SLÁVA VÝMYSLU!

KOĽKO JAHÔD RASTIE NA MORI
Staré divadlo Nitra
Scenár a réžia: Ondrej Spišák, preklad: Ľubomír Feldek, dramaturgia: Veronika Gabčíková, scéna a kostýmy: Mária Žilíková, hudba: Eugen Gnoth, návrhy a realizácia bábok: Danica Hudáková, Lucia Korená, Ondrej Spišák, Andrej Šoltés, Milan Vojtela a Mária Žilíková, hrajú: Danica Hudáková, Lucia Korená, Andrej Šoltés, Milan Vojtela
Premiéra: 20. decembra 2007, Staré divadlo v Nitre – Štúdio Tatra
V Starom divadle v Nitre sa tentokrát nechali inšpirovať nezvyčajnou predlohou – nonsensovou poéziou Edwarda Leara. Anglického básnika a ilustrátora považujú za otca nonsensu, literárneho smeru, ktorý je u nás známy najmä vďaka Lewisovi Carrollovi a jeho Alici v krajine zázrakov. Lear čerpal z bohatej anglickej tradície riekaniek – veršovaniek a napísal viac ako 200 krátkych päťverší – limerickov. Ich východiskom je absurdná situácia s prekvapivou pointou.
Learove limericky učarovali Ondrovi Spišákovi, režisérovi a zároveň autorovi nitrianskeho scenára. Čerpá ich zo zbierky nonsensovej poézie Koľko jahôd rastie na mori, ktorú zostavil a preložil Ľubomír Feldek. Inšpiruje sa aj Feldekovým nápadom z doslovu zbierky o skákaní na jednej nohe krížom cez Európu a potom až za more, v ktorom rastú jahody, do írskeho mestečka Limerick. Limericky rámcuje príbehom štyroch postáv, Uchane, Nosáča, Okuliarnika a Gule, s obrovskými časťami tela, po ktorých dostali mená. Hrdinovia príbehu žijú v nudnej šedej domácnosti, v kuchyni za stolom, dobrovoľne izolovaní od sveta. Schovávajú sa so svojou odlišnosťou, ktorú považujú za dobrý dôvod na výsmech okolia. Bolestínsky sa v trápení utápajú, až kým sa nedopočujú o takej krajine, v ktorej žijú samí smiešni ľudia a zo svojich nepríjemností sa iba smejú. V mestečku Limerick sú ľudia tým šťastnejší, čím sú smiešnejší. Naši hrdinovia sa tam rozhodnú vydať, a tak preskáču na jednej nohe celú Európu, postavia si loď a keď zbadajú na mori rásť jahody, ktorých je presne toľko, koľko pláva v mori rýb, objavia kúzlo limerickov. Začnú si žartovné nonsensové básničky vymýšľať a predháňať sa v ich rozohrávaní. Používajú na to predmety, ktoré ich obklopujú – rôzne náradie, príbory, misky, varešky, či potraviny z ich kuchynky, vešiak, šály, dáždniky, stôl či stoličky, jednoducho bežné predmety z domácnosti. Pomocou nich vytvárajú bábky a predvádzajú ich žartovné nezmyselné krátke príbehy či situácie. Spoločné vymýšľanie ich nadchne a keď “spotrebujú” celú domácnosť, uvedomia si, že im už vôbec nevadí ako vyzerajú a čo si o nich ostatní myslia. Dôležité je, že im je spolu dobre a vedia sa sami zo seba smiať. Ich handicap sa stal ich výsadou.
V jednoduchom príbehu sú podstatné práve do krátkych situácií rozohrávané limericky. Sú poctou fantázii, chválou výmyslu, oslavou nezmyslu. Inscenácia otvára dvere detskej fantázie v dvoch rovinách – vizuálnej a slovnej. Z bežných predmetov protagonisti vytvárajú bizarné bábky. Hrajú sa aj so slovami, s jazykom – predvádzajú, ako ho rozvíjať, ako hľadať nezvyčajné slovné spojenia a významy, rýmovačky, košatia ho. Aké nápadité a pritom jednoduché.
Režisér Spišák scenár píše voľne, náznakovo. Očakáva kolektívnu prácu nad ním. Pri tvorbe javiskového tvaru ponecháva kolegom voľnú ruku, inšpiruje ich a zľahka navádza k posolstvu inscenácie.
Spišák v scenári i v javiskovom stvárnení súčasne poskytuje priestor aj na aktívne zapojenie sa detí do deja. Predpokladá improvizáciu hercov s deťmi tak, aby sa stali priamymi účastníkmi deja. Deti majú rozprávať o svojich nedostatkoch, vymýšľať si rýmovačky. V závere spoločne s protagonistami dospejú k oslobodzujúcemu poznaniu, že smiech je liek a výsmech nestojí za povšimnutie. Premiéra, ktorú sme zhliadli, bola z tohto pohľadu nevďačným príkladom. Príliš čerstvé, ostýchavé predstavenie a špecifické premiérové publikum improvizácii a uvoľnenosti hercov nenahrávali. Neznamená to ale, že inscenácia v tomto smere nedozrie. Naopak: to, ako je nahodená a pripravená komunikovať s deťmi, predznamenáva, že časom prerastie do veľkej spoločnej hry všetkých aktérov – hercov i publika. Vtedy sa, hádam, stratia aj škrípajúce tóny v popisne didaktizujúcom závere, veď dovtedy sa všetko nieslo na hravých vlnách fantázie. Možno by pomohlo aj jasnejšie uzavretie príbehového oblúka – dostali sa nakoniec naši aktéri do mestečka Limerick alebo si ho svojou hrou urobili aj doma? Alebo na tom vôbec nezáležalo a dôležité bolo, že sa prestali trápiť svojimi nosmi, ušami, okuliarmi a bruškom?
Hoci tvorcovia v podkladoch k inscenácii určujú ako adresáta deti od 4 rokov, predstavenie viac oslovuje staršie deti – súdiac podľa reakcií publika. Čo deti na prahu puberty tak očarilo, tak upútalo? Žartovné básničky, nezmyslíky, šantivá hravosť hercov, a nakoniec i to, že im nikto nevnucuje tradičného rozprávkového hrdinu – na to sú predsa už veľkí… Naopak, ľahko sa stotožnia s obyčajnými ušatými-nosatými postavami, prijmú ich jazyk aj uvoľnené spôsoby, imponuje im ich pochabosť a srandovanie.
Zásluhu na tom majú všetci štyria protagonisti: Lucia Korená ako Uchaňa, Danica Hudáková ako Guľa, Andrej Šoltés (Okuliarnik) a Milan Vojtela (Nosáč). Herci tvoria vyrovnaný kompaktný tím, navzájom si nahrávajú a dopĺňajú sa. Radosť z hrania prenášajú aj do publika. Inšpiratívne a tvorivo vstupovali aj do výtvarnej podoby inscenácie – v bulletine sú spolu s výtvarníčkou Máriou Žilíkovou (scéna a kostýmy) uvedení ako autori návrhov a realizácie bábok. Scéne dominuje starý kredenc, ukrývajúci množstvo rekvizít – predmetov, z ktorých vznikajú bábky. Dopĺňajú ho jedálenský stôl, stoličky a zaplnený vešiak, ktoré tiež na seba berú rôzne podoby a významy. Počas predstavenia zaznie okolo pätnásť limerickov, to znamená, že sa vytvorí rovnaké množstvo bábok a rozohrá rovnaké množstvo situácií. Niektoré sú nápaditejšie, niektoré menej. Nie sú na seba dejovo ani významovo viazané, mohli by mať ľubovoľné poradie. Čo by ich teda malo stupňovať tak, aby bol divák v permanentnom napätí a dychtivo očakával nové výtvory, je práve ich výtvarná prekvapivosť. A tá by mohla častejšie prekročiť hranicu drobného žartu a prerásť do neočakávaného, ohromujúceho obrazu, rozohrajúc celý priestor.
Dnešné deti obklopuje svet, ktorý je remeselne dokonalý. Hračky, animované filmy, páčivo ilustrované knihy. Bezchybný obraz so sebou nesie nebezpečenstvo ich dopovedanosti. Už si niet čo domyslieť, dotvoriť, dieťa dostáva hotovú predstavu. Práve preto je inscenácia nitrianskych tvorcov vzácnym a zriedkavým návodom, ako sa hrať. Ponúka priestor pre detskú fantáziu, burcuje obrazotvornosť a tvorivosť. Prináša intenzívny, sýto divadelný zážitok.

Dominika Zaťková

Dominika Zaťková absolvovala odbor divadelná a rozhlasová dramaturgia na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Počas štúdia začala pracovať v Ústave umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie (dnes Divadelný ústav), kde sa profesijne zameriavala predovšetkým na bábkové divadlo a divadlo pre deti. Ako redaktorka festivalových spravodajcov alebo ako členka poroty sa zúčastňovala ochotníckych národných prehliadok divadiel pre deti a divadiel hraných deťmi. Stála pri zrode časopisu Teatro a pracovala ako jedna z jeho prvých redaktoriek. Ako lektorka dramaturgie pôsobila v Bábkovom divadle na Rázcestí, s ktorým od roku 1994 až doteraz spolupracuje na medzinárodnom festivale Bábkarská Bystrica. Od roku 2004 zastávala v Divadelnom ústave post PR manažérky a od vzniku festivalu Nová dráma/New Drama sa podieľa na jeho príprave a realizácii; od roku 2010 ako hlavná koordinátorka. Ako editorka pripravila zborníky a publikácie Dosky 1996 – 2005, Živé divadlo (45 rokov profesionálneho bábkového divadla v Banskej Bystrici), Festival Nová dráma/New Drama 10 rokov a Bábkarská Bystrica, festival všetkých veľkostí. Je autorkou viacerých odborných štúdií a článkov venovaných činohernému a bábkovému divadlu.