Sivý Nepriateľ ľudu

Vytlačiť

Dramaturgia, úprava a réžia – Emil Spišák a.h.
Asistent réžie – Jozef Novysedlák
Scéna a kostýmy – Miroslav a Jaroslav Daubravovci a.h.
Doktor Tomáš Stockmann, kúpeľný lekár – Mikuláš Macala/Jozef Novysedlák
Pani Stockmannová, jeho žena – Mária Brozmanová/Slavomíra Fulínová
Petra, ich dcéra – Antónia Oľšavská/Daniela Švolíková
Eilif, ich 13-ročný syn – Adam Bruncko a.h.
Morten, ich 10-ročný syn – Jakub Pollák a.h./Benjamín Ogurčák a.h.
Peter Stockmann, starosta a starší brat Tomáša Stockmanna – Pavol Pivko
Morten Kill, garbiar, nevlastný otec pani Stockmannovej – Peter Kőnig a.h.
Hovstad, redaktor „Hlasu ľudu“ – Matej Erby
Billing, spolupracovník časopisu – Mikuláš Dzurík
Kapitán Horster – Pavol Sedlačko
Tlačiar Aslaksen – Albín Medúz
Účastníci zhromaždenia občanov – Bibiána Tauberová a.h., Anna Strnadová a.h., Peter Olejár a ďalší

Premiéra 26. a 27. januára 2012, Spišské divadlo

Spišské divadlo uviedlo, v rámci 20. výročia osamostatnenia sa od Prešovského divadla, hru severského dramatika Henrika Ibsena Nepriateľ ľudu. Je to v poradí tretia Ibsenova hra, ktorú hrali na javisku Spišského divadla od jeho založenia v roku 1957 – po Nore (1958) a Strašidlách (1988). Réžie sa zhostil samotný riaditeľ divadla Emil Spišák.

Netreba hádam ani rozvádzať, aký je Ibsen zložitý dramatik a aké sú jeho hry vrstevnaté. Nepriateľ ľudu je jednou z tých hier, ktoré nahlas vyslovujú nesúhlas so spoločenskou morálkou a s prehnitosťou zaužívaných právd. Je to hra plná emócií, manipulácie a zložitých ľudských vzťahov. K inscenovaniu potrebuje hercov, ktorí do nej vložia svoje skúsenosti a ducha. Súbor Spišského divadla sa ustaľuje a získava väčšiu vyváženosť. Preto niet divu, že si zvolili práve takúto náročnú hru, ktorá preverila tvorivé schopnosti všetkých zúčastnených – od režiséra a dramaturga cez scénických výtvarníkov až po hercov.

Režisér E. Spišák hru upravil, okresal a zameral sa na niekoľko centrálnych bodov. Jeho inscenácia vyvoláva dojem politickej a spoločenskej štúdie dneška. Viac sa sústreďuje na morálku spoločnosti a politické manipulácie. Ustupujú tak do úzadia vzťahy, ktoré medzi sebou postavy majú. Spišák ladil celú inscenáciu do šedých farieb. Nevýrazná sivá udávala charakter všetkým postavám i interiéru. Niečo pomocou nej vyznelo viac, niečo menej. Akási aréna či skôr súdna sieň javiska naznačovala, kde sa postavy budú predvádzať. Bohužiaľ, úvodné tóny inscenácie pôsobia nudne a nezaujímavo. To sa potom odráža v celosti ako nedobrý štart a dáva základy istej monotónnosti. Iba v druhej polovici nastane vzruch, ktorý chvíľu mrazí, ale následne sa aj ten kamsi vytratí. Pravdepodobne to je zapríčinené aj tým, že sa herci nemajú o čo v prázdnom priestore oprieť. Nemajú tie povestné „scénografické barličky“, majú len seba a svoje herecké umenie. Prázdny priestor a nutnosť neustáleho premiestňovania sa, aby bola inscenácia v pohybe, pôsobí rušivo. „Uchodenosť“ a priveľká rýchlosť v reči spôsobujú, že nedoznievajú myšlienky. Stráca sa hĺbka i emócia. Akoby mali všetci potrebu hovoriť rýchlo, a tým nenechávajú vety vyznieť a zarezonovať.

Nepriateľ ľudu – doktor Stockmann, zistí, že kúpele, o ktorých založenie sa dlho usiloval, a teraz nie sú také úžasné, ako sa na prvý pohľad zdá. Potajme robí výskum vody a pôdy, ktorý odhalí veľké znečistenie pochádzajúce z Mlynskej doliny. Pojem Mlynská dolina evokuje v našej spoločnosti, hlavne u Bratislavčanov, niečo celkom iné, ako Ibsenov výraz, ktorý sa dá preložiť aj ako Mlynské údolie. Akoby tvorcovia inscenácie chceli nepriamo naznačiť, že u nás „choroba spoločnosti“ vyviera práve z tohto miesta, kde sídli verejnoprávna televízia, žije tu vo vysokoškolských internátoch niekoľko stotisíc mladých ľudí, a dokonca tu sídli aj ZOO. Preto môže mať toto slovné spojenie rôzne konotácie a asociácie.

Väčšina bohabojných občanov kúpeľného mesta je doktorovým objavom nadšená. Ale keď im starosta „jemne naznačí“, čo všetko by museli pre nápravu urobiť a koľko by to stálo, hneď sa radšej stiahnu späť. Následne už nejde len o kúpele, ale o právo a slobodu vyjadrovať sa a konať. Veľká akcia prejavu slobodného názoru sa zmení na súd, ktorý jednohlasne označí doktora za nepriateľa ľudu. Do súdnej akcie s hlasovacími lístkami zapoja inscenátori aj divákov, ktorí sa majú rozhodnúť, či je, alebo nie je doktor Stockmann nepriateľ. Samozrejme, aj keby sa diváci rozhodli, že nie je, všetko sa zmanipuluje a výsledok je prijateľný, teda kladný. (Inscenátori sa pri tejto scéne pravdepodobne nechali inšpirovať Nepriateľom ľudu z roku 1989, ktorého pre SND inscenoval Ľubomír Vajdička.) Doktora však nič nezlomí, ani jeho svokor, ktorý poťahuje za nitky osudu. Doktor zostáva vo svojom boji sám. Spoluobčania sa od neho, napriek informáciám, ktoré majú, odvracajú. A jeho brat je v malom kúpeľnom mestečku opäť zvolený za starostu.

Scénu a kostýmy navrhli bratia Miroslav a Jaroslav Daubravovci. Ich kostýmy zodpovedali šedým škálam ľudskej duše a vyzneniu hry. Javisko s vyvýšenou časťou uprostred, celé pokryté sivými kobercami, pôsobilo ako veľká súdna sieň, miestami zas ako odkrytá aréna, v ktorej sa predvádzajú všetky bôle sveta. Všade boli rozložené stoličky a stoly v bielej, sivej a čiernej. Všetko pôsobilo umiernene a sterilne. Podobne ako skromné javisko pôsobia aj kostýmy – akosi pozbierane, akoby výtvarníci hľadali len vo funduse. Všetci sú sivastí, nevýrazní. Avšak hlavné postavy majú na sebe viacej farby. Doktor Stockmann je celý v hnedom s etno prvkami, dokonca má čiapku s nórskym vzorom. Vyzerá trochu ako zabudnutý hipík alebo nórsky zálesák. Podobne vyzerá aj jeho nezávislá dcéra. Starosta a garbiar Morten Kill sú v čiernom ako dvaja strojcovia skazy. Takže aj v kostýmoch platí, že ten, kto je v čiernom, je zlý a ten, kto je farebný, je dobrý. Opäť tu máme akési zjednodušené videnie ibsenovskej zložitosti.

Hlavnú úlohu doktora Tomáša Stockmanna hral Mikuláš Macala. Bol rozjarený a rozšafný v gestách i pohybe. Ani chvíľu nepostál na mieste. Bolo ho plné celé javisko. Jeho intonácia bola presiaknutá nadšením. Priniesol do inscenácie život a tempo. Paradoxne bol jeho prejav miestami veľmi monotónny, no aj napriek tomu si udržal divácku pozornosť. Macalov doktor pôsobil ako veľké dieťa, ktoré si ide za svojím aj cez mŕtvoly. Miestami bol až nesmierne entuziastický, priam nabitý pozitívnou energiou, ktorá mala zmeniť svet.

Jeho brata, starostu mesta, hral Pavol Pivko, ktorý priniesol do postavy náznak stoickej vyrovnanosti. Bol to pokojný manipulátor, plný sebaistoty. Hral na všetky strany, len aby dosiahol svoje. Bol pri tom veľmi účinný, vedel, kedy a kde má zasiahnuť. No asi by mu v niektorých miestach viac pomohlo spresnenie vzťahov medzi postavami. Absentoval tu totiž vzťah medzi bratmi Stockmannovými. Akoby ani neboli súrodenci. Chýbal akýsi náznak ich bratskej rivality a zároveň súdržnosti či dokonca nejaká ľútosť nad vzniknutou situáciou. V scéne po verejnom zhromaždení, na ktorom všetci doktora uznajú za nepriateľa ľudu, prichádza jeho brat a dobrovoľne si nasadzuje doktorovu čiapku. Necítiť, či to robí ako akt pokánia, alebo rezignácie. A podobne na začiatku, keď doktor na seba berie znaky moci starostu, necítiť, či to robí zo žiarlivosti, či len z čírej škodoradosti a rozmaru. Práve v týchto miestach mohli títo dvaja herci viac rozohrať svoje vzťahy. Ukázali by hĺbku ich sporu, ktorý vedie až do krajnosti. Takto ostal ich vzťah iba v náznakoch.

Manželku doktora Stockmanna hrala Slavomíra Fulínová. Jej stvárnenie postavy bolo nevýrazné. Pritom v texte zastáva dôležité miesto, je ako stĺp, o ktorý sa môže celá rodina oprieť. Ona vedie domácnosť a ona musí krotiť manžela v jeho razantnosti, ona musí riešiť neriešiteľné situácie. Fulínovej Stockmannová sa len zdrvene prechádza po scéne. Je akási vyhorená. Chýbajú jej oporné body a miestami akoby nevedela, čo má hrať, respektíve aký postoj má zaujať. Opäť tu absentoval vzťah medzi postavami – tentoraz manželmi – na ktorom by obaja herci mohli stavať.

Najzaujímavejšou, tajuplnou postavou bol Morten Kill (prezývaný tiež „jazvec“) Petra Kőniga. Bola to postava v čiernom, ktorá nemilosrdne rozhodovala za všetkých v snahe očistiť meno svojej rodiny. Kőnig bol razantný v gestách a strohý vo výpovedi, čo umocňovalo dojem démonickosti.

Podobne zaujímavou postavou bol aj tlačiar Aslaksen Albína Medúza. Medúz predviedol vyrovnaný a sústredený výkon, v ktorom sa zameriaval hlavne na striedmosť a umiernenosť svojej postavy. Našiel si skromné a jednoduché gestá, ktoré podporovali jeho bezcharakterný charakter. Stále mal vzpriamený postoj a neustále doširoka rozkladal rukami. Aj keď jeho postava zosobňovala najväčšiu možnú šeď, bol paradoxne najvýraznejší.

Ostatní herci nezaostávali, ale dopĺňali predstavu o ľuďoch podriadených moci väčšiny. Hlavne novinár Hovstad Mateja Erbyho je ukážkou verejnej mienky a osoby bez chrbtovej kosti, ktorá sleduje hlavne svoje záujmy.

Inscenácia Spišského divadla nepriniesla veľkú inováciu, ani neohúrila svojím spracovaním. Avšak bol to Nepriateľ ľudu plný paradoxov, ktoré sa navzájom vyvažovali, a tým vytvárali zaujímavú „podívanú“. Napriek niektorým nedostatkom v celistvosti to bola vcelku kompaktná inscenácia. Držala pokope aj vďaka pútavému zobrazeniu Ibsenovho príbehu. Je však škoda, že niektoré inscenačné postupy nedostali svoj priestor, a tak neposunuli inscenáciu do iných významových rozmerov.

Zuzana Šnircová

 

 

publikované online 31. 12. 2012

Publikované online: 26.1.2012

Zuzana Šnircová

Zuzana Šnircová (1987) absolvovala Vysokú školu múzických umení v odbore Teória a kritika divadelného umenia. Počas štúdia prispievala recenziami do študentského časopisu Reflektor. Ako kritička sa zúčastňuje viacerých kritických seminárov a divadelných festivalov. Okrem projektu Monitoring divadiel príležitostne publikuje recenzie v denníkoch a na internetových portáloch. V súčasnosti pracuje v Divadelnom ústave ako dokumentaristka a kustódka audiovizuálneho fondu.