Seňora Riverová v divadelných obrazoch

Vytlačiť

Réžia: Marián Pecko
Dramaturgia: Iveta Škripková
Hudba: Róbert Mankovecký
Scéna: Pavol Andraško
Kostýmy: Eva Farkašová

Účinkujú:
Frida: Jana Jurišincová
Diego: Michal Novodomský
Kristína, sestra: Stanislava Pázmányová
Pelona, Smrť, Judáš: Zuzana Kúšiková
Dievčatko: Peter Krivý
Ohnivý muž, bez rúk: Matej Lacko
Aztécka bohyňa: Veronika Husovská
Muž: Igor Kasala
Mladý: Boris Srník
Doňa: Valéria Fürješová
Belleza: Silvia Donová

Premiéra 7. 6. 2013, Malá scéna DJZ Prešov

Nie, prešovská inscenácia Škripkovej textu Seňora nie je dokonalé divadelné dielo. Kvalita hereckých výkonov kolíše a v závere sa objavia až príliš didaktické odpovede na otázky feminizmu. A to, ak nie je zlé, je prinajmenšom umelé. Ako divák som sa ale nechal uniesť spojením nápaditých javiskových obrazov s pútavým vyrozprávaním osudov Fridy Kahlo – umelkyne a ženy zároveň.

Iveta Škripková kladie vo svojom texte dôraz na slobodu Fridy Kahlo, na jej názory a na jej veľmi dobrý vzťah s otcom, ktorý je dôsledkom rebelsky chlapčenskej nátury mladej ženy. V priamom protiklade k otcovi vykresľuje autorka puritánsku matku, z ktorej sa tak stáva nemoderná tyranská uzurpátorka Fridinej slobody. Cez tento čierno-biely pohľad sleduje autorka Fridine roky mladosti. Postupne, ako sa spolu s Fridou pohybuje v čase, všímajú si aj Frida, aj autorka viacero farieb. Vidíme zmierňovanie Fridinho radikálneho vzťahu s matkou, vývoj jej vzťahu k Diegovi Riverovi aj zmeny v jej politickom či spoločenskom názore. V texte sa podarilo zachytiť svet taký, aký ho podľa všetkého videla Frida.

Autorka rozpráva Fridin príbeh cez spomienky, ktoré ona ukryla do svojich sugestívnych obrazov a denníkov. Je teda prirodzené, že zobrazenia ostatných postáv pôsobia subjektívne. Miesto toho, aby Frida žila vo svete, ktorý je okolo nej, vytvára si vlastný. V ňom platia jej pravidlá a kým ona nenakreslí dvere, nemôže nikto vojsť ani vyjsť.

Cez nakreslené dvere vchádzajú aj postavy z obrazov, ktoré spoločne s Fridou rozprávajú jej príbeh – Pelona, Smrť, Judáš, Dievčatko, Ohnivý muž, bez rúk a Aztécka bohyňa (Zuzana Kúšiková, Peter Krivý, Matej Lacko, Veronika Husovská) začínajú ako štyri sudičky. V zmenšenom bábkovom divadle, ktorému dominuje posteľ, dozerajú na Fridin pôrod. Úvodným divadielkom uvádzajú divákov do reálií Fridinho života komentovaním faktov o jej rodine, o Mexiku a o biologických detailoch pôrodu. Svojou sudbou determinujú Fridin javiskový život. Divák si bude všímať práve tie detaily, na ktoré oni a Frida poukážu.

Týmito postavami sa autorka odvoláva aj na slávny obraz Štyria obyvatelia Mexico City (1938), avšak namiesto Slameného muža, ktorý je na pôvodnom obraze jedným zo štvorice, si autorka vybrala postavu Dievčatka. Dievčatko je síce na obraze tiež, ale k „obyvateľom“ nepatrí. V inscenácii dostal rolu Dievčatka Peter Krivý, ktorému výtvarníčka Eva Farkašová obliekla detské šaty a na hlavu mu dala tmavú parochňu s dvoma vrkôčikmi. Autorský tím aj takto akcentuje rodové témy. Tie majú celkovo v texte aj v inscenácii viac než výrazný priestor.

Autorka aj režisér si všímajú Fridinu bisexualitu, túžbu naplniť otcove sny mať syna, aj Fridinu neúspešnú snahu stať sa matkou. V samotnej inscenácii sa tieto témy veľmi elegantne preplietajú s príbehom a formou. Aj preto mierne prekvapí úplný záver inscenácie, keď všetky postavy, ktoré Fridu obklopovali, vystúpia pred zatiahnutú oponu a oslovia diváka. V epickom výstupe dorozprávajú Fridin príbeh a doplnia ho tézovitými vyjadreniami, ktorými zhrnú rodové odkazy z inscenácie do niekoľkých viet. Celý výstup pripomína doslovy z takzvaných „True story“ filmov, v ktorých sa divák dozvie, čo sa s hrdinami dialo potom, a prečo by ho to vlastne malo zaujímať. Autorka touto potrebou explicitne pomenovať odkaz inscenácie naviguje diváka k jej zámerom a okliešťuje mu možnosti vlastnej interpretácie. Ako som už spomenul v úvode, nemusí to byť zlé, pôsobí to však prinajmenšom umelo.

Réžia Mariána Pecka sa nespolieha iba na vizuálne pripomínanie známych malieb. Práve naopak, jednotlivé obrazy sa síce dajú v náznakoch identifikovať, ale dej, ktorý ovláda sama Frida (Jana Jurišincová), je plný strihov, zmien nálad, tempa a divadelnej invencie. Príbeh sa po pomyselnej časovej osi života pohybuje od narodenia až po smrť. Niekedy však ide po malých krôčkoch, inokedy skokmi a veľmi často podniká krátke časové skoky k Fride tesne pred smrťou. Frida totiž svoj život rozohráva a zároveň sleduje práve zo smrteľnej postele. Časovými skokmi diváka navigujú štyria fiktívni sprievodcovia – postavy z obrazov – a epické pasáže, o ktoré sa zasa starajú ostatné postavy čítaním listov či lekárskych správ.

Jana Jurišincová ako Frida takmer neschádza z javiska a je nútená nepretržite striedať emócie, vek (s ním spojené fyzické schopnosti Fridy – napríklad schopnosť chodiť) a životné postoje svojej postavy. I keď sa rozporuplná Frida neustále mení, udržiava v nej Jana Jurišincová jednoznačnosť – Frida u nej reprezentuje ženu, ktorá túži.

Rolu muža, po ktorom Frida túži najviac, jej manžela Diega Riveru, dostal mladý herec Michal Novodomský. Tvorivý tím nezaujíma markantný vekový rozdiel, ktorý medzi Fridou a jej manželom bol, ako skôr samotná podstata spolužitia tohto bohéma so ženou, akou bola Frida. Mladý herec s vypchatým bruchom a prilepenou bradou sa ani nesnaží pôsobiť staro. Dôležité je ukázať, že má dosť energie na to, aby „preťahoval aj veveričky v letku“.

Druhú najdôležitejšiu postavu – Fridinu sestru Kristínu hrá Stanislava Pázmányová. Sprevádza svoju sestru od bláznivých rokov slobodnej mladosti až po posledné roky plné fyzických i psychických bolestí. Hlavne v obrazoch, v ktorých sa stará o svoju nemohúcu sestru, vidíme túto postavu v nevďačnej úlohe pomocníčky, trpiteľky i osoby, ktorá koná pokánie za zradu voči vlastnej sestre.

Valéria Fürješová, Silvia Donová, Igor Kasala a Boris Srník na seba podľa potrieb Fridy – principálky tohto príbehu, berú jednotlivé postavy, ktoré pre ňu boli nejakým spôsobom dôležité. Režisér zasa podľa potreby strieda režijné a herecké postupy, čím podporuje dojem, že sa naozaj pohybujeme vo Fridinej mysli a v jej neusporiadaných spomienkach. Zaujímavým je rovnako pomerne realisticky poňatý vzťah Fridy so svojou Matkou (Valéria Fürješová), ako aj napríklad snový obraz jej vzťahu s Dolores del Rio (Silvia Donová).

Rozdiely, kostýmové aj výrazové, ktoré medzi jednotlivými rotujúcimi postavami herci vytvárajú, miestami budia dojem, že hercov je na javisku oveľa viac, než ich tam naozaj je. Na Fridine príkazy sa vďaka nim točí na javisku kolotoč viac či menej významných osobností a celebrít. Podľa chuti ho Frida spomaľuje a zrýchľuje. Niečo ju totiž baví viac, niečo menej. Na javisku sa tak striedajú dialogické obrazy s obrazmi plnými divadelnosti a režijného vkladu.Tejto koncepcii napomáha aj usporiadanie priestoru. V Malej sále prešovského DJZ vytvoril Pavol Andraško širokouhlé portálové divadlo aj s polopriehľadnou oponou. Opona neoddeľuje obrazy, slúži ako spôsob oddelenia sveta príbehu od metasveta, v ktorom postavy hovoria priamo k divákom. Svet príbehu tvorí neurčitý priestor, v ktorom „postavy z obrazov“ prinášajú a odnášajú potrebné rekvizity, časti scény a ekyklémy s aranžovanými dejovými výjavmi. V zadnej stene umiestnil scénograf ďalšie javisko – výsek, z ktorého niektoré postavy prichádzajú do Fridinho života. Predmety v tejto časti usporadúva do surrealistických obrazov, vidíme tam záchodovú misu, antický stĺp i súpravu bicích. Takto na javisku vznikajú farebné obrazy v obrazoch, ktoré riadi Frida od jedného z dvoch mikrofónov umiestneného po stranách javiska.

Frida ani Marián Pecko nepotrebujú dym ani šero na to, aby vzbudili dojem snovosti. Mexická maliarka vo svojich obrazoch odhaľuje najmä svoje vnútro – túžby, rany, lásky. A to bez potreby zaradiť sa k akémukoľvek „-izmu“. Slovenský režisér odkrýva ozajstný príbeh tejto ženy bez toho, aby sa musel držať reality či výlučne jej tvorby. Prešovská Seňora je v prvom rade veľmi dobrým divadlom, potom plátnom pre vyjadrenie názorov autorky a nakoniec zobrazením života autorky. Téma, forma a obsah sa tu aj vďaka rôznym dôrazom nakoniec dostávajú do veľmi podnetnej zhody.

Matej Moško

 

 

Recenzia je súčasťou projektu Monitoring divadiel na Slovensku, ktorý je aktivitou Slovenského centra AICT (Medzinárodné združenie divadelných kritikov).

Partnermi projektu sú Divadelný ústav a Divadelná fakulta Vysokej školy múzických umení.

Realizované s podporou MK SR.

 

Publikované online: 7.6.2013

Matej Moško

Matej Moško písal diplomovku o historickom šerme a dizertačku o larpových hrách. Má za sebou štúdium na VŠMU aj v Portugalsku a doktorát na Ústave divadelnej a filmovej vedy SAV. Teoreticky aj prakticky sa venuje sa mimodivadelným performatívnym javom. V kritikách sleduje vzácne prepojenia divadelných inscenácií so širšími kultúrnymi kontextami. 
Je členom kultúrneho spolku MLOKi, prispieva do Monitoringu divadiel, porotcuje na ochotníckych divadelných prehliadkach a píše pre festivalové časopisy.
Neživí sa iba divadelnou kritikou, ale aj televíznymi scenármi, klubovými show ako Turban Quiz či Bratislavský Kaviár a larpovými hrami. Dramaturgoval niekoľko divadelných inscenácií. Je lenivý cestovať, a preto sa ostýcha hlasovať v divadelných anketách.