Silvestrovská bilancia životných rozhodnutí

Vytlačiť

Biljana Srblianović: Belehradská trilógia

 

Úprava: Nikoleta Tužinská

Dramaturgia: Nikoleta Tužinská, Mário Drgoňa

Scéna: Lukáš Vasil

Kostýmy: Patrícia Dobáková

Produkcia: Norbert Ondruš, Laura Polaščin

Réžia: Silviu Emilian Debu

 

Účinkujú:

Kića, Miloš, Jovan: Jakub Jablonský

Mića: Matúš Beniak

Helena: Sarah Arató

Kaća: Natália Fašánková

Sanja: Polina Nikolaevskaya

Dule: Peter Martinček

Mara: Kristína Kanátová

Dača: Michal Spielmann

 

Premiéra 28. januára 2018, Divadlo Lab, Vysoká škola múzických umení v Bratislave

 

Príchod nového roku býva často spájaný s rekapituláciou a s prehodnocovaním našich doterajších existenčných postojov. Ľudia bilancujú vlastné vzťahy či pracovné (ne)úspechy a premýšľajú nad tým, čo by mohli vo svojich životoch vylepšiť. Nový rok je tak vnímaný ako symbol „čistého“ začiatku a podnecuje v nás pocit, že existuje možnosť začať odznova.

 

V hre Belehradská trilógia zobrazuje srbská autorka Biljana Srblianović osudy ľudí, ktorí sa kvôli túžbe po spokojnom živote rozhodli opustiť rodnú krajinu a vydali sa hľadať šťastie do zahraničia. Ich prvotné sny a plány sa však rýchlo dostávajú do konfliktu s trpkou okolitou realitou. Postavy zisťujú, že status migranta nie je ani v krajine s kvalitnou životnou úrovňou taký lukratívny, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Zmocňuje sa ich profesionálna aj osobná frustrácia, ktorá vyplýva z nedostatočného pracovného ohodnotenia a z neschopnosti nadviazať zmysluplné vzťahy. Únik pred problémami hľadajú v alkohole či v mimopartnerských pomeroch, no ani tie im neprinášajú potrebné zadosťučinenie. Sociálne prostredie v cudzích krajinách im nedovoľuje pokračovať v životných plánoch, ktoré si predsavzali. Odtrhnutosť od domova aj od blízkej kultúry sa odzrkadľuje vo všetkých aspektoch ich bytia a postavy sa v novej spoločnosti neustále cítia ako outsideri. Hra pozostáva z troch častí, ktoré sa odohrávajú v rozdielnych sociálnych a kultúrnych pomeroch. Autorka zobrazuje príbehy mladých migrantov v Prahe (v inscenácii tvorcovia túto časť presunuli do Berlína), Sydney a v Kalifornii. Každá časť figuruje ako samostatný celok, okrem centrálnej problematiky ich však vzájomne prepája aj motív nefunkčných hodiniek. Srblianović ním zvýrazňuje to, že postavy v hre existenčne stagnujú. Pretože nie sú schopné svoje životy plnohodnotne rozvíjať, symbolicky sa nachádzajú v bezčasovom vákuu, kde ich život plynie zväčša monotónnym tempom. Potrebný realistický charakter textu dosahuje autorka všedným a jednoduchým jazykom, cez ktorý tlmočí situácie z každodennej reality. Ústrednú tému vykresľuje v dialógoch z bežného života a zdôrazňuje tak absolútnu prirodzenosť sociálnej problematiky, ktorá neustále rezonuje v našej spoločnosti.

 

Absolvent divadelnej réžie a dramaturgie Silviu Debu sa zameral na vierohodné zachytenie rôznorodých charakterov a na presné vypointovanie napätia, ktoré vyplýva z ich vzájomných konfliktov. Akcentoval aj satirický charakter jednotlivých výstupov, vďaka čomu si od sugestívnej problematiky udržal potrebný odstup. Do veľkej miery sa tým účinne vyhol pátosu či klišé, ktoré by inak mohli dominovať najmä v emočne vypätých scénach. V inscenácii síce dochádza ku komplikáciám v podobe občasnej popisnosti či statickosti niektorých mizanscén, v konečnom dôsledku sa však režisérovi podarilo scénicky spodobiť dramatický jazyk autorky. Pretlmočil aktuálne otázky, ktoré hra otvára a vďaka kombinácii s humornou nadsádzkou vypovedal o tragikomickom charaktere ľudskej honby za šťastím.

Problematickým prvkom inscenácie sú prestavby scény medzi jednotlivými časťami, ktoré sa režisér pokúsil ozvláštniť hudobnými výstupmi. V oboch premenách tiež náznakovo vytvára nadväznosť medzi inak autonómnymi epizódami. Jeho ambícia však narúša atmosférickú plynulosť príbehov a jednotlivé premeny vo výsledku pôsobia skôr ako neprirodzená snaha umelecky spodobiť aj obyčajnú technickú nevyhnutnosť.

 

Scénografia Lukáša Vasila pozostáva zo železnej konštrukcie v tvare kvádra, ktorá vďaka svojej tvárnosti a neutrálnej forme dokáže charakterizovať rôznorodé typy priestorov. V prvej časti inscenácie sú na nej zavesené staré vyblednuté koberce s orientálnym motívom, ktoré odkazujú na východný kultúrny pôvod či na výchovu postáv a zároveň odzrkadľujú ich aktuálnu chudobnú životnú situáciu. V druhej časti inscenácie scéna predstavuje detskú izbu v byte mladej rodiny v Sydney a v tretej zas figuruje ako tanečný parket v Kalifornskom bare. Aj napriek svojmu ilustratívnemu charakteru scénografia vhodne symbolizuje rozdielne spoločenské pomery, ktoré sa v príbehoch vyskytujú a prispieva aj k intenzívnejšiemu odlíšeniu atmosféry vo všetkých troch častiach. Taktiež sa počas inscenácie mení umiestnenie konštrukcie, vďaka čomu Vasil opticky zväčšil plochu javiska a vytvoril menšie paralelné priestory. Poskytol tak tvorcom možnosť zobraziť tiež mimotextové situácie a priblížiť divákom skryté či privátne momenty z jednotlivých príbehov. Patrícia Dobáková sa pri tvorbe kostýmov sústredila na dôkladné vyzdvihnutie osobnostnej charakteristiky postáv a zároveň na zachytenie ich existenčnej situácie. Tieto tendencie najvýraznejšie pretavila do kostýmov v prvej časti inscenácie, kde zdôraznila lacný nevkus, ktorý prevláda v profesionálnej orientácii bratov striptérov. Na javisku tak dominujú pestrofarebné košele, ligotavé trenírky či ľahko sa rozopínajúce zvonové nohavice.

 

Študenti hereckej tvorby preukázali predovšetkým kolektívnu energiu a následne tak spodobili rozmanitosť spoločenského a charakterového spektra, ktoré autorka zobrazuje. V ich individuálnych prejavoch síce prevažovalo realistické uchopenie jednotlivých postáv, v niektorých prípadoch však kvôli opakovaniu výrazových prostriedkov po chvíli dochádzalo k povrchnej typizácii. Tri príbehy sú prepojené Jakubom Jablonským, ktorý predstavuje ústrednú trojicu postáv. Tvorcovia tak zdôraznili univerzálnosť sociálnej problematiky, ktorú traja muži reprezentujú. Jablonský svojím rozvážnym prejavom túto tendenciu umocnil a jednotlivé postavy zobrazil s potrebne civilným výrazom. V inscenácii dominuje tiež Matúš Beniak, ktorý v prvom príbehu vytvára charakterový protiklad k Jablonského postave. Zatiaľ čo Jablonský kvôli racionálnemu odstupu pôsobí ako uvážlivý a vyrovnaný prvok v ich vzťahu, Beniak vďaka využitiu správnej miery štylizácie výstižne kreuje jeho psychicky labilnejšieho brata. Občas síce skĺzne do prvoplánovej preexponovanosti, v kontexte postavy to však nepôsobí extrémne rušivo. Beniak stvárňuje Miću ako človeka, ktorý je existenčne stratený v kozmopolitnom veľkomeste a necháva sa dirigovať svojím dominantnejším bratom. Dôkladne pracuje so strihmi jednotlivých emócii či psychických rozpoložení a stelesňuje tak neistého a emočne nevyrovnaného človeka, ktorý ostro prechádza zo stavov sebaľútosti do priam neprirodzenej eufórie. Zo ženského obsadenia výrazne pôsobí najmä Natália Fašánková ako manželka, ktorá je frustrovaná zo všetkého, čo reprezentuje jej existenciu v cudzej krajine. Herečka premyslene pracuje s hnevom, ktorý v postave permanentne vrie. Ostentatívne ho prejavuje predovšetkým v dialógoch so svojím manželom, ktorého nemilosrdne zosmiešňuje. Fašánková tlmočí nevrlé reakcie postavy prostredníctvom sústavnej nervozity a uštipačnosti, ktoré postupne funkčne graduje. Využíva útočný a satirický prejav, vďaka čomu sa jej darí dôsledne spodobiť osobu, ktorá má pocit, že je lepšia než všetci ostatní.

 

V závere inscenácie vychádzajú herci na javisko a počas piesne This is how it feels sú individuálne osvetľovaní reflektorom, čím tvorcovia trochu prvoplánovo odkazujú na osamelosť postáv vo veľkom svete. Napätie, ktoré sa im podarilo vystupňovať v záverečnej časti, sa rozplýva v priestore a nedochádza k potrebne údernej syntéze jednotlivých príbehov. Rozpačitý koniec atmosféricky narúša kompaktný vývoj inscenácie a prispieva aj k finálne ťažkopádnemu dojmu, ktorý je tak neadekvátne spojený s neustále naliehavou sociálnou problematikou.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Publikované online: 5.2.2019

Lucia Šmatláková

Lucia Šmatláková (1993) je študentkou Katedry divadelných štúdii na Vysokej škole múzických umení, kde momentálne dokončuje posledný ročník. Príležitostne publikuje pre školský časopis Reflektor a internetový portál www.mloki.sk. Participovala na tvorbe festivalového denníka počas dvoch ročníkov študenského festivalu Istropolitana Projekt. Bola členkou študentskej poroty na festivale Nová dráma (2016) a študentskej kritickej platformy na Bábkarskej Bystrici (2013). Zúčastnila sa semestrálneho pobytu na Katedre
divadelnej réžie a dramaturgie PWST v Krakove.