S úsmevom na perách, no bez ujmy

Vytlačiť

Psychologická krimi estráda

scéna a kostýmy: Miriam Struhárová
hudba: Jozef Belica
réžia a dramaturgia: Blaho Uhlár

účinkujú: Branislav Bačo, Anna Čonková, Ján Dobrík, Pavol Krištofek, Iveta Pagáčová, Kristína Sihelská, Barbora Švidraňová

Premiéra 11. mája 2013 v Štúdiu Mestského divadla v Žiline

 

Kolektívna metóda tvorby Blaha Uhlára nie je žiadnou novinkou, no novým i preňho samého bola rýchlosť, akou text inscenácie Expand vznikol. V rozhovore uverejnenom v bulletine k inscenácii spomína, že základný text sa rysoval už počas prvých štyroch skúšok a od začiatku v ňom boli zjavné ucelené motivické línie. Herci-spolutvorcovia ani režisér zrejme teda nemuseli dlho premýšľať nad tým, ktoré akútne spoločné/spoločenské otázky chcú načať.

Tvorcovia označujú inscenáciu podtitulom Psychologická krimi estráda. Tým pomenúvajú jej tri najvýraznejšie charakteristiky – detektívnu zápletku a vyšetrovanie vraždy, tematickú líniu skupinových i osobných psychoterapií a formálnu stránku diela, ktorá je pásmom hraných scénok, prepojených hudobnou zložkou, odetých do saka paródie a hyperboly.

Inscenáciu otvára scéna ako z detektívneho seriálu, ktorá zobrazuje dvoch vyšetrovateľov lamentujúcich nad nájdenou mŕtvolou. V nestráženej chvíli, keď sa vyšetrovatelia snažia v tichosti zbaviť tela jeho prenesením do iného rajónu, vstupujú do deja agentky z EF BÍ JÁJ (Iveta Pagáčová a Barbora Švidraňová), ktoré prípad samozrejme prevezmú. Scény ich vyšetrovania sa následne prelínajú celou inscenáciou. Agentky už od prvých slov parodujú formát zahraničných televíznych seriálov zobrazujúcich čo najbizarnejšie a najkomplikovanejšie záhady násilných úmrtí, ktoré vyšetruje tím vysoko (pre)špecializovaných strážcov zákona. S typickými slnečnými okuliarmi na očiach aplikujú na prípad svoje vysoko intuitívne metódy a hľadajú vraha. Nasleduje rad vypočúvaní rôznych postavičiek, ktoré sa v blízkosti miesta činu vyskytli. Na záver vyšetrovania, v scéne, ktorá sa prehupne zo seriálového formátu do reality show, oslovia i samotného pána Mŕtvolu.

Vypočúvanie podozrivých z vraždy je prerušované „vypočúvaním“ pacientov – klientov v psychologických a partnerských poradniach. Spoločnému problému vraždy, na ktorého riešení sa zúčastňujú všetci, kontrujú malé problémy jednotlivcov či párov vložené opäť do rúk „vyššej moci“, tentoraz strážcov tela a zdravého rozumu – lekárov. V ordináciách už dochádza k bližšej charakterizácii neduhov súčasnosti, ktorými nie sú len prihlúple televízne formáty, ale i nefunkčné medziľudské a rodinné vzťahy alebo serióznejšie psychické problémy či úchylky. Žiadna z postavičiek neostane bez ujmy, či už je na strane pacienta alebo terapeuta, podozrivého či vyšetrovateľky (agentky EF BÍ JÁJ napríklad poodhalia i vlastné sklony k bezmedznej promiskuite, keď zistia, že obe, a dokonca i podozrivá, „dali“ resp. „nedali“ tým istým mužom).

Nemožno povedať, že by inscenácia neobhájila svoje estrádne pomenovanie. Tvorcovia s priehrštím nadhľadu, slovného a situačného humoru naznačujú, že v tejto spoločnosti nie je normálny vôbec nik. Veľa naozaj vtipných momentov vychádza z nápadito vystavaných kontrastov, z hier so slovami alebo protikladmi. Veľmi vďačné sú tak viaceré „terapeutické“ scény, v ktorých vyniká najmä Iveta Pagáčová ako čerstvá manželka zapierajúca neveru so svadobným „pizzárom“, ako pacientka s imaginárnym partnerom či naopak ako terapeutka, ktorá lieči chorobného cholerika alebo ako horlivá študentka aplikujúca svoje poznatky v praxi. Iveta Pagáčová je komediálnym ťahačom i v scénach vyšetrovania, kde sa javí ako šéfka. V jej prehovoroch sa objavuje najviac slovných hier, jednotlivé postavičky odlišuje už v intonácii, zafarbení hlasu či detailoch gestikulácie a mimiky. Pagáčová má v inscenácii najväčší priestor zrejme i preto, že parodická štylizácia jej vyhovuje najviac. I na malom priestore sa prejavuje ako veľmi tvárna komediálna interpretka. Zaujímavými sú jej strety s Jánom Dobríkom, či už v scénke hádajúcich sa manželov, agentky a podozrivého, alebo terapeuta a pacientky. Dialógy Dobríka a Pagáčovej sú briskné a prirodzene vtipné, občas takmer pôsobia dojmom, akoby vznikali priamo na mieste.

Slabšie je to už v ostatných situáciách, v ktorých sa tvorcovia často snažili byť vtipní až príliš, násilne, čo nevedie inam než k rozpačitosti a k pocitu trápnosti (dokonca i k pocitu trápnosti, ktorý je zrejme nielen na strane diváka, ale i protagonistov). Najkŕčovitejšou sa v tomto smere javí záverečná scéna vyšetrovania, v ktorej ožije a k celému prípadu sa vyjadrí i pán Mŕtvola. (Je otázne, nakoľko bolo vyvolanie pocitu trápnosti v danej situácii podmienené aj snahou vystihnúť atmosféru formátu reality show; ak aj šlo o zámer, nie je dostatočne zrejmý). Pri rekapitulačnom predstavovaní podozrivých tu napríklad zvláštneho zvrhlíka (Ján Dobrík) postavy označujú za neustále „zhuleného“, pričom viackrát akcentujú práve slovo zhulený, akoby zakaždým očakávali smiech z hľadiska.

Za Pagáčovou a Dobríkom výraznejšie zaostávajú Švidraňovej nevýrazná, v reči úsporná, ale o to priamejšia a prítulná (jej konanie má často sexuálne konotácie) agentka EF BÍ JÁJ, podobne i Anna Čonková ako hlavná podozrivá osoba s takmer mystickou aurou. Pavol Krištofek, napriek relatívne veľkému priestoru a viacerým typom postáv, ktoré zobrazuje, je nevýrazný a monotónny v komediálnejších i vážnejších polohách. Kristína Sihelská zaujme po boku Branislava Bača v partnerskej poradni, kam prichádzajú (ne)zachrániť svoj vzťah pomocou „autosugestívnej submetódy“. Menej však vystihne podozrivú-upratovačku, ktorú sa snaží karikovať nevydareným pokusom o prejav v nárečí (zrejme východoslovenskom). Bačo sa okrem manžela v poradni objaví iba v menších takmer bezpríznakových typoch – manžela, pána Mŕtvolu či pacienta u zubára.

Naproti tomu však práve Bačo je aktérom viacerých hudobných predelov (autorom hudby v inscenácii je Jozef Belica), v ktorých dookola spieva pasáže zo sentimentálnej piesne Štefana Munka Keď prídeš. Klasická melódia tanga zvedie tvorcov aj k nemohre v jej rytme, ktorá slúži na „prestavbu“ hracieho priestoru – odstránenie figuríny mŕtvoly z podlahy, kam si na jej miesto neskôr ľahne Bačo. Okrem tejto zmeny sa na javisku po celý čas nič nemení, najväčšou prestavbou je umiestnenie stoličiek a svietenie prispôsobené jednotlivým obrazom. Scénografia i kostýmy Miriam Struhárovej dianiu na javisku iba jemne kontrujú, nemajú ambíciu vytvárať hlbšie významy. Drevené praktikáble, rebríky a stena z prepraviek na fľaše, ktorá v závere predstavuje imaginárne dvere do ordinácie, sú v priestore rozmiestnené zdanlivo náhodne. Viacfarebné obleky s dlhými či krátkymi nohavicami, doplnené teniskami a kravatami umocňujú pôdu, na ktorej sa pohybujeme. Sú uvoľnenou kópiou uniformity inštitucionalizovaného prostredia, jemným náznakom, že svoje úchylky najradšej skrývame pod „slušácky“ zovňajšok.

Z detektívnej a psychoterapeutickej línie vytŕčajú dve scény. Prvou je dialóg dcéry s otcom, ktorý s prihliadnutím na metódu kolektívnej tvorby a vek viacerých hercov zaváňa nedávnou autentickou skúsenosťou z rozhovorov s rodičmi na tému budúcnosti ich potomka. Scéna má z odohraných situácií najvážnejšiu atmosféru. Nič nezľahčuje, neprekrúca, iba stroho komentuje. Dcéra sa stretá s otcom, ktorý v jej živote niekoľko rokov dobrovoľne absentoval, a vedie s ním rozhovor o výbere vysokej školy. Otec sa snaží vyhovoriť dcére z jeho pohľadu hlúpy nápad študovať herectvo a presviedča ju na školu technického zamerania, pretože v tom vidí budúcnosť. Obrázok o neporozumení otca a dcéry poskytuje potenciálny materiál na ďalšie rozvíjanie. Problémy sa však iba otvoria a nevyriešia a tak dialóg bez hlbšej nadväznosti na zvyšok inscenácie ostáva iba prázdnym výkrikom.

Podobne nesúrodá s celkom je záverečná scéna u zubára. Tá spočiatku zdanlivo nadväzuje na psychoterapeutickú tematickú líniu, no postupne sa mení na tribúnu, kde sa tvorcovia snažia rýchlo dohnať doteraz iba naznačené, a to kritiku šarlatánskeho zdravotníctva a nefunkčnej polície. Strážca zákona je tu absolútnym protikladom seriálových premotivovaných agentov a obeť namiesto pomoci najprv pokutuje a nakoniec radšej zastrelí, aby nerobila ďalšie problémy. Zaznejú vyprázdnené výčitky o zlodejoch v uniformách a lekárskych plášťoch, o „vydrbanom fašisticko-komunistickom“ štáte a absolútnu bodku urobia tóny Munkovej piesne.

Réžia Blaha Uhlára narába s prirodzenosťou vlastnou hereckému naturelu, poskytuje hercom slobodu v prejave a sebarealizácii, a preto napomáha vyniknúť tým, ktorí majú zmysel pre takúto komediálnu štylizáciu, no zároveň i zaniknúť tým, ktorí potrebujú v tomto žánri viac usmernenia. Usmernenia nielen v hereckej interpretácii, ale možno i usmernenia v rámci výpovede celku, ktorá sa v inscenácii Expand miestami objavuje, no vzápätí i rozplýva. Sú tu síce zrejmé čiastkové témy ako zobrazovanie spoločnosti vykĺbenej z normálu, v ktorej každý občan pod sofistikovaným oblekom skrýva nejakú úchylku, spoločnosti ako zoskupenia ľudí, kde na morálne či etické problémy nikomu popri riešení vlastných problémov neostáva čas ani chuť, spoločnosti, ktorá baží po senzáciách a je sklamaná, že nečakaná smrť je „iba“ nešťastnou náhodou a nie zákernou pomstou z podsvetia. Absentuje však zrozumiteľná výpoveď celku a tak inscenácia obhajuje svoj podtitul „estráda“ ako ľahkého kolážového žánru prevažne zábavného charakteru. Keď však vezmeme do úvahy, že Blaho Uhlár patrí (alebo aspoň patril) k tým posledným zo slovenských divadelných tvorcov, ktorí by sa chceli svojmu divákovi iba lacno zavďačiť, treba dodať, že Expand je nakoniec estrádou možno (a v to dúfajme) iba nechtiac.

Publikované online: 31.12.2013

Lucia Lejková

Lucia Lejková absolvovala štúdium teórie a kritiky divadelného umenia na VŠMU v Bratislave. V rokoch 2013 – 2019 pracovala ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave. Od roku 2019 pracuje v autorskej spoločnosti LITA. Aktívne sa zúčastňuje divadelných festivalov a prehliadok, publikuje v divadelných časopisoch a internetových portáloch, venuje sa treťosektorovým aktivitám a organizácii kultúrnych podujatí.

V rokoch 2015 až 2018 bola členkou výboru Slovenského centra AICT.