Šaty ako ušité zo žihľavy

Vytlačiť

Kirsten Fuchs: Naše šaty

 

Preklad: Marián Chalány, Jindřich Martinec

Úprava a realizácia: Marián Chalány, Martin Kubran

Umelecká spolupráca: Kristína Svarinská, Ingrid Timková

Výtvarná spolupráca: Igor Stančík, Martina Širáňová

Technická spolupráca: Eduard Mikuš

Produkcia: Barbora Chovancová, Michal Denci

 

Účinkuje:

Klára: Alexandra Palatínusová

 

(Písané na základe reprízy z 22. 11. 2019.)

 

Kirsten Fuchs je nemecká spisovateľka, ktorá v roku 2003 vyhrala prestížnu literárnu súťaž Open Mike a v roku 2005 vydala svoj debutový román Die Titanic und Herr Berg. V tom istom roku sa stala členkou správnej rady združenia Kreatives Schreiben e.V., ktorá plánuje a organizuje workshopy písania pre začiatočníkov, usporadúva každoročné čítačky s ich účastníkmi počas prázdnin, vydáva publikácie, zabezpečuje ich šírenie, propaguje kreatívne písanie, nadväzuje kontakty s inými, rovnako zmýšľajúcimi organizáciami a podieľa sa tak na literárnom živote v Nemecku. V roku 2008 sa spolu s Volkerom Strübingom a filmovou posádkou zúčastnila výletu do Antarktídy kvôli štvordielnemu televíznemu programu Nicht der Süden. Výsledkom bola kniha s rovnomenným názvom. V roku 2016 získala autorka za knihu Mädchenmeute Nemeckú cenu literatúry pre mládež. Okrem prózy sa venuje aj dramatickej tvorbe. Za svoju prvú hru Tag Hicks oder Fliegen získala v roku 2015 Cenu Berlínskeho detského divadla a Cenu bratov Grimmov.

Slovenský divák má možnosť zoznámiť sa s tvorbou Kirsten Fuchs prostredníctvom hry Naše šaty (Das Heimatkleid), ktorú pre Divadlo Ludus preložili Marián Chalány a Jindřich Martinec. Ide o výchovno-vzdelávaciu inscenáciu, určenú pre mladých ľudí od 14 rokov.

Hlavnou protagonistkou príbehu je tínedžerka Klára, ktorú čaká životná zmena. Jej sestra Luise odišla študovať módu do USA, takže Klára prevezme nielen jej byt, ale aj vlog Fashionsisters. Poschodie, kam sa Klára nasťahuje, je plné cudzincov. Zaznievajú slová o tom, že sa necíti ako doma a okrem toho ju desí aj otvor na poštu vo dverách, pretože si pripadá nechránená. Sestra Luise jej v byte nechá list, ktorý okrem informácií týkajúcich sa starostlivosti o psa Vločku obsahuje aj pokyny k rozhovoru s riaditeľkou módnej značky Naše šaty. Spočiatku vyzerá všetko idylicky – Klára príde na stretnutie v modrých šatách tejto značky, ktoré pre ňu symbolizujú nádej. Aj samotná módna návrhárka na ňu urobí dobrý dojem, keď jej prezradí, že pracuje iba s lokálnymi surovinami. Odmieta bavlnu, pretože v minulosti sa získavala prostredníctvom otroctva, a to riaditeľka v žiadnom prípade nechce podporovať. Počiatočná eufória z krásnych šiat a dobrého dojmu sa však zmení vo chvíli, keď sa na výklade obchodu objaví nápis „Nazis raus!“. Klára rozmýšľa, prečo je takýmto fašistickým spôsobom poškvrnený módny dom, ktorý sa hlási k nemeckej kultúre a tradícii. Počas rozhovoru však riaditeľka prezradí: „Nie som ,nácek‘, ale...“ A práve to „ale“ sa u Kláry stáva spúšťačom kritického myslenia.

Na problematiku extrémizmu, slobody či netolerancie autorka poukazuje nielen postavou riaditeľky módnej značky, ale aj prostredníctvom vzťahov so susedmi. V tejto súvislosti môžeme spomenúť predovšetkým Toma – medzi ňou a Klárou prebieha vzájomná príťažlivosť, ktorá sa najvýraznejšie prejaví počas vybaľovania škatúľ v byte. Rozhovor o tom, koho voliť, sa stáva katalyzátorom napätia a na základe neho si začne hrdinka uvedomovať, že Tom nie je vôbec taký úžasný, aký sa zdal na začiatku. Muž sa priznáva k tomu, že bude voliť neonacistickú stranu NS. Okrem toho Kláru nakazí strachom, pretože ju presvedčí o tom, že Vločku otrávil sused Al Sayed, hoci hrdinka si neskôr uvedomí, že jej zabudla dať tabletky, a tým spôsobila zvieraťu nečakanú smrť. Napriek tomu však Tom zaútočí na Al Sayeda, a práve tento útok otvorí Kláre oči a uvedomí si, že Tom Al Sayeda nenávidí len preto, že má inú farbu pleti.

Autorka prostredníctvom precízne budovaného napätia a početných digresií otvára úvahy týkajúce sa extrémizmu, neonacizmu, základných ľudských práv, slobôd, občianskej zodpovednosti a najmä kritického myslenia. Vďaka tomu sa stávame svedkami psychologického vývinu postavy hlavnej protagonistky Kláry, ktorú Alexandra Palatínusová kreuje na začiatku monodrámy ako mladé, nadšené a v istom zmysle aj naivné dievča. Kvôli vidine úspešného vlogu o móde v nej absentuje kritické myslenie. To sa však mení s postupným odhalením politických postojov riaditeľky značky Naše šaty a Toma. Obaja sa hlásia k nacizmu, a tým v Kláre vzbudia obavy, ba až strach. Postupná premena mladého dievčaťa, ktoré vidí v šatách iba prostriedok k úspešnému zviditeľneniu, až k uvedomelej občianke, ktorá neskrýva hrôzu z nacistickej ideológie, je nesmierne pozoruhodná. Z hľadiska vonkajších výrazových prostriedkov využíva Palatínusová napríklad zrýchlený dych, hrôzu v očiach, či odmlky medzi vetami, na základe ktorých vyznieva naliehavosť túžby po demokratických princípoch pre všetkých, bez ohľadu na národnú príslušnosť. Palatínusová rozpráva o udalostiach z odstupu času, vďaka čomu využíva nadhľad a zapája aj humor (napríklad ,,Preč by mali ísť tí, ktorí spôsobujú problémy. Mladí chlapci. Veď každý terorista bol bábätko.“). Herečka využíva mikrofón pri retrospektívnych rozhovoroch s obyvateľmi domu. Neonacistu Toma kreuje prostredníctvom hlbšie položeného hlasu, čím evokuje príťažlivého a sebavedomého muža so sklonmi k flirtovaniu. Palatínusová prostredníctvom vymieňania čiapok na hlave stvárňuje ostatných obyvateľov domu, ktorí vysvetľujú, prečo budú v najbližších voľbách hlasovať za neonacistickú stranu. Nasadením zelenej čiapky predstavuje Poľského žida Igora, ktorý bude voliť NS preto, aby zabránil príchodu moslimov. Prostredníctvom bielej čiapky stvárňuje Moniku, ktorá má síce rada pestrosť v kultúre, no nechce vytvorenie novej názorovej diktatúry. Túži po zjednotení Nemecka, a preto bude voliť NS. Najsilnejšie vyznieva monológ najstaršej obyvateľky domu, pani Kaufmanovej, ktorý herečka sprostredkúva prostredníctvom tretej osoby. Témou monológu sú obavy o budúcnosť sveta, ktoré vyvierajú z nedostatku pokory, vzájomnej pomoci a empatie obyvateľov domu. Vyčíta im egoizmus a ignorantstvo, pretože nechcú prispieť na opravu kotla.

Hra Naše šaty apeluje na zrod kritického a analytického myslenia, čomu je prispôsobená jednoduchá scénografia Igora Stančíka a Martiny Širáňovej. Scéna pripomína izbu v nezariadenom byte (stôl s notebookom, škatule s čiapkami, deka). Prostredníctvom videoprojekcie sa dotvára prostredie (napríklad exteriér domu, fotografia bielych dvier vedúcich do bytu, vonkajšia záhrada, fotka Vločky a pod.), ktoré zvýrazňuje dôležitosť replík. V tejto súvislosti môžeme uviesť napríklad krátke video premiešania koreničiek, ktoré posilňuje úvahy týkajúce sa miešania národov. S tým úzko súvisí aj poznámka, že ak by prestala existovať kultúra, vymizla by aj kultúra národa. Na plátne sa premieta aj video sestier Kláry a Luise (Kristína Svarinská) v centre Bratislavy, ktoré uvádza diváka do atmosféry a zároveň mu pripomína dokonalosť dievčat , tzv. youtuberiek, pre ktoré je móda zmyslom života. Najčastejšie premietanou videoprojekciou sú biele dvere, ktoré odkazujú na vchod do bytu. Vďaka kontrastu medzi veľkosťou tohto objektu a malým človekom v zábere (Ingrid Timková) sleduje Palatínusová svoje živé spomienky a pripomína si chvíle, ktoré stáli pri zrode kritického myslenia. S tým súvisí aj premietanie ženy oblečenej v značke Naše šaty. Domácemu prostrediu je prispôsobený aj herečkin kostým – mikina a tepláky v bledých farbách, ktorý posilňuje aspekt domova a túžby po bezpečí.

Náhodné zašpinenie šiat, následná nemožnosť si ich vyzliecť, škriabanie látky a slová „šaty ako ušité zo žihľavy“ posilňujú aspekt telesnosti. Zároveň ich môžeme vnímať aj ako zosobnenie mentálneho stavu javiskovej postavy Kláry, ktorá si uvedomuje, že ak sa nezbaví „nacistických“ šiat, oslabí to jej kritické myslenie. Preto je jej túžba zbaviť sa ich nesmierne silná. Naše šaty nabádajú k uvažovaniu nad súčasným stavom spoločnosti (extrémizmus, neonacizmus, tolerancia, rešpekt, základné ľudské práva a pod.), čo je umocnené diskusiou s členmi občianskeho združenia Living Memory, ktorého hlavným cieľom je vzdelávať o totalitných režimoch a diskutovať o slobode. Jedna z rád, ktorá odznela počas diskusie, znela: „Čítajte volebné programy. Sú ich riešenia demokratické?“ Odporovanie zákonom v trestnej ústave, či potlačenie základných ľudských práv a slobody vedie k nárastu extrémizmu, a je preto nesmierne dôležité viesť s mladými ľuďmi dialóg, ktorý ich primä ku kriticko-analytickému mysleniu.

 

 

 

 

Publikované online: 6.12.2019

Miroslava Košťálová

Miroslava Košťálová vyštudovala Editorstvo a vydavateľskú prax na Filozofickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre (2018). Absolvovala stáž na Oddelení historických rukopisov v Národnej knižnici v Prahe (2017). K divadlu sa dostala vďaka dobrovoľníctvu na festivale Divadelná Nitra, kde si v roku 2016 založila blog Divadlo očami Mirky. Od roku 2017 je študentkou Dejín a teórie divadelného umenia na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Básne publikuje v Dotykoch, Slovenských pohľadoch, Fraktále a Glosolálii. Píše recenzie pre Knižnú revue, Monitoring divadiel, Divadelní noviny, MLOKi.sk. Externe spolupracuje s Oddelením edičnej činnosti Divadelného ústavu v Prahe. V lete 2019 absolvovala pracovnú stáž v Inštitúte umení – Divadelnom ústave v Prahe. Počas Medzinárodného festivalu Divadelná Nitra 2019 sa zúčastnila tvorivej platformy V4@Theatre Critics Residency určenej pre mladých kritikov z krajín strednej a východnej Európy.