(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

Šlabikárové fantazmagórie

Home/Recenzie / Monitoring divadiel/Šlabikárové fantazmagórie
Divadlo
Inscenáciaana Mikitková, Miriam Kičiňová a Roman Večerek: Abeceda zjedla teba
Premiéra18. februára 2011
Divadelná sezóna

Abeceda zjedla teba
Scenár:
Jana Mikitková, Miriam Kičiňová a Roman Večerek
Réžia:
Jana Mikitková
Dramaturgia:
Miriam Kičiňová
Scéna:
Natália Veľká
Kostýmy:
Marek Šafarík
Výber hudby:
Kristián Seidman
Účinkujú: Lukáš Tandara, Simon Fico, Andrej Sisák, Tajna Peršič, Júlia Kováčiková
Ešte pred začiatkom predstavenia po foyeri Divadla Ludus pobehuje herec Lukáš Tandara, ktorý predstavuje malého prváčika Lukyho. Na chrbte má školskú aktovku, v ktorej schováva svoje písacie potreby a desiatu od starostlivej maminy. Kostým evokuje priam rozprávkový prototyp malého školáčika – flanelová károvaná košeľa a nohavice na traky. Luky sa vo foyeri infantilným tónom a s hranou rečovou vadou (trochu šušle a ako inak – nevie vysloviť „r“) prihovára deťom, no aj dospelým či uvádzačkám, všetkých slušne zdraví a pozýva na divadlo. Spolu s divákmi vchádza do divadelnej sály, kde jeho malá improvizácia pokračuje. Sadá si zo sedadla na sedadlo, prelieza rady, rozpráva sa s deťmi, a tým vytvára príjemne odľahčenú atmosféru, ktorá sa udrží počas celého predstavenia. Z detí opadá ostych a začínajú sa iniciatívne zapájať do interaktívnej hry. Celé toto entrée nasvedčuje, že sa môžeme tešiť na zábavné, kreatívne a inteligentné predstavenie a očakávania sa v priebehu nasledujúcej hodiny rozhodne naplnia.
Dej predstavenia sa odvíja od zlomového okamihu v Lukyho živote – od jeho prvého dňa v škole. Ide o zážitok, ktorý si pamätá každé dieťa a ktorý znamená veľký prechod od nespútanej etapy detstva, keď je určujúcim prvkom poznania sveta vlastná fantázia, k tej etape, keď sa začína predstava sveta formovať na pevnejších základoch daných vedomosťami zo školy. Tento prechod je tu veľmi zreteľne tematizovaný; Luky ešte nedokáže udržať svoju fantáziu na uzde a jeho predstavy sa materializujú na scéne. Koexistuje tu tak svet reality a detskej fantázie.
V strede scény (ktorej autorkou je Natália Veľká) sa nachádza kovová konštrukcia, ktorá má na nosnej stredovej tyči otočné štvorcové rámy. V rámoch sa striedavo ukazuje šlabikár či tabuľa a možnosťou otáčania rámov sa vytvára efekt prevracania strán v knihe. Rámy zároveň dávajú hercom možnosť dynamického pohybu a mnohých iných efektov. V úvode predstavuje konštrukcia šlabikár, z ktorého vylieza záhadná ruka. Luky sa pokúsi túto ruku chytiť, ale tá ho naopak vtiahne do stránky šlabikáru. Tak abeceda zjedla Lukyho a preniesla ho do fantastického sveta písmen.
Prechod do tohto sveta v šlabikári je zdôraznený aj výtvarne a vizuálne; narába sa tu s pohyblivými farebnými svetlami, dymom a hudbou. Hlavným prvkom sú však samotné písmená. Herci Tajna Peršič, Júlia Kováčiková, Simon Fico a Andrej Sisák v úlohe „abecedy“ veľmi elegantne, no predsa s dávkou detskej hravosti predvádzajú svoje akrobatické schopnosti. Prostredníctvom čisto fyzického prejavu, pantomímy a akrobacie, bez použitia slov, formujú svojimi telami jednotlivé písmená. Za každým písmenom je navyše vtipná nemá zápletka. Napríklad urazené „c“ (vytvorené širokým rozovrením rúk jednej herečky) sa stále odvracia od mäkčeňa iného herca, ktorý z nej chce silou mocou urobiť „č“. Deti v hľadisku sa postupne zapájajú do tejto hry a každé odhalenie, aké písmeno sa skrýva za tou-ktorou scénkou, sprevádza veselý jasot. K tejto interakcii dopomáha aj postava Lukyho, ktorý sedí na konštrukcii, zvrchu sleduje dianie na scéne a iniciuje reakcie publika.
V rôznych akrobatických kúskoch pomáhajú hercom aj jednoduché obtiahnuté kostýmy (z dielne kostýmového výtvarníka Mareka Šafaríka), ktoré im umožňujú všestranný pohyb. Farebné overaly zároveň odkazujú na svet fantázie a ireálneho a pomáhajú hercom premeniť sa na čokoľvek len vďaka ich pantomíme.
Po vyčerpaní repertoáru „abecedných výstupov“ ale táto príjemná výučba nekončí. Štyria herci predstavujúci písmená sa menia na zvieratá v pralese. Luky sa v úniku pred nimi potápa v mori, ktoré na scéne veľmi pôsobivo predstavila jednoduchá tieňohra. Tá bola doplnená bublinkami z bublifuku, ktoré predstavu podmorského sveta priviedli k dokonalosti. Luky sa ďalej ocitne aj v počítačovej hre či vo vesmírnej lodi, z ktorej sleduje súhvezdia a planéty.
Inscenácia ale nekladie dôraz len na zábavu, ale predovšetkým na výučbu a výchovu detského publika, ktoré tvoria prevažne deti vo veku, v ktorom majú svoj prvý školský deň ešte veľmi čerstvo v pamäti. Samotní inscenátori (režisérka Jana Mikitková a dramaturgička Miriam Kičiňová) uvádzajú, že inscenácia je inšpirovaná dielom Orbis Pictus samotného otca zakladateľa školy hrou – Jana Amosa Komenského. Práve jeho odkaz tu je možné veľmi intenzívne vypozorovať. Deti sú počas celého predstavenia vtiahnuté do diania na javisku a podnecované Lukyho reakciami sa snažia čo najviac preukázať svoje vedomosti.
Celý príbeh Lukyho putovania fantastickými svetmi má, samozrejme, šťastný a poučný koniec. Kovová konštrukcia sa zmení na tabuľu a herečka Tajna Peršič na trpezlivú a milú učiteľku. Tá ho postupne naučí napísať svoje meno a rozoznávať písmenká. V úplnom závere už Luky sedí na scéne s okuliarmi a číta noviny.
Veľmi bystro zostavený príbeh a jeho scénická realizácia nasvedčujú, že inscenačný tím sledoval predovšetkým iné ciele než zábavné. Ide o vskutku poučné, no zároveň vizuálne a esteticky pútavé divadlo. Vďaka nenútenému zapájaniu detského diváka do hry dochádza k zaujímavej interakcii, z ktorej si deti odnášajú zážitok a navyše aj chuť do učenia, ktoré sa v Lukyho podaní javí ako skvelá jazda plná dobrodružstiev. Je veľmi príjemné vidieť detské predstavenie, v ktorom nie je podceňovaný intelekt či estetický cit diváka.
Tatiana Brederová

Tatiana Brederová je absolventkou doktorandského štúdia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení, kde sa venovala výskumu súčasného ruského dokumentárneho divadla. Bakalársky titul získala z odboru teória a kritika divadelného umenia na bratislavskej VŠMU a magisterské štúdium absolvovala a ukončila na pražskej Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení. Kontinuálne sa venuje divadelnej kritike a publikuje v rôznych slovenských i českých periodikách. Venuje sa aj umeleckému prekladu a organizácii kultúrnych podujatí.

Uverejnené: 18. februára 2011Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzentka: Tatiana Brederová

Tatiana Brederová je absolventkou doktorandského štúdia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení, kde sa venovala výskumu súčasného ruského dokumentárneho divadla. Bakalársky titul získala z odboru teória a kritika divadelného umenia na bratislavskej VŠMU a magisterské štúdium absolvovala a ukončila na pražskej Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení. Kontinuálne sa venuje divadelnej kritike a publikuje v rôznych slovenských i českých periodikách. Venuje sa aj umeleckému prekladu a organizácii kultúrnych podujatí.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Tatiana Brederová je absolventkou doktorandského štúdia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení, kde sa venovala výskumu súčasného ruského dokumentárneho divadla. Bakalársky titul získala z odboru teória a kritika divadelného umenia na bratislavskej VŠMU a magisterské štúdium absolvovala a ukončila na pražskej Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení. Kontinuálne sa venuje divadelnej kritike a publikuje v rôznych slovenských i českých periodikách. Venuje sa aj umeleckému prekladu a organizácii kultúrnych podujatí.

Go to Top