Slobodova sloboda slova

Vytlačiť

Autor/dramatizátor: Ondrej Šulaj

Názov: Gazdova krv /na motívy románu R.Slobodu Krv a iných noviel/

Réžia: Juraj Nvota

Dramaturgia: Andrea Dommeová

Scéna a kostýmy: Mona Hafsahl

Hudba:Sisa Michalidesová

Hrajú M.Noga, Sz. Tobias, Z.Furková, R.Poláková, Z.Konečná, P.Vajdová, M.Landl, M.Labuda,ml.

Výnimočná tvorba spisovateľa Rudolfa Slobodu je jedným zo základných kameňov modernej slovenskej literatúry druhej polovice XX. storočia. Poézia, próza, dráma, všetky žánre literatúry v nezabudnuteľnej filozoficko-metaforizujúcej podobe obsiahol tento básnik neobyčajnosti všednosti vo svojom diele. Jeho divadelné opusy su existenciálnym extraktom jeho vlastného príbehu. Rovnako ARMAGEDON na GRBE /1993/, ako MACOCHA /1996/, ale aj GAZDOVA KRV/20011/. Hoci ten ostaný je z pera skúseného filmového aj divadelného dramatizátora a scenáristu Ondreja Šulaja, ktorý však dokázal kongeniálne vytvoriť montáž textov tak, aby jeho nový celok tvoril esenčnú podobu Slobodovej a slobodovskej nezamenitelnej výpovede.

Celistvosťou akou sa vyznačuje Slobodovo dielo, obohatil našu kultúru máloktorý zo slovenských autorov . Prelína sa v nej jeho monotematickost /píše vlastne neustále o sebe a svojom mieste vo svete, o svojej skusenosti s malými i veľkými dejinami/ s akousi archetypálnou múdrosťou, ktorú až mysticky spracúva vo viacvrstvovej a viacdimenzionálnej podobe .Seba prezentuje ako večne nepokojného a nespokojného občana krajinky plnej zrozumiteľno-nezrozumiteľných bizarností. Aj sám, tak ako jeho Gazda, je predovšetkým bizarnou postavičkou čudného človeka v súkolí dejín a každodennej všednosti. Metaforizujúca obraznosť filozofie každodennosti a nevšednej i zovšednenej bizarnosti zároveň je v Slobodovej veľmi zjemnenej originálnej vnímavosti mimoriadne scitliveným obrazom malého človeka a malého sveta, obohnaného nezrozumiteľnosťami sveta veľkého. Túto  neopakovateľnú slobodovskú vnímavosť tvoria prvky jeho originálneho sveta, kde aj tá najvšednejsia vetička zaznie neraz ako nové poznanie. Sloboda sa neusiluje vtipkovať ani nadlahčovať či zjednodušovať. A predsa jeho prazvláštny až archaický humor siaha do archetypálnych vrstiev nášho bytia a zasahuje nás na miestach nečakaných, stratených a znovunájdených, práve vďaka nemu a jeho uhlu pohľadu.

Prozaik, básnik aj dramatik Rudolf Sloboda celkom neopakovateľne prepája svet vidieka a periférie mesta, dedinskej a mestskej kultúry. Aj v tom je nový a originálny. Hoci je ukotvený kdesi mimo mesta, o čom nás neustále presviedčajú všetky detaily jeho írečitého rozprávania, je zároveň človekom mesta, so svojím vlastným slangom a človekom prírodným, ktorý spontánne vníma svet ako jeden celok. Je samovznietivým filozofom, ktorý vlastnú osobnú filozofiu hnetie zo svojej skúsenosti, ale aj zo skúsenosti s literárnymi a filozofickými, či vedeckými velikánmi, ktorých neraz cituje a opiera sa o ich výroky, či polemizuje s nimi alebo ich používa ako vlastnú argumentujúcu silu.

Jeho román KRV/1991/, ktorý napísal hneď po Zamatovej revolúcii v roku 1989, bol východiskom pre príbeh Gazdovej krvi. Nástojčivé uvažovanie o vine a treste, ale aj každodenné zápasy o normalitu jeho osobnosti, ktorú vedie vo svojom diele aj vo svojom živote, napokon vyvrcholili v roku 1995 po zavŕšení hry Macocha, jeho dobrovoľným odchodom z tohto sveta. Motív samovraždy je jedným z primárnych a najsilnejších motívov jeho tvorby, ale aj dramatizácie GAZDOVA KRV.

Režisér Juraj Nvota zasadil svoje scénické rozprávanie poskladané z fragmentárnych obrazov a výjavov do slobodovského vidieckeho útočiska, kdesi do periférie mesta a na územie vidieka, na ktorom sú nielen dedinské reálie, ale aj kaštieľ, z ktorého a do ktorého prichádzajú a vracajú sa jeho matka Klára, jeho Žena a Dcéra. Spomínanie je tu priamo ukotvené do “ jeho” Devínskej /spisovateľovo rodisko aj stále bydlisko, Devínska Nová Ves pri Bratislave/, kde spolu s mačkami, psami a mravcami aj blchami prebýva so svojou vykoľajenou ženou akýsi Gazda spätý s mestom svojou prácou aj tisíckami najrôznejších iných súvislostí a väzieb /priatelia, nepriatelia, svokrovci, polícia, MK, spisovatelia, klub, atd./.

Nvotova inscenácia začína aj končí poležiačky. Gazda leží v plechovej vani. Raz aby sa zbavil nečistoty bežného života /ouvertúra/ a napokon, aby nám predviedol imitovanú samovraždu a skutočný odchod: “Preč. Do ničoty. Navždy.”. Týmito slovami uzatvára Gazda /Miroslav Noga/ predstavenie v inscenácii Gazdova krv. V podaní mimoriadne presvedčivého Miroslava Nogu, ktorý stvárnil svoju postavu ako veľmi triezveho, vecného, a predsa rojčiaceho spisovateľa, čo vlastnú filozofiu hnetie ako návod na použitie. Nogova herecká interpretácia plná irónie, sebairónie a viacvrstvového pseudofilozofovania nám predstaví hlavnú postavu Gazdu ako muža, čo neustále pochybuje o vlastnom mieste na slnku.

“Keď sa zahľadím do svojej duše, to nahliadnutie  vyvoláva vo mne satanský optimizmus…”prehlási Gazda. Miroslav Noga ho interpretuje nielen presne a presvedčivo, práve vo chvíľach osudových výrokov, ale chápe jeho vnútorný svet, jeho intímnu filozofiu a približuje tak Slobodu aj jeho postavu Gazdu ako človeka, ktorý sa zmieta vo vlastných osídlach donútený riešiť svoj všedný život, a predsa neustále žijúci kdesi na pomedzí sna a skutočnosti, tvorby a reality.

Výroky jeho Gazdu sú prerečené, ba utrúsené vždy akosi mimochodom, bez väčšej pozornosti k ich významu a závažnosti. To je práve podstata Nvotovej režijnej metódy: hovoriť dôležité a ťaživé ako všedné a nepovšimnutianehodné, ako celkom náhodné výroky, v ktorých sa však zračia tie pravé priznania a vyznania. Noga tento inscenačný princíp pochopil zvnútra a jeho postava Gazdu sa tak stáva jednou z najpôsobivejších postáv aké vo svojej hereckej kariére dosiaľ stvárnil.

Režisér Juraj Nvota sa rozhodol /napokon tak ako aj v predchádzajúcich inscenáciách/ zachovať autenticitu slobodovského “exilu vidieka, či periférie mesta”, je to miesto všade a nikde. A predsa v tej Devínskej, neustále pripomínanej, nám R.Sloboda a jeho Gazda pripadajú bezpochyby najpravdepodobnejší, aj najpravdivejší aj v tejto najnovšej inscenácii divadla Astorka.

Hoci príbeh rozprávaný v iných súradniciach ako príbeh spisovateľovej skepsy na asfalte džungle veľkomesta by iste mohol nadobudnúť nové a presvedčivé konotácie, ktoré by zo Slobodovho rozprávania vylúpli jeho aktuálnu a všeplatnejšiu filozofiu, existenciálne motívy jeho úvah by sa tak dostali viac do popredia spolu s absurditami jeho reálneho konania, oprosteného od vidieckych  bizarností by vo svojej univerzálnosti nadobudli viacplatnejšiu zrozumiteľnosť. / Presvedčil nás o tom pred časom aj film na motívy poviedky Jesenná, veľmi pozdná láska, kde sa slobodovská filozofia dostáva do mestského prostredia a v jej oprostenosti od reálíí periférie sa sila autorovho rukopisu umocňuje./

Možno práve takýto posun by Slobodu ponúkol aj pre iné kultúry, pre ktoré je jeho dielo v európskom kontexte vlastne dosiaľ neznáme. Eliminovali by sa tak zdanlivé opúzdrenia akousi nechcenou lokálnou bizarnosťou a teda aj nezrozumiteľnosťou mimo kultúry našej, na ktorú neraz narážame pri vnímaní Slobodu prozaika, či dramatika nielen v Čechách, ale aj v Poľsku, či Maďarsku, ale aj inde, kde ho prijímajú ako zaujímavého, ale priveľmi špecificky slovenského…a málo zrozumiteľného iným kultúram…

Režisér Juraj Nvota spolu s výtvarníčkou Monou Hafsahl  zostali verní svojim riešeniam z predchádzajúcich Slobodových hier a ich inscenácií/Armagedon na Grbe, Macocha/. Gazdova krv je pokračovaním a zavŕšením trilógie, uzatvára tak vďaka O.Šulajovi triádu, či voľnú trilógiu Slobodových drám.

Inscenačný kľúč z Armagedonu troche oprostil od nánosu prebytočných reálií. Ukotvil Gazdu do jeho vidieckeho domu. V jeho asketickom svete je však aj svet iný, fantazijný svet sna a predstáv o láske a citovom pohrúžení sa do vášne,  kde sa zjavuje krásna Číňanka, nenaplnená Rudova láska, aby ho zviedla priam na pokraj priepasti, z ktorej však silou vole unikne.

V prvom obraze vidíme Gazdu ležať v plechovej vani, ako ho jeho ženy /matka Klára, Žena a Dcéra/ umývajú, aby ho pripravili na oslavu narodenín, pri ktorej skonštatujú, že sa “zmenšuje”. Všetky ženy v jeho dome sú nezvládnuteľnými indivíduami. matka neustále nasáva/otvorene aj tajne, ale permanentne/, pokým on hovorí o svojej alkoholickej minulosti a dobrovoľnej askéze, ktorú dcéra označí  diagnózou: “abstinujúci alkoholik”.

Herečka Zita Fuková si s chuťou zahrala opäť svoju alkoholičku Kláru ako živel, čo vždy nečakane a neočakávane vtrháva do domu Gazdu, aby mu pripomenula, že má neustále okolo seba akési podĺžnosti. Z.Furková bola centrálnou postavu rovnako v Armagedone na Grbe /Klára/ ako v Macoche /Zita/. Tentoraz hrá matku už v pozdnom veku, na prahu Gazdovej smrti, ktorej nevedomým strojcom je sčasti aj ona sama.

Gazdova životná partnerka Žena je z celkom inej fajty.Herečka Szidi Tobias ju hrá úsporne a cielene ako večne neprítomnú bytosť precitajúcu do jasných chvíľok v konkrétnych konaniach / nosí igelitku plnú “vlniek”, tajne dáva matke alkohol, hryzú ju blchy, ukladá chlebíčky na stoličku, kde si do nich sadne sám Gazda, zje nechtiac obe nožičky párkov a sama sa tomu čuduje a jednu z nich márne hľadá…/.

Sz.Tobias dokázala svoju postavu vyšinutej schizofreničky veľmi jemne spodobiť ako bytosť plnú vnútorného nepokoja, cupkajúcu s rukami pevne pri tele alebo hompáľahúcimi sa v priestore, s hlavou vtiahnutou  medzi plecia, s kolenami pevne zomknutými a úsmevom kŕčovito naznačujúcim neistotu, s pohľadom kĺžucim po okolí v stálej ostražitosti zneisteného človeka, či zraniteľného zvieratka čo kráča po tenkom praskajúcom ľade.

V jej úspornom a civilnom prejave je veľká miera zvnútorneného pochopenia charakteru postavy. Je to výnimočný herecký výkon oprostený od akejkoľvek excentrickej hereckej demagógie zameranej na hodnovernosť psychicky narušenej osobnosti. Naopak, Tobias vychádza z pochopenia ľudskej individuality tejto krehkej bytosti, a tak ju aj stvárňuje. Je to mimoriadny a nezabudnuteľný empastický herecký výkon.

Postavy mladých dievčat, rovnako Dcéra v podaní Rebeky Polákovej ako koketná Číňanka v stvárnení Petry Vajdovej, či Jane v interpretácii Zuzany Konečnej sú precízne utvárané v jemnej miere úspornej presvedčivosti.

Tajný Mateja Landl je exemplár cynického veľmi pragmatického eštébáka.Jeden z tých, čo “nikomu neublížili”. Svoj výsluch vedie cielene, triezvo a bez zaváhania je schopný z obvineného urobiť len použiteľný predmet záujmu, či obeť príkazov svojich nadriadených. On je “len” vykonávateľom, akýmsi strojom na zlo.

Figúrka novinára z časopisu Verejnosť, ktorého hrá M.Labuda ml. je typickým ničomu nerozumejúcim začiatočníkom v novinárskej branži, pre ktorého extrémne názory spisovateľa vo “večnej pozícii opozície” sú priam šokujúcim zážitkom, z ktorého sa len ťažko spamätáva. Všetky herecké výkony sú veľmi vyrovnané, a to je silou tejto inscenácie.

Spleť situácií, tak ako ich ponúka dramatizácia románu Krv s vsuvkami iných príbehov z poviedok R.Slobodu vrcholí scénou v plechovej vani, kde chce Gazda animovať vlastnú smrť a je taký presvedčivý, že čakajúc na zážitok reakcií žien na jeho odchod zo sveta, sa vzápätí prelne do odchodu večného.

Po zelených schodoch odchádza “navždy”, do rajskej zelenej záhrady večnosti. Výtvarníčka Mona Hafsahl otvára v pozadí scény  snový priestor do ktorého vošiel len raz Gazda so svojou Číňankou, a kam odchádza na večnosť, je to akási bránu do neznáma, ktorá sa za Gazdom hneď aj pomaly zatvára.

Snové výjavy otvárajú v inscenácií ozvláštnený svet “za”, kdesi za zrkadlom, kde sa vyjaví, že Gazda má svoj utajený temno-krásny vnútorný svet, do ktorého sa utieka, či stráca, aby si  užil iný celkom odlišný typ zážitkov, než aké mu ponúka jeho všedný každodenný život. Útek z reality, čo ho unavuje a ubíja, napokon zavŕši sprvu predstieranou smrťou, akousi hrou na smrť, ktorá sa prelne priamo v smrť reálnu a realizovanú.

Záver príbehu Nvota spolu s dramatizátorom Ondrejom Šulajom riešia veľmi subtílne v jemnom náznaku odchodu do svetov iných, magických a príťažlivo snových. Otvorená brána, do zelenej večnosti prírody je vstupom do vysokej trávy po zelených schodoch. Tam odchádza a mizne postava Gazdu. Jeho poslednými slovami je výrok: “ Preč.Do ničoty. Navždy.” len potvrdí definitívne jeho večné heretické rúhanie Bohu, s ktorým zaživa toľko polemizoval. Aj  ostatný moment predstavenia je jedným z tých, čo len prízvukujú Slobodovu večnú polemickosť, jeho nepotlačiteľnú slobodu nespútanosti večného pútnika, ktorý nespokojný sám so sebou hľadá vykúpenie v písaní a stálych pokusoch o odhalenie zmyslu vlastnej existencie.

Inscenácia len potvrdila, že dielo Rudolfa Slobodu a jeho pozoruhodná osobnosť aj spôsobom uvažovania ale aj vlastnou existenciou zostáva mimoriadne zaujímavým príbehom skutočného originálneho, nenapodobiteľného osudu. Pôsobivosť tohto príbehu v interpretácii hercov Divadla Astorka Korzo´90 je dielom tímu tvorcov, ktorí spisovateľa osobne poznali a ponúkajú ho spoznať aj divákovi.

Inscenácia je jednou z tých, čo diváka nenechávajú na pochybách, že slovenskí tvorcovia prinášajú neraz nástojčivejšie zážitky, než módne cool hry a ich cool interpretácie. Slobodove obyčajno-neobyčajné posolstvá sa mu dostanú pod kožu nevdojak a spontánne. A v tom je ich sila.

Publikované online: 17.3.2011

Zuzana Bakošová-Hlavenková

Zuzana Bakošová-Hlavenková pôsobí na Katedre divadelných štúdií – Teória a kritika divadelného umenia Divadelnej fakulty VŠMU. Venuje sa výskumu súčasného divadla a hereckých metód v priereze dejín divadla so sústredením na herecké metódy a techniky 20. storočia vo svete aj na Slovensku a inscenačnému umeniu XX. storočia. Autorka množstva štúdií, článkov a kritík, ako aj knižných publikácií: Pantomíma v súvislostiach histórie a súčasnosti (1978), Od teórií a techník k tvorivosti v herectve (1980), monografií: Čas činohry (1990), Zita Furková – Smiech a plač alebo Stopy v prachu hereckých dní (1999), Kolotoč herectva – Divadlo Astorka Korzo´90. 1990 – 2000 (2001), Elixír smiechu. Jozef Kroner a Kronerovci. (2010, 2012). Autorka a zostavovateľka zborníka Divadlo a intermedialita (VŠMU 2012), Čas činohry našich čias (VŠMU 2017).

Spoluautorka zborníkov: Teória dramatických umení (1981), Režisér Miloš Pietor (1992), Slovenský hraný film 1970 – 1990 (1993), Divadlo na korze 1968 – 1971 (1994), Osobnosť a dielo Petra Karvaša (1996), Otvorené divadlo v uzavretej spoločnosti (1996), Symbolizmus v kontextoch a súvislostiach (1999), Stretnutie kultúr a divadlo (2000), Poetika a politika (2004), Prednášky o divadle I. (2004), Čechov medzi nami (2005), Peter Scherhaufer – Učitel šašků (2006), Magda Husáková-Lokvencová, prvá dáma slovenskej divadelnej réžie (2008), Divadlo ako dokument doby (2014), Divadelní režiséri na prelome tisícročí (2014). Spoluautorka hereckých monografických zborníkov: Mikuláš Huba (1995), Ctibor Filčík (aj zostavovateľka a autorka koncepcie, 1996), Hana Meličková (1996) a iné.

Publikuje aj v zahraničí, prispela do zahraničných zborníkov: Don Juan and Faust in the XX. century (Praha, 1991), Člověk v divadle, divadlo v člověku (Brno, 1997), L´Europe et son combat pour la Liberté (Paris, 1996), Modern Theatre in different Cultures (Varšava, 1997), Teatry narodowe – tradycja i wspólczesnosč (Polski Czeszyn, 2003), Collective Creation (Montréal, 2007), Commedia dell´Arte v Divadle na provázku (JAMU, 2012), Dominik Tatarka v souvislostech světové kultury (FF MU Brno, 2013), Am a Ea (JAMU Brno, 2015).

Členka ITI, AICT, FIRT, AITU. Aktívne sa zúčastňuje na medzinárodných a domácich vedeckých konferenciách.