero zahraničných kritických workshopov (AICT, Mobile Lab). Od roku 2010 pracuje v Divadelnom ústave, od roku 2014 ako vedúca Oddelenia divadelnej dokumentácie, informatiky a digitalizácie a programová manažérka festivalu Nová dráma/New Drama (2010). V roku 2013 ukončila postgraduálne štúdium na Katedre estetiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, kde obhájila prácu Estetika súčasnej slovenskej dramatiky. Od roku 2009 je členkou výboru Slovenského centra AICT, od roku 2014 jeho podpredsedníčkou.Je spoluautorkou monografie Ferdinand Hoffmann. Kritik, dramaturg, režisér... (spolu s Vladimírom Štefkom a Martinom Timkom).