SANATÓRIUM, alebo Ako prežiť reality show...???

Vytlačiť

Úprava: Ľuba Blaškovičová
Dramaturgia: Boris Hochel
Texty piesní: Ľubomír Feldek
Hudba: Peter Breiner, Marián Čekovský, Tomáš Okres , Igor Timko
Scéna: Štefan Hudák
Kostýmy: Danica Hanáková
Réžia: Michal Spišák
Osoby a obsadenie:
Profesor: Peter Dudás
Sestra Elza : Dana Košická / Mária Landlová
Režisérka Erika : Ľuba Blaškovičová
Nina: Katarína Raševová / Táňa Poláková
Alex: Jozef Zetyák / Peter Čižmár
Xavier: Jozef Fila
Klaudia: Judita Viciánová
Premiéra 18.6.2009 v Činohre Štátneho divadla v Košiciach

Staromestské divadlo Košice 22. novembra otvorilo jesennú časť 10. ročníka Festivalu nezávislých divadiel inscenáciou Petra Raševa "SANATÓRIUM, alebo Ako prežiť reality show...???". Inscenácia mala premiéru pri otváraní letnej časti festivalu 18. júna 2009. Spomínam to preto, že v oboch prípadoch, pri otváraní festivalu, bol pred samotným predstavením divákom premietnutý film, dokument Kristíny Raševovej o autorovi, spoluzakladateľovi Staromestského divadla Petrovi Raševovi (1952 - 2008). Tento moment, podľa môjho názoru, dokázal v divadelnom kontexte nastaviť divákov na vlnovú dĺžku autora, vysvetliť niektoré jeho motivácie a ponúkol im cez jeho osobné vyznanie pripraviť si interpretačný kľúč k inscenácii.
Príbeh divadelnej hry "SANATÓRIUM, alebo Ako prežiť reality show...???", ako už prezrádza samotný názov, nás privádza do liečebne, kde na terapiu prichádzajú štyria blázni, alebo "normálni" ľudia odsúdení za vraždy či veľký finančný podvod. Priznaním životných príbehov a trestných činov, spovedaním sa a odhaľovaním svojho najvnútornejšieho ja by mali dosiahnuť vnútorné očistenie a následne "vytúženú" liečbu. Netušia však, že sú len súčasťou premysleného komerčného televízneho priemyslu, ktorý vo svojej zvrátenosti hľadá čo najvzrušujúcejšie, najkrvavejšie, najpredávanejšie momenty vhodné pre najnovšiu reality show "Ako prežiť", pri ktorých stúpa sledovanosť... Pacienti nevedia, že kamery, nekompromisná autorka a režisérka reality show, ako aj "kúpené publikum" sledujú každý ich pohyb, doktor je len nastrčeným hercom dobre naučeným predpísané repliky a obávaná sestrička ďalšou pacientkou. Rozhodujúci moment celej tejto "hry na terapiu" nastáva prezradením nakrúcania a ponúknutím atraktívnej finančnej hotovosti pacientom v prípade, ak sa jeden z nich zastrelí v priamom prenose. Podmienkou však je, že ostatní traja budú za neho hlasovať. Ukazuje sa paradoxná čistota charakterov pacientov, ktorí nechcú vziať túto "samovraždu" na seba a zvrátenosť filmárov, ktorí ju napriek všetkému vyžadujú. Prvé prekvapenie, spĺňajúce všetky kritéria reality show, prináša vražda v priamom prenose - zastrelenie režisérky a zároveň nefalšovaný údiv zo strany pacientov. Druhé prekvapenie je to, že vražda, aj keď emócie boli skutočné, bola iba fingovaná a show môže pokračovať ďalej...
Textom sa autor vyrovnáva na jednej strane s hodnotami dnešnej spoločnosti, ekonomickými možnosťami, rasizmom, spoločensko-politickou situáciou u nás, ktorá sa vyvíja v tzv. demokracii už dve desiatky rokov, a na druhej strane s obyčajným človekom, a teda komercionalizáciou života, úspechom a dychtivosťou po reality show, silou médií, ale i samotnými manipulovateľnými divákmi. Jeho odkaz je v zamyslení sa nad hodnotami a prioritami konzumentov rôznych show, teda podstaty masovej kultúry, ale aj nad zmenami v chápaní dobra a zla, morálky, zločinu a trestu, ale aj jednoduchosti myslenia ľudí v hraničných situáciách - chcení prežiť za každú cenu, bez ohľadu na dôsledky. Tu treba pripomenúť, že autor bol skúseným hercom a režisérom, nemoralizuje, ale hru mal pevne myšlienkovo, vizuálne i v postavení mizanscén premyslenú, čím nedával veľký priestor na kreatívnu režijnú prácu, ani na výtvarné "vybúrenie sa" scénografovi. Netreba zabudnúť ani na fakt, že postavu doktora si písal sám pre seba, čo by dávalo inscenácii zas iný rozmer... Texty upravovala Ľuba Blaškovičová a na inscenácii dramaturgicky spolupracoval Boris Hochel (1942 – 2009).
Žánrovo možno inscenáciu zaradiť do kategórie ľahkých žánrov, kabaretu, ale snáď výstižnejšie by bolo zaradiť ju do komédie/grotesky s hudobnými číslami a krátkymi filmovými klipmi.
Scéna Štefana Hudáka vychádza z presných autorských poznámok. Je jednoduchá a čistá, a to aj v zmysle technického prevedenia a farebnosti. Farebné spektrum dodržiava, napriek kovovému materiálu, striktne nemocničný ráz bielo-béžového prevedenia. Javisko je rozdelené na niekoľko častí horizontálne i vertikálne. Na scéne vidíme "klietku" z pleteného drôtu vymedzujúcu priestor ordinácie. Asociuje väzenie, nemocnicu, ale je aj akousi metaforou ringu. Hrá sa v nej, za ňou a v jednom momente, keď sa jedna z postáv pokúsi o formálny útek i na nej. Nad touto "klietkou" je premietacie plátno, na ktorom sledujeme "dokumentárne" výpovede svedkov. Súčasťou predstavenia je i divák, a tak sa hľadisko v zmysle komparzu reality show stáva tiež svojským hracím priestorom. V bočnej časti mimo javiska i hľadiska má svoje miesto so stolíkom režisérka reality show. V ľavej polovici javiska sa nachádzajú štyri stoličky určené pacientom. Tým, že sú otočné a na kolieskach predznamenávajú, že budú dynamickejšie využité zo strany hercov, avšak tento ich rozmer je spracovaný len málo. Na jednej stoličke je položený vankúšik. Jeho prítomnosť na javisku, (okrem pohodlia pre herečku p. Vicianovú) by mohla symbolizovať časový rozmer - opakovanosť terapie. V pravej polovici javiska sa nachádza stolík s notebookom, neskôr s kufríkom s výhrou, doktorské kreslo a „kecpultík“ z pleteného drôtu. Tieto priestory sú pomyselne oddelené a herci-pacienti toto delenie striktne dodržiavajú. Pohyb na javisku tak plynie akoby jednostranne, čo má istú výpovednú hodnotu. V rohu pravej strany javiska je veľký svetelný stojan so štyrmi pokynmi: "potlesk, smiech, údiv, fuuj", ním dáva "režisérka z hľadiska" pokyn pre divákov na reakcie.
Na tomto mieste sa pristavím pri režijnej zložke predstavenia, aj keď mnohé už naznačuje skôr uvedené, predsa len niekoľko poznámok: režisér Michal Spišák mal neľahkú úlohu poradiť si so silnou výpoveďou postavenou na texte; jasnými, funkčnými autorskými poznámkami na jednej strane a hereckým kolektívom s veľkými rozdielmi v potenciáli a skúsenostiach. Režijne zaujímavé momenty vo výstavbe gagov sa striedali s nedôslednosťami v perokresbe charakterov a situácií. Celkovo mi chýbal akýsi sceľujúci prvok, ktorý by pomohol hercom nielen pochopiť konanie postavy, ale aj prežiť "postavu" na javisku. Zakomponovanie hudobných čísel do príbehu je oživujúce v zmysle žánru, ale v prevedení je skôr statické. Chýba divadelnosť, akcia, postavené je to "iba" na odspievaní vtipných, sviežich textov Ľ. Feldeka. Vtip, ktorý by oživil a ponúkol režijnú interpretáciu hry abstinuje a niekedy to vyzerá, akoby boli skúsenejší herci (Vicianová, Blaškovičová, Fila, Dudáš, Landlová) ponechaní sami na seba a svoje herecké skúsenosti a tí "menej skúsení" (Raševová, Zetyák) v istej fáze odsúdení na akési tápanie na javisku. V skratke, režisér hercom nepomohol, ani ich netlačil do situácií, ktoré by im mohli po hereckej stránke uškodiť. Za zmienku stoja aj videoanketky, ktoré vtipne dopĺňajú a oživujú divadelný priestor a televízny rozmer predstavenia. Pre znalcov košického kultúrneho prostredia je lahôdkou identifikovávať v postavičkách náhodných okoloidúcich, kolegov, susedov, svedkov, rodinných príslušníkov pacientov - divadelníkov, novinárov, spisovateľov, hudobníkov s „nadsázkou“ vyhrávajúcich svoje repliky. Spomeňme aspoň A. Ballovú, M. Čekovského, M. Šoltésza, V. Hronskú, N. Rašiovú, A. Tomáschovú, M. Kolcuna... Predstavenie by malo byť do značnej miery založené na interakcii s publikom, čo sa darí najmä v úvode, keď Erika (Ľ. Blaškovičová) štartuje a pripravuje publikum ako ďalšieho herca – komparz - na aktívnu spoluprácu v reakciách napísaných na svetelnej tabuli. Divák je v očakávaní, zo začiatku sa sústredí a reaguje podľa pokynov, ale od istého momentu, približne v polovici predstavenia, je frekvencia pokynov na svetelných paneloch taká zriedkavá, že divák na pokyny, ak sú, nereaguje, čo je škoda, pretože v závere, keď sú pokyny "vypnuté" by podľa všetkého dokázal naozaj sám reagovať v duchu reality show.
Hudobnú zložku majú na svedomí Tomáš Okres, Marián Čekovský, Igor Timko a Peter Breiner. Ich hudba je plne v súlade so žánrom, ničím neprekvapuje, naopak dáva inscenácii jemný sentimentálny rozmer. Otázne však ostáva, ako sa so svojimi hudobnými číslami vyrovnávajú protagonisti...
Ešte sa na chvíľu vrátim ku kostýmom Danice Hanákovej. Poňatie priestoru predurčilo aj kostýmy: charakteristické oblečenie pre doktora a zdravotnú sestru dopĺňa civilné, jednoduché oblečenie pacientov v prírodných farbách - biela ako farba paradoxnej čistoty zločincov, bláznov a zároveň farba pravdy; béžová ako krycia farba a farba tradícií a zeme, ale aj modrá ako farba odovzdanosti, viery a smútku...(oblek s tričkom finančníka Xaviera, rifle a tielko vojaka Alexa, nohavice a tielko Niny, ležérna blúzka a sukňa staršej dámy Klaudie). V ostrom kontraste je extravagantný kostým režisérky Eriky v ostrej červenej farbe v kombinácii s dominantnou čiernou. Červená aj tu signalizuje dravosť, schopnosť prekonávať problémy a celkovú aktivitu postavy. Možno by stálo za úvahu nechať farebnú škálu čistú, čím by nápadne pripomínala našu "nežnú" trikolóru...
Pre hercov nie je hra "SANATÓRIUM, alebo Ako prežiť reality show???" príliš jednoduchá, aj keď si nevyžaduje enormné fyzické nasadenie, herci sú takmer celé predstavenie na scéne a musia sa sústrediť. Predpokladám, že pôvodným zámerom bolo jednotlivé postavičky skarikovať, minimálne im dať typický "raševovský" nadhľad a iróniu. Každá postava v sebe v istom momente ukrýva zlom a vtipné odhalenie. Postavu Profesora si P. Rašev písal, ako som už spomínala, pre seba. Preto je zaujímavé sledovať, ako sa s ňou vyrovnáva herec Divadla Thália v Košiciach Peter Dudáš. Miestami cítiť jeho vnútornú neistotu, ktorá spôsobuje jemnú hlasovú poddimenzovanosť, ako pozitívum musím podotknúť, že akcent ani iné "prešlapy" jazyka nie sú prítomné. Doktora - moderátora, herca, majúceho vo svojej lekárskej neprofesionalite veľké ambície manipulovať nielen s pacientmi, stvárňuje presvedčivo a dobre sa vyrovnáva aj s hudobnou zložkou. Chýba mu však jemný ironický rozmer, ktorý by zrelativizoval frázy a floskuly typu "Podľa presvedčenia našej akciovej spoločnosti „Sanatórium“, sa ľudstvo, ako živočíšny druh, na tejto planéte evidentne vyvinul iba kvôli tomu, aby ju zničil. (...) Sme iba laboratórnym pokusom nejakej mimozemskej civilizácie? Sme skúšobným počítačovým programom vedcov z Alfa Centauri?", ako aj teatrálnosť a prefíkanosť "neschopného maďarského herca" ako ho nazvala postava Eriky, vyťažiť zo situácie,v ktorej sa ocitol, čo možno najviac.
Režisérka Erika v podaní Ľ. Blaškovičovej je energická, cítiť z nej silu a možnosti ovládať davy, predstavuje typ cholerického režiséra, ktorý je tlačený nielen zo strany nadriadených, ale najmä zo strany sledovanosti, a teda prísunu peňazí. Aj keď počas predstavenia nemá veľký priestor, je v pozícii akéhosi, až beckettovského rámca majúceho otvárať, scudzovať a uzatvárať príbeh. Energiou svojej osobnosti a určite aj hereckými skúsenosťami miestami "prevalcuje" hrací priestor. Veľkým pozitívom spomínaného bol aj moment v predstavení, keď nastali technické problémy so zvukom, Ľ. Blaškovičová využila svoje improvizačné schopnosti a aj tento negatívny fakt úplne prirodzene začlenila do predstavenia.
Herečka Mária Landlová hrá Sestru Elzu. V jej podaní sa postava ako jedna z mála vyvíja, má v sebe potrebnú dávku „nadsázky“, keď sa mení zo zdravotnej sestry (čomu nasvedčuje rovnošata) na "televíznu asistentku", zároveň však odhaľuje, že je tiež iba jednou z pacientok ústavu a svoju úlohu (ne)zainteresovaného pomocníka moci, takého oddaného, že pre svojho "pána" dokáže aj vraždiť, dokresľuje presnou gestikou v spôsobe postavenia, držania rúk a pod. a výraznou komickou mimikou.
V postavách pacientov Niny, Alexa, Xaviera a Klaudie sa premieta obraz spoločnosti v jej vyhrotených formách. Generačné problémy vystupujú vypuklo práve vďaka ich transparentnému priznaniu: najmladšia generácia sa vyrovnáva s malomeštiactvom, rasizmom a nezmyselnosťou vojenských konfliktov, stredná generácia s domácim násilím, alkoholizmom (sem treba zaradiť aj sestru Elzu, ktorá zavraždila svojho manžela) a raným divokým kapitalizmom a najstaršia generácia doplácajúcu na svoju socialistickú výchovu a jej rovnosť...
Mladá Nina, Katarína Raševová, prichádza na scénu živelne, je arogantná, vulgárna, excentrická a extravagantná, presne taká, aby zastrela dušu zraneného dievčaťa, ktoré "musí" spáchať zločin (usmrtiť novorodenca kvôli farbe pleti), aby v očiach spoločnosti, najmä však malomeštiackych rodičov zostalo čisté. K. Raševová však napriek snahe fyzicky uhrať svoju postavu, čo sa jej v úvode darí a divák očakáva ďalšie fyzické prejavy a ataky postavy, nie je si istá v replikách a monológoch, chýba jej skúsenosť s javiskom a práca s textom a v druhej polovici predstavenia už len málo dokáže držať svoju postavu pevne v rukách. Po jej odhalení nevidieť zmenu v správaní, zlom, ktorý by jej dal nový rozmer, ale ani sa už nevráti k charakteru z úvodu. A už len akoby "dohráva". Naopak milo prekvapí jej spev o triedu prevyšujúci ostatných protagonistov. Jej najbližším pacientom, vekovo i spriaznením, je Alex v podaní Jozefa Zetyáka. I tu sa stretávame s podobným problémom hereckej "nevyhratosti", hoci jeho kresba postavy vojaka na zahraničnej misii proti svojej vôli vraždiaceho nevinných civilistov je plastickejšia a štylizovanejšia. Slabinou sú ale spievané party. Podobne ako v prípade K. Raševovej, aj J. Zetyák v druhej časti predstavenia miestami opúšťa charakter postavy a tiež len "dohráva", čo je na škodu. V oboch prípadoch, domnievam sa, by pomohla dôraznejšia režijná pomoc. Zastúpenie najstaršej generácie na javisku je v podobe Klaudie, Judity Vicianovej, staršej dámy, dôchodkyne, ktorá vložila celoživotné úspory do nebankovej inštitúcie. Ako odplatu za stratu peňazí, premyslene zavraždí spoločníkov firmy. Svoj čin neľutuje a jej viera v pravdu a spravodlivosť svojho skutku je detsky úprimná. J. Vicianová zúročila roky odohraté na javisku, svoju postavu hrá civilne, uvoľnene, niekedy pôsobí až akoby bez záujmu, avšak následne strihom dokáže na seba upriamiť pozornosť. Keďže táto herečka v sebe ukrýva komediálny talent, je škoda, že ho nemala možnosť nejakou jemnou štylizáciou alebo „nadsázkou“ v predstavení aj využiť. Akýsi stred, vyrovnanie, vyváženie, a zároveň prienik generácií je v postave hladkého podnikateľa Xaviéra, hrá ho Jozef Fila. Ten poňal svoju postavu ako pokojného chlapíka s naučeným reklamným úsmevom na tvári sľubujúcim 40% úroky. Túto štylizáciu si drží počas celého predstavenia, čo postave a situáciám, v ktorých sa ocitá, dáva komický rozmer. Aj v piesňach odspieval, čo bolo treba.
Alternáciu postáv Niny v podaní T. Polákovej, Alexa v podaní P. Čižmára a Sestry Elzy v podaní D. Košickej, som, žiaľ nevidela, takže sa k nim nemôžem vyjadriť.
Čo dodať na záver? Predstavenie "SANATÓRIUM, alebo Ako prežiť reality show???" trvá približne 90 minút, počas nich by si divák mal uvedomiť svoju silu pri interakcii, kde najmä v závere predstavenia má možnosť ovplyvniť svojím prejavom komiku a "výkon hercov", text nútiaci ľahkou formou zamýšľať sa nad sebou samým a dobou, v ktorej žijeme... Hoci predstavenie nemá ambíciu byť umeleckou a intelektuálno-interpretačne náročnou produkciou, dokáže publikum zabaviť a ponúknuť mu alternatívu k realite v podobe tohto ľahkého divadelného kusu.

Publikované online: 18.6.2009

Hana Rodová

Hana Rodová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika na Prešovskej univerzite v Prešove. V rokoch 1999–2001 publikovala recenzie v časopise Javisko. Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných  dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Od roku 2009 spolupracuje na projekte Monitoringu divadiel na Slovensku. Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.