Salome v Opere SND – viac ako pocta k jubileu

Vytlačiť

Hudobná dráma v jednom dejstve v nemeckom jazyku

Libreto: Richard Strauss podľa drámy Oscara Wilda
Hudobné naštudovanie: Friedrich Haider
Dirigenti: Friedrich Haider, Ondrej Olos
Réžia: Hans-Joachim Ruckhäberle
Scéna: Helmut Staubach, Uwe Kuckertz
Kostýmy: Ngozi Unamba-Oparah
Choreografia: Igor Holováč
Dramaturgia: Slavomír Jakubek

Účinkujú:

Herodes: Jan Vacík
Herodias: Denisa Hamarová
Salome: Jolana Fogašová
Jochanaan: Anton Keremidtchiev/Pavol Remenár
Narraboth: Tomáš Juhás
Páža: Denisa Šlepkovská/Katarína Flórová
Päť Židov: Róbert Remeselník, Martin Gyimesi, Jozef Kundlák, Ivan Rychlo, Martin Malachovský/Boris Prýgl
Dvaja Nazaretčania: Boris Prýgl/Tomáš Šelc, Jiří Zouhar
Dvaja vojaci: Martin Mikuš, Juraj Peter
Kapadóčan: Daniel Hlásny
Otrok: Katarína Flórová/Miriam Maťašová

Premiéra 14. 11. 2014, Opera Slovenského národného divadla v Bratislave

 

Nemecká operná literatúra sa v repertoárovej ponuke Opery Slovenského národného divadla dlhodobo ocitá v menšine. Nerátajúc Netopiera Johanna Straussa ml., ktorý je síce žánrovo operetou, no s opernými interpretačnými nárokmi, s nemeckým jazykom sa prakticky nestretneme. Z Mozartových opier sa momentálne uvádzajú len dva tituly na talianske libretá (Don GiovanniLa Clemenza di Tito) a Wagnerov Lohengrin je v tejto sezóne mimo hracieho plánu.

Stopäťdesiate výročie narodenia Richarda Straussa motivovalo bratislavskú dramaturgiu načrieť do skladateľovho pätnásťčlenného javiskového dedičstva. Výber je zdanlivo široký. Nie však v slovenských pomeroch. U nás sa totiž dosiaľ – a tiež veľmi zriedkavo – dostávali k slovu len štyri opery. Aj tie, s jednou výnimkou, len v Bratislave: Gavalier s ružou (1928, 1936, 1958), Elektra (1928, 1943, 1980), Salome (1930,1976) a Ariadna na Naxe (1931, 1966, 2007). Voľba padla, azda pre najnižší počet doterajších naštudovaní, na Salome. A pritom taká Arabella, Mlčanlivá žena, Žena bez tieňa či Capriccio nie sú vo svete žiadnymi raritami. Z dramaturgického hľadiska je teda návrat Salome síce vítaný, no nerozširujúci obzor slovenského diváka v tvorbe Richarda Straussa. Skladateľovo výročie bolo pritom príležitosťou zájsť aj za brány domácej konvencie.

U Richarda Straussa niet interpretačne „ľahšej“ opery. Každá partitúra, či už z kapitoly lyrických, či komornejších, alebo dramaticky vypätých s extrémne veľkým orchestrálnym aparátom, si nárokuje vyspelosť vo všetkých zložkách. Ak vedenie Opery Slovenského národného divadla stavilo na Salome, tak určite aj preto, lebo hudobný pilier mohlo oprieť o dirigenta Friedricha Haidera. Pilierom druhým, zabezpečujúcim vizuálnu zložku, bol Haiderom oslovený nemecký režisér a dramaturg Hans-Joachim Ruckhäberle, s ktorým v minulosti spolupracoval. Vznikol tak tím názorovo konsenzuálny, z poňatia ktorého sa zrodila kompaktná, vo všetkých zložkách vyvážená inscenácia. Nepatrí ani do kategórie módnych šokov za každú cenu, ani do opačnej, lipnúcej na nedotknuteľnosti tradície. Navyše, ide o prvé slovenské uvedenie Salome v jazykovom origináli.

Hans-Joachim Ruckhäberle s dvojicou scénografov z berlínskej Architektonickej kancelárie Staubach – Kuckertz (založenej roku 1995) a s kostýmovou výtvarníčkou Ngozi Unamba-Oparah, vyšli z myšlienky vytvoriť modernú, aktualizovaným dramatickým akciám otvorenú inscenáciu. Bez deformácie predlohy, bez hľadania „paralelných“ významov, či vyrábania „metapríbehov“... Javiskový priestor je jednoduchý, bez popisných a historizujúcich kulís a už v úvode je jasné, že nepôjde o ilustráciu biblických, orientálnych či secesných tém. Tvorcovia ponímajú Oscarom Wildom napísanú a Richardom Straussom libretisticky dotvorenú a zhudobnenú drámu ako tému nadčasovú, s filozofickým a morálnym odkazom presahujúcim dobu. A skutočne, ak sa pohybujeme po časovej osi od zakotvenia príbehu do začiatku letopočtu, cez obdobie vzniku opery, až po súčasnosť, isté paralely vyplávajú na povrch. Téza režiséra, že na prahu 20. storočia bola Salome vnímaná ako „útok na meštiacko-kapitalistickú spoločnosť s jej dekadenciou a neurózami, (...) po vyše sto rokoch sú erotizácia, sexualizácia a násilie obrazov, ktoré konzumujeme, oveľa intenzívnejšie“ (citát z bulletinu), mu umožňuje poňať projekt aj modernejšími prostriedkami. Tematicky sa drží motívu variácií lásky. U titulnej hrdinky lásky nerešpektujúcej normy, pudovej, nerozpoznávajúcej hranicu medzi životom a smrťou. Zároveň ide o príbeh dievčaťa vedome (možno podvedome) unikajúceho zo zdanlivého luxusu v uzavretej zbohatlíckej komunite a z obklopenia chorobne narušenými medziľudskými vzťahmi.

Réžia na tieto paralely upozorňuje nevtieravo, ale sugestívne a v čistých líniách. Na javisku niet zbytočných kulís a popisných prvkov, tvorcovia si vystačia s niekoľkými záhradnými stoličkami, stolom, posuvnou stenou (jej zlatožltý odtieň symbolizuje svet dekadentného bohatstva, akúsi „zlatú klietku“ Herodesovho dvora), prepadliskami pre umiestnenie Jochanaanovej cisterny. Výpovedno-symbolickú silu má mesiac (v texte opakovane spomínaný), spoza jeho svitu Salome vychádza, v jeho prítmí zachádza (nie zabitá vojakmi na Herodesov povel), dosahujúc svoj cieľ. Pobozkala Jochanaanove mŕtve ústa. Síce nie na striebornej mise, ale na atrape hlavy (trocha nešťastne bábkarsky pružnej), vyhodenej z prepadliska. Vyhrala či prehrala? Ruckhäberleho réžia nevnucuje divácke vnímanie rozuzlenia. Veľmi precízna je režisérova profilácia postáv. Nie je to len Salome, citovo deprivovaná, módne potetovaná adolescentka, kráčajúca za psychopatickým cieľom bez ohľadu na spoločenské klišé, nehľadiac na zábrany, rozlišujúce život od smrti. Veľkú pozornosť venujú inscenátori aj postave Herodesa a jeho manželky. Z chlipného diktátora vymodeloval Ruckhäberle figúru, smerujúcu k neurotickej, miestami až grotesknej karikatúre, v ktorej sa láme strach z obetovania preňho nepríjemného, ale rešpektovaného proroka s túžbou získať nevlastnú dcéru a zároveň odolávať nátlaku agresívnej Herodiady. Táto postava vychádza ako komplikovanejšia, než priamočiarejšie charakterizovaný Jochanaan, ktorý však má náležitú charizmu.

Partitúra Salome patrí k najnáročnejším, aké súčasný repertoár bratislavskej opery obsahuje. Ujal sa jej hudobný riaditeľ divadla Friedrich Haider, ktorý sa už pravidelne stáva zárukou kvalifikovaných naštudovaní. K Straussovej hudobnej dráme ho viaže nielen afinita k nemeckej opere, ale rovnako schopnosť naplniť obrovský dramatický oblúk partitúry v širokom zvukovo farebnom, dynamickom a výrazovom spektre. Skladateľom predpísaný vyše stočlenný orchester síce trocha zredukoval, no neubral mu z hutnosti plného zvuku a zároveň vypreparoval z neho popri dominantných motívoch aj komorné vrstvy. Haiderovo gesto má silnú inšpiračnú hodnotu, je čitateľné a schopné koordinácie všetkých zložiek. Bolo by to však málo platné, keby súbor nepracoval systematicky a cieľavedome už v prípravnej fáze.

Málokedy sa stáva, že Slovenské národné divadlo prichádza s jedným obsadením. V prípade Salome je z hlavných postáv alternovaný jedine Jochanaan. Na jednej strane je to risk (veľké divadlá majú v talóne „covera“) a pre sólistov väčšia zodpovednosť, na druhej strane môže byť práca ešte koncentrovanejšia a portréty postáv šité na mieru. Po takmer štyroch desaťročiach od predchádzajúcej Salome s Elenou Kittnarovou a Sidóniou Haljakovou (čo boli dva diametrálne odlišné typy hlasov) má Slovensko novú Salome v Jolane Fogašovej. Mimoriadne muzikálna a cieľavedomá umelkyňa po prechode z mezzosopránového do sopránového odboru spĺňa dnes vokálno-technické, výrazové a herecko-typologické nároky na ústrednú postavu na naše pomery optimálne. Jej hlas znie v každej polohe voľne, bez tlaku dominuje nad orchestrálnym plénom, na jednej strane má dosť síl vypointovať dramatické gradácie, na druhej dokáže farebne a dynamicky naplniť aj lyrickú stránku partu. Fogašovej modelovanie legátových oblúkov je štýlové, výraz reflektuje psychologický vývoj postavy a herectvo (inkluzíve choreograficky zaujímavo a interpretačne pôsobivo zvládnutého Tanca siedmich závojov) presne sleduje zámery réžie.

Druhou dominantou inscenácie je Jan Vacík ako Herodes. Vládne stále pevným, objemným charakterovým tenorom, ktorý má veľkú škálu výrazových nuáns. Je so stvárňovanou postavou doslova zžitý, takže plastický vokálny prejav kombinuje s extrémnym hereckým, gestickým a mimickým nasadením. Zároveň je exaktný v nemeckej výslovnosti. Zdarne sú obsadení aj obaja Jochanaanovia. Prvú premiéru spieval hosťujúci Anton Keremidtchiev, farebný a v polohách vyrovnaný barytón, ktorý z cisterny (s miernym ozvučením) znel priam zamatovo, no bez nadmerného dramatizovania sa presadil nad orchestrom aj v scénach na javisku. Vo vysokej polohe znel ešte jadrnejšie barytón alternujúceho Pavla Remenára, ktorý postupne prechádza z lyrického na charakterový odbor. Zatiaľ je síce basbarytónová poloha Jochanaana jeho hraničnou, no perspektívne jeho materiál zreje aj do dramatickejších polôh. Denisa Hamarová (Herodias) bola v intenciách réžie apartným, výrazne vyprofilovaným typom negatívnej hrdinky, spievanej sýtym a priebojným mezzosopránom. V menšej úlohe Narrabotha sa vhodne uplatnil tenor Tomáša Juhása, herecky však jeho profil ostal beztvarý. Pážaťom prvej premiéry bola spoľahlivá Denisa Šlepkovská, alternovala talentovaná, sviežim hlasom vybavená Katarína Flórová. Rad menších postáv bol obsadený sólistami aj členmi zboru.

V Salome prichádza do repertoáru dlho očakávané dielo „čarodejníka orchestra“. Richard Strauss patrí do dramaturgickej výbavy každého reprezentatívneho divadla. Navyše, prihovára sa v podobe jednodejstvovej psychologickej drámy, ktorá vnímavého diváka pochytí v prvom takte a do posledného nepustí. Premiéra i prvá repríza sa stretli s veľkým záujmom obecenstva a jeho priaznivými reakciami. Neostáva iné, len si priať, aby sa Salome udržala v repertoári Opery SND čo najdlhšie. 

Publikované online: 9.7.2015

Pavel Unger

Pavel Unger je absolventom Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Ako hudobný kritik a publicista so zameraním na operné divadlo publikuje od začiatku 70. rokov v rôznych slovenských denníkoch a odborných časopisoch, v súčasnosti je recenzentom denníka Pravda a Hudobného života.