ŠDK oslávilo jubileum Bajadérou

Vytlačiť

Dramaturgia: Vladimir Malakhov
Scéna: Jordi Roig
Kostýmy: Jordi Roig
Hudba: Ludwig Aloisius Minkus
Réžia a choreografia: Vladimir Malakhov podľa Mariusa Petipu
Hudobné naštudovanie: Peter Valentovič
Dirigenti: Peter Valentovič, Igor Dohovič
Asistenti choreografa: Barbara Schroeder-Kozianka, Emi Hariyama

Účinkujú:

Nikia, chrámová tanečnica: Ami Fujikawa, Daria Ivanenko
Solor: Igor Pashko, Dmytro Krutii
Gamsatti, dcéra radžu: Inessa Yagolnik, Shoko Yamada
Brahman: Jozef Marčinský
Mahdawaja, hlavný fakír: Maksym Sklyar, Evgenii Korsakov
Radža: Oleksandr Khablo
Aia, pestúnka: Jana Hriadeľová Kolesová
Baletný súbor Štátneho divadla Košice

Spoluúčinkujú:

Študenti konzervatória na Exnárovej ulici v Košiciach, Študenti súkromného konzervatória, Zádielska 12, Košice, Accademia Nazionale Di Danza Di Roma, Liceo Scientifico „Immanuel Kant“, Liceo Linguistico „Renato Caccioppoli“

 

Štátne divadlo Košice si pripomína v septembri 2015 sedemdesiat rokov od svojho vzniku. Oslavy úctyhodného jubilea otvorilo klasickým baletným predstavením Bajadéra aj účasťou prezidenta SR Andreja Kisku na premiére. Prvé predstavenie tohto titulu sa uskutočnilo vo Veľkom divadle v Petrohrade pod originálnym názvom Bajadérka v roku 1877 v choreografii Mariusa Petipu na hudbu Ludwiga Minkusa a libreto Mariusa Petipu a Sergeja Chudenkova. Odvtedy dielo prešlo mnohými prepracovaniami, zmenami, naštudovaniami, krajinami a mestami. Vladimir Malakhov, choreograf a režisér košického predvedenia, sa podieľal na produkcii „dejstva tieňov“ v Monte Carle, Štuttgarte a Toronte, tancoval po prvýkrát kompletný balet v ABT v roku 1995. Premiéra Malakhovovej verzie v štyroch dejstvách pre balet Viedenskej štátnej opery odznela v roku 1999 a pre Štátnu operu Unter den Linden v roku 2002. Vrátiac sa na domácu pôdu je korektné uviesť, že v roku 2003 bola Bajadéra uvedená v Českej republike v Národnom divadle Brno v choreografii Jaroslava Slavického a v tom istom roku prvýkrát aj na Slovensku v Slovenskom národnom divadle v naštudovaní Rafaela Avnikjana a Karin Alaverdjan na scéne a v kostýmoch Jozefa Jelínka. Pre úplnosť si dovolím pripomenúť, že pre SND v roku 2012 choreograficky a režijne naštudoval Vladimir Malakhov Čajkovského Spiacu krásavicu. Toľko, aspoň fragmentárne, genéza baletu Bajadéra a kroky Vladimira Malakhova na slovenských scénach.

Dej romantického baletu využíva všetky prvky rozprávkovosti od voľby prostredia Orientu, cez jeho demonštráciu farebnosťou, leskom až po snové obrazy nadýchnutých transparentných bytostí v halucinačnom opojení efemérnym dymom. Exotická India ponúka okrem opiátov, lákavých vlniacich sa bokov tanečníc a presných regúl kráľovskej rodiny obraz príbehu zakázanej lásky, kde konvencia nedokáže do dôsledkov zotrieť triedne rozdiely a kde každý ľúbi toho, koho nemôže v skutočnosti mať. Téma a problém sa zásadne nemenia, nie sú limitované miestom ani časom. Príbeh, hoci tvorí základnú líniu fabuly a je v tomto prípade mimoriadne čitateľný, (čo sa nie vždy v tomto type klasických baletov stáva) v konečnom dôsledku nie je ani taký podstatný. Dôraz kladie Bajadéra na demonštráciu klasického tanca v intenciách národných orientálnych prvkov a nuáns.

Chrámová tanečnica Nikia, Bajadéra, venovala svoj život bohom, napriek tomu miluje aj bojovníka Solora. Ten však (hoci Nikiu ľúbi) je už sľúbený Gamsatti, dcére vplyvného Radžu. Gamsatti, mladá, krásna a hrdá princezná, je poháňaná žiarlivosťou, objedná si preto vraždu chrámovej tanečnice, ktorá ju predtým neúspešne v euforickom chvate napadla dýkou. Nikiu na slávnosti Radžu uštipne nastražený jedovatý had. Vidiac Solora a Gamsatti, ako spolu odchádzajú zo slávnosti, Nikia odmieta aj protijed podhodený odmietnutým Brahmanom, ktorý ju tajne miluje a ktorý zároveň zákerne prezradil jej tajný vzťah k Solorovi Radžovi, otcovi Gamsatti. Neopätované lásky sa tu prepletajú v napätí a dramatických extázach. Milenci (Nikia a Solor) sa napokon stretnú v mystickom „Kráľovstve tieňov“, kde sa Solor ocitne v halucinačnom snení vyvolanom opiátmi. Práve „dejstvo tieňov“ preslávilo tento balet, v ktorom tanečnice vytvárajú fascinujúci obraz nikdy nekončiaceho sna.

Balet Bajadéra často vyvoláva protichodné názory, je predmetom rôznych interpretácií. Je to klasický titul, ktorý je spravidla zaradený na repertoár kamenných divadiel, a to odborná verejnosť samozrejme akceptuje. Svojím spôsobom je to farebná rozprávka ako ľúbivé lákadlo pre bežného diváka, v konečnom dôsledku návnada pre expertov v klasike, ktorí si zgustnú na jednotlivých pasážach profesionálnych výkonov tanečníkov. Vskutku je to dielo, z ktorého si každý akosi berie iba kúsok toho „svojho“, lebo všetko to ostatné „šmé“ naokolo často býva nuda. A tak Bajadéra býva väčšinou o čakaní na ten „správny“ moment, keď sa konečne popri chodiacich a gestických scénach naozaj (z odborného hľadiska) niečo deje. Verzia Vladimira Malakhova v ŠDK poprela všetky spomenuté tvrdenia a dokázala urobiť z Bajadéry pútavé tanečné divadlo, nielen vďaka elegantnej vizualite, ale aj vďaka citlivému kráteniu, niektorým škrtom a predovšetkým dynamike, zrýchlenému tempu a príznačnému napätiu. Zatiaľ čo spravidla divák v Bajadére obzvlášť nesleduje, aký dej bude nasledovať (lebo to aj tak vopred už dávno vie), Malakhov ho zázračne dostal do stavu príjemného napätia a očakávania. Sympatické na tom je, že nepotreboval k tomu ani extrémnu gýčovú a atakujúcu výpravnosť kostýmov a scény, ani dovysvetľovávanie obrazov zbytočnou sériou nečitateľných a mätúcich gest. Práve naopak, v jeho réžii a choreografii má každé gesto nielen význam, informáciu, obsah, ale aj elegantnú gráciu, pnutie, dramatický podtext a náboj. Malakhov so svojím inscenačným tímom a tanečníkmi vytvoril príbeh o nadčasovej téme, s estetikou a v slušnom tancovaní. Vyabstrahoval (v súčinnosti s pôvodnou verziou) to podstatné.

Vladimir Malakhov je celosvetovo uznávaný ako jeden z najlepších tanečníkov svojej generácie. Je viacnásobným víťazom medzinárodných súťaží vo Varne, v Moskve a v Paríži. Jeho doménou je technická dokonalosť a noblesná lyrická výpovednosť. Narodil sa v meste Krivoj Rog na Ukrajine, študoval v baletnej akadémii pri Veľkom divadle v Moskve pod vedením Petra Pestova a po ukončení v roku 1986 sa stal členom spoločnosti Moskovský klasický balet ako najmladší sólista. V roku 1992 sa stal členom baletu Viedenskej štátnej opery ako vedúci sólista a v roku 1994 nastúpil do Národného baletu v Kanade. V nasledujúcom roku debutoval s American Ballet Theatre v Metropolitnej opere v New Yorku. Počas pôsobenia v ABT ho v roku 2002 zvolili za riaditeľa baletu v Štátnej opere Unter den Linden v Berlíne a v rokoch 2004 – 2014 bol intendantom a umeleckým riaditeľom novovzniknutého Štátneho baletu v Berlíne. Malakhovov repertoár zahŕňa veľké klasické balety, ako aj diela choreografov dvadsiateho storočia. Moje prvé stretnutie s Vladimirom Malakhovom bolo v roku 2011, keď bol vtedajším vedením SND pozvaný ako vzácny hosť na sólové predvedenie modernej verzie Umierajúcej labute na Krištáľovom plese. V tom čase sa zúčastnil aj vernisáže výstavy Romana Borisoviča Jašina. Prišiel vskutku nenápadný, skromný, na pohľad introvertný, ale usmievavý a ústretový štíhly muž, ktorý sa vábivo vznášal v aure svojej osobnosti. Tentoraz som mala tú vzácnu česť ocitnúť sa s jeho láskavým dovolením na tréningu, ktorý dával v sobotu ráno v tanečnej sále ŠDK. Bol to zážitok, ktorý bude ešte dlho vo mne rezonovať. Z jeho prístupu k tanečníkom vyžaroval extrémny pokoj, pozitívna energia, v pokornej tichosti profesionálnych gest a krokových prvkov aj istá dávka ohľaduplnosti a prirodzenej náročnosti zároveň. Osobnosť, ktorá vzbudzuje na jednej strane úctu a rešpekt, na strane druhej je ľudsky prístupná a krehká. Riaditeľ baletu ŠDK Andrij Sukhanov urobil jednoznačne dobre, že prizval k naštudovaniu baletu Bajadéra práve jeho.

V rámci hudobného naštudovania choreografovi iste pomohlo aj vzájomné názorové pochopenie v zmysle dynamiky a tempa s dirigentom Petrom Valentovičom, ktorému sa podarilo podať spoločne s orchestrom veľmi slušný výkon a ktorý tanečníkov v rytme nekompromisne „poháňal“ (zvlášť v druhej časti večera), ale korektne ich v tempe „nepotopil“.

Autorom scény a kostýmov je sympatický Španiel Jorgi Roig, ktorý študoval scénické umenie, bábkarstvo a tanec na Divadelnom inštitúte v Barcelone. Jorgi vytvoril scény a kostýmy pre inscenácie slávnych tvorcov, pracoval pre mnohých svetových choreografov a umeleckých riaditeľov, ako aj pre popredné inštitúcie a divadlá. Jeho tvorbu charakterizuje mimoriadny estetický vkus, schopnosť výtvarne zladiť nevyspytateľné farebné kombinácie, strihy a štýly. Hoci jeho výprava je škálou výrazných farieb, kostýmy aj scéna majú svoju triezvosť, eleganciu a výtvarnú striedmosť. Inteligentne sa koncentruje na detail (zvlášť v kostýmovej tvorbe), ale používa ho v rámci umeleckej estetiky logicky, účelne a zbytočne ním neplytvá. Pôsobivé sú jeho farebne kombinované a netradične riasené tutu s vysokou dávkou výpravnej noblesy, zároveň však čisté a vznešené. Časté používanie lemov na sukniach, vzorov na topoch a bolerkách dávajú kolekcii jednotnosť i ojedinelosť. Zdanlivo nekompatibilné farby tvoria prekvapivo harmonický celok, nebojí sa oprieť aj o tlmené tóny, ktoré zaznejú v zmnožení krehkou a elegantnou ódou na zvolenú matériu a odtieň. Aj trblietky, lesk a metalické farby dávkuje v prijateľnej aj žiaducej miere. Dokáže spojiť tradičný odev s modernými prvkami tak, aby to výsledný tvar neurážalo, ale skôr podporovalo v súčasnom vnímaní „páčivosti“. Jorgi Roig dokázal kompromisne naložiť s rozpočtom, ale predviedol nekompromisný vizuálny zážitok v intenciách výtvarnej estetiky, ktorá nepotrebuje okázalú výpravnosť. Za relatívne málo peňazí odprezentoval mimoriadny výtvarný výstup, ktorý nepôsobí lacno a dokázal, že orient a exotika nemusí byť vždy gýč.

Scénu tiež stavia na jednoduchosti a čitateľnosti. Je v nej grafickejší a architektonickejší než v kostýme. Tvorí akýsi jemne perspektívny zmnožený blokový portál v kazetovom ornamentálnom znení, kombinovaný len so zadným transparentným plánom, cez ktorého raster kazetových okien púšťa farbu svetla. Scénu v jednotlivých obrazoch dotvára striedmo trochu ťažko pôsobiacim nábytkom (posteľ, kreslá, taburetky), jednoduchší je v rekvizitách (stojan s obrazom, vodná fajka, drobné dekoratívne prvky), snáď najviac výtvarne „zavadzia“ drapéria, ktorá má deliť priestor a urobiť z exteriéru interiér (evokuje trochu dojem sprchovacieho závesu v kúpeľni), rovnako neprirodzene pôsobia blikajúce žiarovky nahrádzajúce sviečky v rukách tanečníkov. Avšak sú to jediné rušivé momenty, v celkovej kompozícii je dôraz na maľované kulisy, symbolické odkazy a predovšetkým priestor pre tanečníkov.

Réžia a choreografia Vladimira Malakhova, ako už bolo spomenuté, predviedla Bajadéru plnú napätia, dejových zvratov, estetickej „podívanej“ na vysokej výtvarnej úrovni s kvalitnými tanečnými výkonmi. O tie sa zaslúžili sólisti baletu ŠDK a baletný súbor, ktorý sa podarilo šéfovi baletu Andrejovi Sukhanovovi vyprofilovať na slušnú profesionálnu úroveň.

V recenzii sa koncentrujem iba na obsadenie z prvej premiéry, ktorú som absolvovala. Nikia, chrámová tanečnica (Ami Fujikawa) disponovala mimoriadnou tanečnou tvárnosťou, pohybovou prispôsobivosťou na orientálne prvky tanca, s koncentráciou na drobné detaily rúk, rovnako ako s odhodlaným temperamentným nasadením v obraze Kráľovstvo tieňov. Nepochybne jej treba priznať aj charakterové stvárnenie postavy, výrazovo ju zvládla s pokorou, nehou aj rozrušenou dramatickosťou. Reprezentatívnym partnerom jej bol Solor, bojovník (Igor Pashko), ktorý dominoval elegantným gestom, maximálnou sústredenosťou na každý krok a pohyb, v skokoch sympaticky istý a dôstojný. Gamsatti, dcéra Radžu (Shoko Yamada) tiež neostala divákom nič dlžná po tanečnej, ani po výrazovej stránke. Je hrdá ako princezná, žiarlivá ako ohrozená žena a dôstojná v držaní tela, piruetách a skokoch. V obraze Obe rivalky, kde „bojujú“ Nikia a Gamsatti o Solora, dokázali temperamentne obe tanečnice vykúzliť vzruch, napätie i drámu pomsty. Brahman (Jozef Marčinský) si musí viac-menej vystačiť gestom a výrazom. Zaujať gestickou postavou treba vedieť a Marčinského každý pohyb aj poryv v mimike má svoje miesto, význam aj váhu. Paže má elegantné, nesú čitateľnú informáciu, dokonca disponujú aj emóciou a postava charizmou. Mahdawaja, hlavný fakír (Evgenii Korsakov) trochu zaostáva v registri už spomenutých, evidentne výrazných postáv, svoju rolu pokorného fakíra však uspokojivo a pokorne aj zvládne. Radža (Oleksandr Khablo) ako chodiaca postava prinesie svojím výrazom a prirodzeným pohybom (či presúvaním sa) po javisku adekvátny vklad do dejového plynutia príbehu. Aia, pestúnka (Jana Hriadeľová Kolesová) nemá taký veľký tanečný priestor, využije ho v rámci možností, skôr je však dejovým a estetickým prepojením jednotlivých obrazov a situácií, hoci pôsobivý kostým jej priznáva istú vzťahovú dôležitosť v reťazci postáv. Malakhov sa odvážil prezentovať aj scénu tanečnice s džbánom (Daria Ivanenko), ktorá je založená na maximálnom udržaní džbánu na hlave tanečnice počas náročného tancovania s minimálnym podopieraním rekvizity rukou, čo vyvoláva istý druh napätia a očakávania. Ivanenko v nej pomerne slušne obstála, hoci koncentrácia na udržanie džbánu jej uberala na prirodzenosti a túženom výsledku.

Sólovým partom pomerne slušne sekunduje celý zbor baletu ŠDK, študenti Konzervatória Jozefa Adamoviča, študenti súkromného konzervatória v Košiciach a štyri mladé tanečnice z Talianska, ktoré si dočasne do súboru prizval riaditeľ baletu Andrii Sukhanov z letného medzinárodného workshopu Danza Mea. Zaujali zvlášť skupinové scény pánskeho zboru (podarilo sa dokonca odstrániť povestnú a častú trápnosť rituálnych scén), uznanie však patrí aj dámam, predovšetkým Bajadéram i tanečniciam v obraze Kráľovstvo tieňov.

Vladimir Malakhov nenechal nič na náhodu, svojou náročnosťou i odhadom inšpiroval sólistov aj zbor k veľmi slušným výkonom v rámci súboru, v ktorom fungujú. Zároveň ukázal, že exotická Bajadéra môže mať svoju výtvarnú estetiku bez zbytočného podliezania vkusu diváka a predovšetkým najväčšiu zásluhu má na udržaní pozornosti aj tam, kde zvyčajne už publikum zaspáva. Plynulosť jeho Bajadéry nadobudla také rozmery, že divák v závere ľahko zaváhal, či je už vskutku koniec. Bajadéra v Košiciach v réžii Vladimira Malakhova zaznamenala úspech vďaka dôstojnému predvedeniu. Musím uznať, že Košičania sa rozhodne nemusia za túto inscenáciu hanbiť. Teraz je už len dôležité, kto všetko sa ešte na ňu príde (okrem premiérového publika) pozrieť. 

Publikované online: 14.10.2015

Barbara Brathová

Barbara Brathová vyštudovala kunsthistóriu a estetiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V rokoch 1991 - 1993 spolupracovala  externe s Divadelným ústavom. V rokoch 1994 – 2010 pôsobila ako vedúca oddelenia Bienále ilustrácií Bratislava v Medzinárodnom dome umenia pre deti – BIBIANA. V rokoch 2011 – 2012 bola vedúcou oddelenia strategických projektov SND a v rokoch 2012 – 2014 kurátorkou výstav v Slovenskom národnom divadle. Od roku 2013 až po súčasnosť je externou kurátorkou v divadle Malá scéna STU v spolupráci so Slovenskou výtvarnou úniou. Zaoberá sa publikačnou činnosťou v oblasti výtvarného a dramatického umenia, má na svojom konte približne 600 odborných článkov, 3 publikácie (autorka „Slovak United Imaginations“ a spoluautorka „Slovenská detská kniha“ – obe v slovenskom, anglickom a talianskom jazyku a spoluautorka jubilejnej publikácie k 50. Výročiu knižného veľtrhu v Bologni „Fifty Years of Children´s Books from Around the World“ vydanej Univerzitou v talianskej Bologni). Kurátorky pripravila približne 400 výstav takmer na všetkých kontinentoch sveta. Organizovala medzinárodné sympóziá a workshopy, zároveň bola členkou niekoľkých domácich a medzinárodných porôt v oblasti ilustračnej tvorby. V súčasnosti publikuje prevažne pre webový portál www.operaplus.cz, www.mojakultura.sk,www.operaslovakia.sk, príležitostne pre časopis KØD a iné média. Žije a tvorí v Bratislave.