SEN O DIVÁKOCH ABSURDNÉHO DIVADLA NA SPIŠI

Už si začíname uvedomovať, že pri všetkých ľudovo horúcich či esteticky chladných pokusoch so súčasnou drámou i s autorským divadlom stále pociťujeme potrebu návratov k osvedčeným titulom. Nadčasové hry Ivana Bukovčana nepochybne takými sú a slovenské divadlo by (teoreticky) už malo dozrievať pre tieto tituly práve teraz. Po Slučke pre dvoch siahlo v tomto roku Divadlo a. ha. v Bratislave a teraz aj Spišské divadlo.
Ani klasika však neujde pred neustálou vnútornou potrebou úprav. Napriek hereckým výkonom uviazla bratislavská inscenácia v istých rozpakoch, keď poetický motív zničeného prameňa nahrádza nejasná hrozba mafie a absurdnosť celej hry zvýrazní najmä nesúlad kostýmov. Akoby každý prišiel z inej hry. Variant režisérky Moniky Gerbocovej vznikol s ohľadom na možnosti a potreby hereckého súboru. Radi by sme verili, že v Spišskom divadle šlo najmä o záležitosť obsadenia role Teodora Šivca. Po úpravách, malých rozsahom, ale výrazne znejúcich z javiska, dostal hereckú príležitosť Albín Medúz. Manželský pár je, naopak, zreteľne mladší. Peter Slovák (hosťujúci študent AMU Banská Bystrica) je nasiaknutý neverbálnym hereckým vyjadrovaním sa, oproti až priveľmi zoškrtanému textu pre postavu Adama Greška. Vyjadruje sa najmä vlastným chudým telom a grotesknou mimikou. V nemých sólových výstupoch štylizuje i preklenutie časového posunu výraznými gestami a miestami celkovo spomalenou činnosťou pohybu s maximálnym využitím priestoru. Mária Brozmanová (Anna Grešková) strieda energickú a skepticky unavenú ilustráciu silnej ženy. Hovorí aj za Adama. O jej citoch voči obom mužom možno pochybovať, vyjadruje sa ironicky, bojovne. Anna v jej podaní je najmä duševne vyprahlá neženská žena.
Albín Medúz ako „slušný podnájomník“ Dodo do tichej konverzácie vnáša nenápadnú klauniádu, vystupňovanú gagovitú akciu vo chvíli obtiažnej komunikácie – trhanie a trúsenie papiera. Nevhodné správanie sa všetkých postáv na výtvarne zaujímavej a estetickej scéne, dopĺňajú nevhodné – vhodné drevené dosky vertikálne včlenené medzi ostatné horizontálne podlažia. Sú to pavučiny, zbraň a väzenie pavúkov, alebo dobrovoľné väzenie ľudí ľudí, nevieme. V podstate nefunkčné, z hľadiska estetického ozvláštňujú, už aj tak veľmi esteticky poetickú, vertikálne v nepravidelných špirálach vystupňovanú scénu až ku najvernejšiemu priateľovi Adama Greška – starému, nefunkčnému komínu.
Na rozdiel od inscenácie Divadla a. ha., Spišiaci ponechali celé pôvodné Bukovčanovo metaforické podobenstvo o odsúdení a rehabilitovaní človeka kvôli kúpeľnému prameňu. Dej bezvýchodiskovej, absurdnej drámy Ivana Bukovčana je i tak zjednodušený, omnoho jednoznačnejšie uzavretý. Absurdnosť a pochybnosti tu niekedy ilustrujú iba vnútorné hlasy postáv z pozadia. Napríklad výrazne rezonuje fakt, že Anna nemôže mať deti. Ženská dvojica upravovateliek textu Monika Gerbocová a Hana Galetková pociťuje túto postavu i ako vyprahlú pre materstvo. Prameň pre mesto je opäť funkčný, v súkromí však prameň ostáva vyschnutý. Priveľmi čitateľne vyznieva záver, nakoľko v inscenácii chýba posledný výstup, všetko nasvedčuje tomu, že dravá Anuška / Anita sa aj s Dodom bez chrbtovej kosti utiahla do súkromia. A Adam vo svojom dobrovoľnom väzení sníva o ideálnom živote, ktorý už nebude schopný žiť:“…musím počkať, kedy sa prebudím…Ráno sem dopadne pásik slnka…ozvú sa vtáci v záhradách…a deti…deti pôjdu do školy…A ja sa iba usmejem nad svojim nočným snom.“

Frederika Čujová

Frederika Čujová vyštudovala divadelnú vedu a etnológiu na Vysokej škole múzických umení a Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, pracuje v Divadelnom ústave.