Slávne monštrá i Dezorz sa usadili v Bratislavskom bábkovom divadle

Vytlačiť

Réžia: Gejza Dezorz

Scéna, bábky a kostýmy: Von Dubravay

Projekcie: Von Dubravay, Gejza Dezorz

Hudba: Marián Čekovský

 

Účinkujú:

Charlie: Ľubomír Piktor
Frenkino: Juraj Bednarič
Elza: Miroslava Dudková
Boris: Michal Adam
Lugosi, Mexická babička: Andrej Kováč
Béla Gold: Simon Fico
Profesor Harryhausen, Mimozemšťan: Lukáš Tandara

 

Premiéra 20. apríla 2018, Bratislavské bábkové divadlo (budova Istropolisu)
(Napísané na základe reprízy 21. júna 2018 na festivale Dotyky a spojenia v Martine a z videozáznamu.)

 

S Bratislavským bábkovým divadlom to už nejaký čas ide „hore vodou“. Hoci budova, v ktorej divadlo sídlilo, je stále (a v podstate ešte len čerstvo – od mája 2018) v procese rekonštrukcie, ktorá dlho stagnovala, obdobie umeleckej stagnácie[1] je čoraz viac minulosťou. Od nástupu novej umeleckej šéfky Kataríny Aulitisovej v septembri 2017 divadlo začalo pripravovať vlastný informačný bulletin BéBéDepeše, vynovilo dizajn webovej stránky i umelecký ansámbel (súbor od začiatku roka 2018 obohatila výrazná bábkoherecká osobnosť, Ľubomír Piktor). Hlavne sa však púšťa do jedného zaujímavého projektu za druhým, množia sa pozývania hosťujúcich inscenácií aj prizývania pozoruhodných progresívnych divadelníkov (obzvlášť mladšej a strednej generácie).

Do série týchto hosťovaní (z posledného obdobia spomeňme Matiju Solceho, Šimona Spišáka či Júliu Rázusovú) patrí aj obnovená spolupráca s režisérom Gejzom Dezorzom, ktorý v BBD vytvoril naposledy inscenáciu Trip v sezóne 2005/2006. Vzhľadom na špecifickú Dezorzovu poetiku, ktorú dobre poznajú návštevníci jeho domovského Dezorzovho lútkového divadla, by sa dalo odhadovať, že divadlo týmto pozvaním aj trochu zariskovalo. Dezorzovu tvorbu spravidla charakterizuje bohaté využívanie popkultúrnych motívov a „dospelácky“ humor, v ktorom nie je núdza o vulgarizmy či sexuálne narážky (treba však povedať, že dezorzovská „sranda“ obvykle nesmeruje k lacnej „ľudovej“ zábave, ale skôr k rafinovane viacvrstevnej komike). Na druhej strane to z rovnakých príčin bola azda výzva aj pre samotného Gejzu Dezorza, pretože sa musel vtesnať do mantinelov, ktoré mu vytýčilo BBD – hoci momentálne otvorené nápadom, predsa však s pochopiteľnými obmedzeniami kamennej divadelnej prevádzky zameranej na širokú verejnosť a najmä detského diváka.

Inscenácia Príšerka Charlie je tak výsledkom istých obojstranných kompromisov, čo však nemusí byť na škodu veci. „Dezorzovčina“ sa prejavuje najmä v tom, že nejde o rozprávku pre konkrétnu vekovú skupinu cieľového detského diváka, ale skôr o rodinnú rozprávku, ktorá má zároveň niekoľko možných úrovní čítania a diváckeho zážitku. Najväčší „plezír“ z nej budú mať milovníci starých amerických hororových filmov z tridsiatych rokov minulého storočia (Frankenstein či Múmia s Borisom Karloffom, Dracula s Bélom Lugosim,...) a tiež fanúšikovia bábok Muppets a ich autora Jima Hensona, ktorému je inscenácia venovaná (viď informačné materiály). Bábky, ktoré pre inscenáciu vytvoril dvorný dezorzovský výtvarník Von Dubravay, sa evidentne podali na svoj americký vzor – muppetovskú estetiku pripomínajú široké ústa, veľké oči, bláznivé farby aj použité mäkké materiály – filc, zamat a rôzne falošné chlpaté kožušiny. Na rozdiel od filmových muppets, ktoré predpokladajú úplne skryté vodenie, aby bábky vyvolávali dojem autonómnej existencie, v divadle táto nezávislosť od herca celkom nie je možná. Herci BBD sa však usilujú svoju prítomnosť zakamuflovať čo najviac, aby vytvorili ilúziu samostatne konajúcich bytostí – slávnych filmových príšer a monštier, ktoré sa ukrývajú pred ľuďmi v opustenom strašidelnom zámku a čakajú na svoju ďalšiu filmovú príležitosť, ktorá nie a nie prísť.

Rámec inscenácie tak vzdialene pripomína sériu kreslených filmov Hotel Transylvánia, ktoré detskí diváci zrejme veľmi dobre poznajú. Aj v hoteli Gejzu Dezorza a Lucie Ditte nájdeme Frenkina – Frankensteinovo monštrum, Elzu – Frankensteinovu nevestu, múmiu Borisa a upíra Lugosiho (podľa mien ich filmových predstaviteľov) – takmer celý kolektív tzv. klasických monštier.[2] V inscenácii však títo obyvatelia síce sú hviezdami strieborného plátna, ale ako s ľútosťou podotkne Lugosi, len vyblednutými a zabudnutými hviezdami. Preto niet divu, že sa nechajú zlákať falošným producentom Gold Bélom (zrejme ide o skomoleninu priezviska amerického producenta Goldberga a zároveň narážku na viaceré osobnosti amerického filmového priemyslu s maďarskými, resp. maďarsko-židovskými koreňmi, vrátane samotného Bélu Lugosiho), neúspešným bruchovravcom, ktorého v úvode predstavenia vypískajú pre nevydarené číslo s dreveným panákom menom Mr. Woodsmile. Bruchovravec sa na radu prefíkanej mexickej babičky rozhodne uniesť príšery a vytvoriť najslávnejšie obludárium na svete. V neprítomnosti profesora Harryhausena (opäť ide o filmovú narážku na slávneho tvorcu špeciálnych efektov Raya Harryhausena) musí ostatným príšerám pomôcť malá príšerka Charlie, ktorá nikdy nehrala v žiadnom filme a zdalo sa, že jej existencia vo svete príšer je úplne zbytočná, pretože nikoho nedesí a skôr ostatných rozosmieva.

Fascinujúce je, že Gejza Dezorz síce prináša v inscenácii (a nielen v tejto) známe, napohľad mainstreamové príbehy či postavy, no spracúva ich spôsobom, ktorý sa vymyká overeným mustrám. Jeho inscenácie skôr zaváňajú okrajovosťou a prevracaním stereotypov, snaží sa vymaniť z medzí očakávateľného. Niekedy sa tým dostáva na hranu únosnosti či až za ňu (napríklad pokiaľ ide o spomínaný vulgárny humor), v Príšerke Charlie však tento mechanizmus vytvára onú spomínanú vrstevnatosť deja. Je evidentné (resp. takmer isté), že detské publikum neodčíta všetky intertextové narážky a odkazy[3] a pravdepodobne sa to nepodarí ani časti dospelých divákov. To samo osebe neprekáža, otázkou ostáva, či pomedzi tieto podružné (no vtipné) detaily dostatočne jasne presvitá hlavná línia inscenácie – príbeh Charlieho, ktorý sa z okrajového a nedôležitého neznámeho strašidla, ktoré ani len nestraší, stáva odvážnym záchrancom a nachádza zmysel svojho bytia, a tiež ponaučenie pre príliš ctižiadostivé príšerky, ktoré takmer doplatili na svoju túžbu po sláve a podľahli falošným sľubom. Presvedčenie, že každý z nás má svoje miesto na svete a svoju dôležitosť (hoci to tak nemusí navonok vyzerať), je pekný odkaz Dezorzovho príbehu, rovnako ako ten, ktorý azda výstižne pomenúva známe príslovie „svetská sláva, poľná tráva“. Nemožno tu síce hovoriť za všetky deti, ale podľa dobrej odozvy na mnou videnej repríze sa zdá, že aj menší diváci zvládajú bez problémov vnímať príbeh aspoň v tejto základnej rovine, bez potreby rozumieť všetkým sofistikovanejším nuansám.

K tomu nepochybne prispievajú aj koncentrované výkony, herecky dôsledne prepracované postavičky a pútavé výtvarné riešenie scény. Popri bábkach, ktorých voľba bola v rámci snahy o filmovú estetiku logická, je Von Dubravay aj autorom scénografie, ktorá sa vďaka točni a skladaciemu mechanizmu ústredného paravánu niekoľkokrát premieňa. Hneď úvodný výstup bruchovravca nás jednoznačne zavedie do Ameriky, záves z americkej vlajky, ktorý slúži ako opona a vzdialený, projekciou vytvorený mrakodrap nás nemôžu nechať na pochybách. Dokonca nechýbajú ani typické pouličné lampy. Môžeme si ešte domýšľať, že ide o Californiu (sídlo Universal Pictures), svedčí o tom aj skupina farmárov v pôvodných odevoch, ktorí na začiatku vyhostia Golda, a mexická babička, ktorá ho sprevádza na ceste za naplnením jeho „amerického sna“.

Otvorením bočných krídel paravánu a zvesením závesu sa scéna stáva obojstranným dejiskom reprezentujúcim interiér a exteriér strašidelného zámku, či skôr starého dreveného domu, za/pred ktorým nemôže chýbať typický cintorín, hviezdnatá obloha a veľký mesiac v splne, akoby okopírovaný z Melièsovho filmu (časť z toho je projekcia, časť – dva hroby na priedomí – fyzické objekty na scéne). Von Dubravay si – spolu s Dezorzom – dal záležať na drobných detailoch. Retro tapeta v interiéri, imitácia starého televízora, dve malé truhly pre Lugosiho a Borisa a najmä plagáty imitujúce vizuály starých hororov, akurát s bábkami z inscenácie, to všetko premyslene vytvára časopriestorové súradnice deja a vizuálne pôsobivé univerzum, ktoré priťahuje pozornosť.[4] Atmosféru navodzujú aj svetelné a zvukové efekty, ktoré k „hororu“ patria – svetielkujúce sviece na hroboch či svietiace oči monštier, zavýjanie vlkov či drásavé „organové“ tóny. Naproti tomu hudba Mariána Čekovského (ktorý sa podobne ako Von Dubravay stal stabilným článkom Dezorzových inscenácií) patrí napriek očakávaniam, ktoré by sme mohli mať od hudobníka jeho kvalít, k tomu slabšiemu v inscenácii. Najmä úvodná motivačná pieseň, ktorú spieva mexická abuella bruchovravcovi, ale aj záverečný „happyend song“ majú príliš zložitý a ťažko zrozumiteľný text, v prvom prípade ešte skomplikovaný zámerne nesprávnou gramatikou Mexičanky. Aj rytmicky majú herci s oboma piesňami ťažkosti, kostrbaté rýmy im nejdú do úst a nedarí sa im ani napasovať slová do málo chytľavých melódií. Okrem týchto dvoch piesní sa v priebehu deja spieva ešte dvakrát, s melancholickým nábojom pri Charlieho sebaľútostivom monológu a, naopak, radostne v momente, keď sa Goldovi podarí chytiť monštrá do pasce. Aj tieto dva songy však trpia podobnými nedostatkami ako tie spomínané – a keďže každú z piesní interpretuje iný herec, nie je pravdepodobné, že by hlavným problémom bola nemuzikálnosť interpretov. Zároveň sa tým ponúka otázka, či by sa inscenácia nezaobišla aj bez spievaných častí.

Na druhej strane, hoci spievanie im veľmi nejde, herci ponúkli solídne výkony. Simon Fico ako Gold Béla a Lukáš Tandara ako profesor Harryhausen ako jediní po celý čas stvárňujú svoje postavy činoherne. Ostatní herci sa objavia len v dvoch krátkych činoherných výstupoch s americkými farmármi, inak väčšinu času reprezentujú bábkové postavičky. Fico i Tandara sú obsadení i takpovediac typovo, temperamentnému a navonok „drzejšie“ pôsobiacemu Ficovi sedí štylizácia excentrického varietného umelca/principála, úskočného biznismena, ktorý je popri frustrovaných príšerkách zároveň najdynamickejšou postavou. Sympatické však je, že ani Golda, ani mexickú starenku, ktorá mu asistuje (vedie ju Andrej Kováč) nevykresľujú herci ani režisér jednoznačne ako negatívne postavy – tak ako monsterka Elza, aj Gold chce byť slávny, ide si za svojím „americkým snom“, hoci trochu bezhlavo a „cez mŕtvoly“, no divák rozumie, že v princípe to nie je zákerný a zlý človek. Preto na záver ani jeho, ani abuellu nepotrestajú príšerky, ale sami si uvedomia, že ich cesta nebola správna a prídu na lepšie riešenie do budúcna. Na druhej strane profesor, ktorý sa o príšery stará, tiež nie je výlučne pozitívnou postavou. Hoci aj vďaka nemu všetko napokon dobre dopadne, keď vnukne Charliemu myšlienku, na základe ktorej všetkých zachráni, má aj profesor svoje maslo na hlave za to, že odišiel do Hollywoodu a nechal monštrá napospas vonkajším nástrahám. Tandara ho však hrá ako láskavého, racionálneho a dobrosrdečného tvorcu-vynálezcu, preto je semienko pochybnosti o jeho bezúhonnosti vskutku iba nepatrné. Aj ostatným hercom-bábkovodičom sa darí vdýchnuť bábkam jasne čitateľné črty – celotelovej bábke Frenkieho mentálnu komótnosť a ťarbavosť, ktorá sa zrkadlí v pohybe herca aj v lenivom tempe reči a hrubom hlase (Juraj Bednarič), múmii Borisovi roztržitosť prináležiacu jeho veku (Michal Adam), upírovi Lugosimu (Andrej Kováč) elegantnú galantnosť, vyplývajúcu z jeho šľachtického titulu, ktorú na štýl Gomeza Adamsa uplatňuje na jedinej ženskej členke tejto tlupy, Elze. Aj tá má v podaní Miroslavy Dudkovej svojský šarm – Dudková hlasovou štylizáciou Elzu kreuje ako jemne povýšeneckú, najväčšmi túžiacu po úspechu, medovo sa prihovára u falošného producenta za svoje obsadenie vo vymyslenom novom filme. Efektná je aj metamorfóza Elzy spomínaná tiež v texte a náročná na rýchlu výmenu maňušky netopiera za mimickú bábku takmer ľudských rozmerov. Charlieho interpretuje Ľubomír Piktor, herec tvárny a spoľahlivý v práci s jemnými odtienkami emócií. Charlie je v jeho podaní chlapčensky nežný a dobrácky, hlas má takmer detský a pôsobí nenápadne, ale zároveň to neznamená, že by popri ostatných hercoch zanikal.

Trochu skratkovito však pôsobí záver, v ktorom sa malý smiešny Charlie elektrickým prepólovaním premení na veľké zlé monštrum, aby ho vzápätí spacifikoval profesor Harryhausen prichádzajúci ako mimozemšťan – čo je jeho výmysel do nového filmu. Celé rozuzlenie sa udeje neúmerne rýchlo a aj technicky pôsobí trochu školácky – ak to len nie je zámer a ďalší filmový odkaz, tentokrát na béčkové snímky Eda Wooda ako Plán 9 z vesmíru.

Každopádne však inscenácia ako celok béčková našťastie nie je. Odvaha prizvať Dezorza k spolupráci sa BBD vyplatila. Kým v prostredí činoherných divadiel sa stále hovorí o problematickom prepájaní nezávislých a inštitucionalizovaných platforiem a umelcov a škatuľkujúcom delení, bábkové divadlo s podobným fenoménom nezápasí. A hoci Gejza Dezorz dlho tvoril iba vo vlastnom divadle, od minulej sezóny sa po rokoch čiastočne vracia aj do kamenných divadiel – teraz už aj ako dramaturg Starého divadla Karola Spišáka. Príšerka Charlie bola jednou z prvých lastovičiek tohto návratu – vznikla ako rodinná inscenácia kombinujúca jeho špecifický rukopis so zmysluplným a až na niekoľko sympatických „prdivých“ vtipov slušným námetom hodným akéhokoľvek bábkového divadla. Pritom však určite netreba očakávať hladivú a „serióznu“, intelektuálne náročnejšiu inscenáciu, ktoré v BBD vznikajú v ostatnom čase najmä vďaka Kataríne Aulitisovej. Značka Dezorz je totiž spojená s „pokleslými“ žánrami a svojskou zábavou, s ktorou teraz prinavrátil aspoň trochu zašlej slávy kedysi kultovým filmovým monštrám.

 

 


[1] O začiatku konca „neslávnej“ éry Bratislavského bábkového divadla by sme mohli hovoriť v súvislosti s nástupom Kataríny Jánošovej na post dramaturgičky divadla v sezóne 2011/2012. Ešte v sezóne 2010/2011 v recenzii Lenky Dzadíkovej čítame: „Už je azda zbytočné znova začínať recenziu na inscenáciu BBD úvahou o dramaturgii, zložení repertoáru a umeleckom stave divadla. Je zbytočné znova spomínať, že divadlo funguje bez vízie a vo výbere titulov a hosťujúcich režisérov, režisérok panuje nekoncepčnosť.“ (viď DZADÍKOVÁ, Lenka. Kocúr v čižmách, divadlo v problémoch.) V sezóne 2013/2014 sa už črtalo zlepšenie: „Priveľa inscenácií uplynulého desaťročia možno označiť ako problémové a pre mnohé by to bol eufemizmus. Často šlo o neoriginálne tituly a neúspešné realizácie. Za posledné dva roky sme však zaznamenali niekoľko zaujímavých hier či dramatizácií a za prínosné považujeme aj to, že v divadle hosťovali viaceré mladé režisérky a režiséri...“ (Viď DZADÍKOVÁ, Lenka. Do neba a späť.)

[2] V inscenácii ešte chýbajú Vlkolak a Neviditeľný muž, resp. Fantóm opery a Netvor z čiernej lagúny, ktorí patria k „Universal Classic Monsters“ – hororovým postavám z dielne Universal Pictures. Táto skupinka predstavuje hlavné postavy aj v sérii Hotel Transylvánia.

[3] Napríklad keď Gold unáša príšery a ako prvého vezme múmiu Borisa, dracula Lugosi vyhlási, že teda on nesmie chýbať – Karloffa s Lugosim totiž často do filmov obsadzovali spoločne, pričom však Karloff dostával spravidla lepšie roly a aj vyššie odmeny.

[4] V skutočnosti je celá scénografia čiastočne autoreferenčná a pravidelnému divákovi Dezorzovho lútkového divadla môže pripomenúť inscenáciu Panoptikum Frankenstain, v ktorej scénograf využil rovnaký základ z drevených dosák, rovnakú tapetu aj plagáty zo starých filmov. K ďalším alúziám na túto inscenáciu patrí dvojica bruchovravec – mexická babička-jasnovidka na vozíku, ktorá pripomína skoršiu verziu dvojice, principála a cigánku na vozíku. 

Publikované online: 28.1.2019

Martina Mašlárová

Martina Mašlárová (1988) absolvovala v roku 2014 odbor Teória a kritika divadelného umenia na VŠMU. Témou jej diplomovej práce, za ktorú dostala cenu rektora, bola situácia divadelnej kritiky po r. 1989. Počas štúdia svoje kritické myslenie trénovala v školskom časopise Reflektor, zúčastnila sa aj niekoľkých seminárov pre mladých divadelných kritikov. V súčasnosti pracuje v Divadelnom ústave v Bratislave ako redaktorka divadelného mesačníka kød. Je spoluzakladateľkou OZ Mloki, ktoré sa venuje reflexii divadla a kultúry na webovej stránke www.mloki.sk. Ako členka slovenskej sekcie AICT (Medzinárodná asociácia divadelných kritikov) spolupracuje s projektom Monitoring divadiel, svoje recenzie okrem toho publikuje v kultúrnych periodikách kød, Javisko a vo festivalových denníkoch v rámci slovenských a českých festivalov. Od roku 2010 sa venuje aj neprofesionálnemu divadlu ako porotkyňa postupových prehliadok. Príležitostne prekladá z francúzštiny a v roku 2012 realizovala v Štúdiu 12 inscenáciu Mr. Iones&co. v rámci projektu Mliečne zuby.