SHIRLEY KRONEROVÁ / ZUZANA VALENTINE

Vytlačiť

Scéna: Jaroslav Malina,
kostýmy: Mona Hafsahl,
hudba: Michal Ničík,
texty piesní: Jakub Nvota,
réžia: Ivan Balaďa,
obsadenie: Zuzana Kronerová,
premiéra: 8.2.2008, Mestské divadlo Žilina.

Dobré ráno, stena. Čo to bude dnes, stena? Predsa to čo každý deň, Shirley – skrachované manželstvo, nevďačné deti, šťastie vyhasínajúce pod troskami života a na krku muž Joe, ktorý sa vekom mení na slizkú obludu požierajúcu túžby mladosti zaživa. A čo šarm, ambície, vzrušenie, elán, úspech? To všetko predsa opúšťa liverpoolske ženy z robotníckej triedy dávno pred tým, ako vôbec pochopia význam týchto slov. Ešte šťastie, že kuchyňa má štyri steny, ktoré osamelú Shirley, jednu z mnohých žien, ktoré prežívajú bežné nešťastie rodinného života, vždy bez námietok vypočujú.
Príbeh Shirley sa v mnohom nelíši od miliónov ďalších príbehov zrelých žien. Kontrast túžob a reality privádza diváka k pochopeniu, akú obetu prinášajú ženy – manželky a matky každý deň na oltár rodinnej spokojnosti (alebo aspoň pokojnosti). Shirley chce precestovať celý svet, no bojí sa života „za stenou“, túži po pozornosti, no je nekonečne sama, a ako sama hovorí, jej deti si z nej spravili „automatickú matku“, stroj na kreovanie rodinnej pohody. Svojho šťastia sa takto vzdávajú milióny žien, Shirley sa ako jedna z nich stáva emblémom „modernej rodiny“.
Zlom v jej chmúrnom sebaironickom monológu adresovanému kuchynskej stene nastáva, keď ju kamarátka Jane zavolá na dovolenku do Grécka. Po tsunami odmietavých reakcií jej rodiny sa ale Shirley rozhodne ignorovať ich snahu do smrti ju priviazať k šporáku a vydá sa na cestu svojich snov. Na Gréckych plážach objaví miestneho casanovu Kostasa, s ktorým odíde na dobrodružnú objavnú plavbu. Cesta nie je márna, Shirley si ako úlovok na breh privezie objavenie „ostrovu Klitoris“, a s tým všetkým nachádza aj svoje stratené sebavedomie. Vo svojom necenzurovanom monológu objasňuje aj tie najchúlostivejšie pikantnosti svojho pobytu, vďaka ktorým sa na chvíľu cítila ako ozajstný Krištof Kolumbus.
Výtvarný koncept inscenácie reflektuje osobnostný prerod Shirley. Spočiatku je Zuzana Kronerová, predstaviteľka titulnej postavy, na scéne v kostýme ženy v domácnosti, so starou zásterou a neupravená. Postupne, ako sa pripravuje na odlet do Grécka, sa prezlieka do veľmi šarmantných bielych šiat a do lodičiek. Pri ich obúvaní prežíva doslova eufóriu, sprevádzanú blaženým vzdychom nebeského uspokojenia. V druhom dejstve, po návrate z nečakane dobrodružnej dovolenky má Zuzana Kronerová dokonca už len plavky a džínsové šortky, a svoju uvoľnenosť a znovunájdenú odvahu žiť si patrične užíva.
Scéna je veľmi zredukovaná, dominantou je iba jedna stolička a dve malé makety na otočných podstavcoch po stranách. Jedna z nich predstavuje kuchyňu, v ktorej Shirley trávi väčšinu svojho času, a druhá romantické more so skalami v pozadí. Počas svojho rozprávania Zuzana Kronerová makety otáča smerom k publiku alebo naopak, podľa toho, na aké prostredie práve odkazuje. Obe dejstvá sú jasne vyčlenené aj jednotným farebným ladením, ktoré sa prejavuje v scénografii, kostýmoch a aj vo svetle. V prvom dejstve je výtvarný akcent na žltých tónoch, teda na farbe kuchyne. V druhom zase na farbách modrých, ktoré pripomínajú letnú avantúru Shirley pri mori a jej prehodnotenie života.
Napriek absencii výraznejších scénografických prvkov či rekvizít dokázala Zuzana Kronerová javisko svojím precíznym hereckým výkonom zaplniť. Bez zaváhania svojimi výrazovými prostriedkami na javisku stelesnila fyzicky neprítomné predmety, a to s dokonalou bravúrou. Divák pri dešifrovaní jej pantomimických pohybov nikdy nepochyboval, akú činnosť Shirley vykonáva. V svojom prejave taktiež veľmi často využívala paródiu. S veľmi šarmantným humorom takto na scéne predstavila svoje deti, manžela Joa, hladného psa, svoju bývalú učiteľku či seba samú v detských rokoch. Túto neuveriteľnú koláž diametrálne odlišných postáv dokázala vykresliť v patričných karikatúrnych odtieňoch, no zároveň ich aj zjednotiť pod svojím chápavým, humánnym výrazom.
Gro predlohy tvoria sebareflexívne pasáže Shirley. V tých sa Zuzana Kronerová dokonale orientovala a svoj herecký prednes prispôsobila oscilácii medzi rôznymi psychickými rozpoloženiami. Dominantná bola jej vtipná sebairónia, pomocou ktorej komentovala svoju chronickú smolu v živote a nespravodlivosť, ktorá sa jej ustavične lepí na päty. Pri opisoch udalostí, ktoré ju stretávajú a v ktorých graduje jej smola ad absurdum, pri ich náležitom pantomimickom stvárnení, sa v hľadisku ozývali explózie úprimného a chápavého smiechu.
No nie vždy bol dažďový obláčik, ktorý sa vznášal nad Shirley a všade ju prenasledoval, predmetom vďačného výsmechu. Popri dominantných komických plochách Zuzana Kronerová často obrátila situáciu na skutočne dojemnú smútočnú elégiu. Pri vyjadrovaní svojich pocitov jej pomohli aj piesne, ktoré od veselých tanečných rytmov až po ťahavé bluesové melódie dokresľovali aktuálne pocity Shirley.
Monodráma Shirley Valentine z pera anglického dramatika Willyho Russella v žilinskom Mestskom divadle veľmi rezonovala, čoho dôkazom boli aj skutočne spontánne reakcie publika. Mnohí diváci, ale najmä diváčky, často súhlasne tlieskali alebo sa smiali, teda paralely medzi osudmi anglických žien osemdesiatych rokov a súčasnou slovenskou realitou sú pravdepodobne veľmi silné. Zuzana Kronerová svojou multižánrovou kreáciou so spevnými číslami vytvorila spolu s ostatnými tvorcami plnohodnotnú inscenáciu so silným odkazom. Tento trpký príbeh tragikomickej každodennej reality tvorcovia uzatvárajú skutočne dojemným výkričníkom, ktorý naznačuje bezvýchodiskovosť situácie a nutný návrat Shirley „k šporáku“. V záverečných momentoch totiž veselo pobehujúcej Shirley z elegantnej kabelky vypadávajú na zem zemiaky. Čo mám robiť, stena? Asi ich ošúpať, aby mal Joe čo jesť keď príde domov z práce, však, stena?

Publikované online: 8.2.2008

Tatiana Brederová

Tatiana Brederová je absolventkou doktorandského štúdia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení, kde sa venovala výskumu súčasného ruského dokumentárneho divadla. Bakalársky titul získala z odboru teória a kritika divadelného umenia na bratislavskej VŠMU a magisterské štúdium absolvovala a ukončila na pražskej Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení. Kontinuálne sa venuje divadelnej kritike a publikuje v rôznych slovenských i českých periodikách. Venuje sa aj umeleckému prekladu a organizácii kultúrnych podujatí.