S neviditeľným Freudom v popovom svete malých zvieratiek

Vytlačiť

Réžia a scéna: Peter Palik
Dramaturgia a hudba: Martin Geišberg a. h.
Kostýmy: Elisabeth Wittgruber a. h.
Pohybová spolupráca: Mária Danadová a. h.
Palculienka: Patrícia Šimková
Mucha: Tomáš Krištof
Ropucha: Mária Görögová
Žabiak/Princ: Peter Hovanec
Chrúst: Adam Herich
Myš: Katarína Turčanová
Krt: Jozef Novysedlák
Lastovička: Petra Kriváčková

 

 

Vo veľkom kvetináči v krásnom červenom kvete sedí malá dievčinka a vylieza von! Ocitá sa vo svete hmyzu a malých zvieratiek, kde chce každý najmä prežiť a ešte pritom dobre vyzerať a zostať pokojný a veselý. No a poniektorí chcú aj milovať a množiť sa.

Pôvabná, roztomilá Palculienka sa ustavične dostáva do situácie, keď sa s ňou chce niekto oženiť, alebo ju chce vydať za svojho blízkeho. Ledva sa rozhliadla z kvetináča a zarozprávala s Muchou, už je unesená. Mucha domáca ako degustátor potravín i života narozpráva všeličo. Je otvorená, prispôsobená drsnému svetu, vyzná sa i poradí. Ale z jej strany je to nezáväzná komunikácia konzumného elementu v každodennej praxi pod tlakom otázky prežitia. Kvôli nej sa Palculienka ocitne v nebezpečenstve nedobrovoľnej svadby so synom Ropuchy bradavičnatej. Ropucha svojho nesamostatného synáčika rozmaznala prehnanou starostlivosťou. Teraz mu hľadá manželku, a nie hocijakú. Lenže nevestine potreby tu nik rešpektovať nemieni. Našťastie sa Palculienke podarí uniknúť pred ženíchom a životom vo vode a zápachu. Chrúst Gusto oproti tomu neskrýva, že nemá rád záväzky. Je nenápadne komický, akýsi Modrofúz s tykadlami v pozore, v dramatickom plášti s náprsenkou pôsobí ako starosvetský uhorský poľovník. Ale jeho vyznanie lásky cituje nie operetu, ale slovenský pop z textov. To všetko s vtipným odôvodnením: „Keď vám hľadím do očí, moja duša je plná elánu.“ Len formálna mužnosť kostýmu nedá vyniknúť verbálnej koketérii jeho výstupu. Jeho celé meno predsa znie: chrúst prelietavý. Dieťa takto dostáva príležitosť aspoň podvedome zachytiť rozdiely v hodnotách prezentovaných vzťahov.

Priblíži sa zima. Palculienka má opäť šťastie a nachádza úkryt u Myši. Táto prostá duša si najradšej robí krásno a poriadok v duši častým upratovaním. Mnohú prácu za ňu potom vykonáva Palculienka. Našťastie. Nachádza totiž pritom ešte na začiatku zimy polomŕtvu priateľku Lastovičku a zachraňuje jej život.

Lastovička obyčajná – to už je kamarátka na život a na smrť. I keď veľa tára, hneď nato ochotne a chápavo koná, čo treba. Jej druhý prívlastok je „sťahovavá“. Oproti knižnej predlohe odnesie Palculienku z nedobrovoľnej svadby hneď dvakrát. Najprv jej hrozí svadba so Žabiakom – synom Ropuchy močiarnej. A po zime, prežitej v bezpečnom teplom domčeku Myši poľnej, ju táto nahovorila za nevestu pre Krta. Ako precítene komentovala vlastné konanie: „Bohatý a slepý, to je ideálny manžel!“ Po úteku Palculienky zo svadby, ktorú jej sama chystala, nachádza v sebe odvahu žiť svoj sen a neprojektovať ho do inej osoby. Aj keď... Až skupáň Krt zistí, že jeho náhradná nevesta zje ďaleko viac než tá prvá, bude treba riešiť problém. Palik takto rozanalyzoval, zvýraznil a poľudštil postavy, o ktorých píše Hans Christian Andersen nezaujato.

Normatívny jazyk v tvorivom procese

Prvotný scenár Petra Palika bol podľa režisérovho zámeru zrejme počas skúšok dopĺňaný vďaka hre všetkých zúčastnených s menami postáv. Drobné zvieratká okolo hrdinky dostali mená podľa príslušných zvieracích druhov fauny lúk a močiarov. Slovná hra javiskových tvorcov ich posunula do vtipných polôh. Zdôraznenie personifikácie zvieracích postáv s dvoma menami odzrkadľuje naše mená a priezviská. Ako povedala Mucha domáca, dievčina z kvetináča potrebuje meno, ktoré bude dosť „popové“. Takto, síce na spôsob hudobného žánru, pomenúvajú tvorcovia mainstream na javisku nimi vytvoreného sveta. Podčiarkuje i karikuje ho celé inscenačné meno hlavnej postavy „Palculienka kvetináčová“. Je to príznakové meno, ktoré chce možno niečím pripomínať mieru normy a normálnosti toho sveta, v ktorom žije divák.

Výtvarná podoba inscenácie

Výtvarné riešenie jednotlivých obrazov ďaleko menej vtieravo napĺňa kŕčovitý pokus o plnohodnotnú javiskovú ilúziu rozprávkového diania. Okrem Palculienky hrajú všetci ostatní herci popri svojich postavách aj mravce. Sú to javiskoví sluhovia, praktické všadeprítomné komické postavičky, užitočné pri prestavbách scény. A niekedy je ich na scéne dosť veľa. Defilujú proscéniom z jednej bočnej technicky využitej lóže do druhej, roztržito a nešikovne. Snažia sa tak vytvoriť dojem pozemského virvaru malých tvorčekov pokračujúceho tam, kde oko diváka nedovidí. Mravce tiež prestavujú scénu pred zrakmi diváka. Toto herectvo zvládnu aj neherci, javiskoví technici. Zastupujú hercov práve kvôli početným preoblečeniam. Všetky postavy musí zvládnuť osem, teda bez Palculienky sedem účinkujúcich. Po prvom výstupe je potrebné prestavať scénu s veľkým kvetináčom na krátky obraz s orechovou škrupinkou, pomocou ktorej bude dievčina unesená žabami. Tu je prestavba krytá a na proscéniu prebieha zoznámenie s novými postavami Ropuchou a Žabiakom, polapenie Muchy a jej vyzradenie Palculienky ako budúcej nevesty i plán únosu nevesty pre Žabiaka. Mravce neskôr stavajú pred zrakmi divákov dom Myši poľnej. Ak sa natíska myšlienka prebytočného praktikábla, pozrime sa radšej na kostýmy.

Okrem šiat Palculienky zvieracie kostýmy vizuálne tendujú k spôsobu celotelových masiek. Sú výtvarne náročné, až v detailoch preexponované v snahe o opisnosť, o ilustráciu rozprávky. Od decentne zveličených zadočkov mravcov a umelých očí na čapici herca-Muchy, cez výrazne zveličený rypák Krta až po ohromné telesné proporcie Ropuchy. Hercom, ktorý hrajú hmyz, umožňujú kostýmy pohyblivosť bez proporčnej ťažkopádnosti. Ropucha, Krt a Lastovička pôsobia ťažkopádnejšie, majú zveličené isté telesné partie. V časoch rozkvetu slovenskej knižnej ilustrácie a utvárania tradície výstavy BIB sme žili práve na takýchto magických, z biologickej reality vychádzajúcich karikatúrach, v poetickom a pestrom šate rozprávkových kníh. Na Ropuche sú i telesné proporcie zveličené do podoby patetického ženského elementu a materstva s dobrým jedlom, domácou pohodou a materským stresom. A to celé je korunované katalógovým plážovým modelom. Asertívna mamička je vzhľadom na svoju postavu navlečená v excentricky odvážnych plavkách. Už samo telo Ropuchy je na pohľad ťažkopádnou celotelovou maskou (snáď s výnimkou nôh), preto sú excentrické plavky už viac komickým než dekadentným doplnkom. Žabiak ako večný synáčik má v tomto výstupe na šupinatom priliehavom kostýme plávacie koleso a Palculienka sa vedľa nich prebúdza pre zmenu v plážovom kresle. Pevné masky Ropuchy a Krta pokrývajú celú hlavu herca. Sú zveličené a uvážlivo spomalený zarytý puritán Krt má značne pretiahnutý rypáčik. Na Lastovičke vynikajú skladacie dlhé a v strede zahnuté krídla, ktorými môže napodobňovať dokonca osmičky kolibríka. K nim už musí mať aj ona spevnenú, proporčne zveličenú hlavu. Iba postava herečky prezrádza kamufláž. Tieňohra mávania krídel na pozadí prázdneho javiska aspoň pri vhodne tlmenom osvetlení ozvláštni a čiastočne výtvarne vyváži javiskovú postavu, ktorá pôsobí trochu magicky. Toto osvetlenie sa nemusí dosiahnuť mimo komornej domovskej scény. Horšie je to už, keď má herečka podľa scenára vziať Palculienku pod krídlo a odletieť s ňou. Pretože napriek maskovaniu stále ide o proporčne podobne veľké postavy, tentoraz celá akcia pôsobí napokon antiiluzívne a rušivo.

Po verbálnej stránke bohatá inscenácia mohla byť radšej doplnená nápaditejšími a štylizovane odľahčenými výtvarnými javiskovými riešeniami. Spišské divadlo má za sebou viacero inscenácií s podobnými ťažkopádne pôsobiacimi kostýmami a maskami hercov.

Herectvo

Ak herec uprednostní pri tvorbe postavy zoomorfné prvky pred antropomorfnými, vytvorí postavu ako typ. A to na základe zaužívaných predstáv o jej zovňajškových vlastnostiach. Štylizácia mimovoľne prechádza do komiky. Toto sa týka najmä hmyzích postáv. Uvidíme a vypočujeme si detinský a voči matke požadovačný i bezbranný afekt Žabiaka, ktorý spolu so spôsobmi dominantnej matróny ovládne celé javisko. Napoly pohodovú, napoly neuroticky plachú Muchu ozvláštňuje rekvizita – vidlička so vzorkami z jedla. Herec s hravým odstupom mierne zvýrazňuje egocentrizmus, chuť predvádzať sa i zbabelosť zoči-voči Ropuche. Alebo Chrúst, ktorý každú vetu vyslovuje s vášňou „latino“ milovníka a potom čaká podobnú odozvu z druhej strany. Sama Palculienka je iba pozorovateľkou života, banálne štylizovanou bezduchou bábikou s prejemneným hláskom a s ihravým smiechom poslušne vždy naporúdzi. Psychologicky ľudský rozmer napokon každej postave herec dodáva, nakoľko to umožní dobre vystavaný scenár. Ale najviac je ho u Myši, pretože tam sa vo výstavbe postavy herečkou zoomorfné prvky prakticky nevyskytli. Kostým myši nepôsobí zoomorfne vtieravo, ako už viaceré menované opticky masívne detaily a väčšie celky z masiek iných postáv. Preto herečka môže túto veľmi prirodzenú postavu v konfliktnejších chvíľach karikovať žensky maznavým afektom, zbožne podriadeným voči Krtovi a naopak, potenciálne nátlakovým voči mladšej Palculienke. Opatrne a rozpačito pôsobí na záver príchod bližšie nepomenovaných ľudí z kvetinovej lúky, ktorí držia na dlhých plastových steblách napoly uvädnuto pôsobiace plastové kvety. Prirodzené postavy na javisku nie sú.

Hudba ako silný element inscenácie

Mágiu divadelného predstavenia vytvára predovšetkým hudba. Skladateľovi Martinovi Geišbergovi treba tiež pripísať texty piesní, hoci Spišské divadlo neuvádza tento údaj v bulletine. Texty rozpovedia doposiaľ nevypovedané jednoduchým jazykom okamžitých obrazov, nálad, farieb a situácií, bez priveľmi zväzujúcej formy či metriky. Dozvieme sa z nich všeličo navyše o vnútornom živote postáv. Dokonca mimovoľne úprimne zvýraznia nevýraznú osobnosť protagonistky: „ ja už musím ísť, lebo musím ísť.“

Prečo Palculienka...

Inscenácia nevtieravo poukazuje na všeobecnú pravdu: Urob niekomu dobrý skutok a aj ty budeš odmenený, dostane sa ti šťastia. Dôležité je, či dotyčné osoby prejavili voči dievčine aj svoj záväzok a osobnú starostlivosť ako voči blízkemu tvorovi. Pretože pôvodná Andersenova rozprávka poukazuje na najrôznejšie peripetie prežitia vo svete, aj inscenácia podčiarkuje hodnotu služby a pomoci.

Scenár je do jazyka ludickosti a väčšej ľudskosti v tom pozitívnom i negatívnom zmysle prepísaný Andersen. Pocity bezvýchodiskovosti sú vždy iba v potenciálnej podobe, v podobe dočasnej nepohody. Pozitívne aj negatívne úmysly a osudy postáv sú zväčšia zachytávané z odstupu dieťaťa, ktoré v kritickom momente pasívne prijíma skutočnosť ako dočasne platnú hru. Napokon ich ale možno vnímať z iného odstupu, ako ten andersenovský – akoby sa to všetko už stalo a Palculienka od samého začiatku vie, že napokon všetko dobre dopadne.

Zásadným problémom inscenácie je výber predlohy. Táto klasická rozprávka mala priniesť na javisko hlavnú postavu ako symbol čistoty a krehkosti z iného sveta. Takýmto spôsobom sa režisérovi podarilo prečítať autorov zámer. Voči tejto dievčine stavia Andersen postavy, ktorých úlohou je na túto čistú bytosť ustavične vyvíjať nátlak, podvedome túžiť manipulovať ňou, ovládnuť ju. A ona nie je hrdinka. Hrdinky sú samostatné, táto je prototypom odovzdanosti. Palculienka na spôsob tradičnej predstavy o žene svet okolo seba v zásade prijíma, nepovyšuje sa a neodmieta ho. Pekná vlastnosť, ale v reálnom živote musí mať svoje medze. Inak musíte mať poruke niekoho, kto bude spĺňať úlohu deus ex machina vo vašom osude. Dvakrát Palculienku ťahá z kaše Lastovička obyčajná. Takáto protagonistka nemôže byť pre dieťa zaujímavá.

Moderné Andersenove rozprávky sú väčšinou len chladným až vyhroteným hromadením faktov. Zároveň v najtragickejších a najvypätejších chvíľach najznámejších postáv cítime fatalistickú vieru v niečo oveľa vyššie, dôležitejšie a zmysluplnejšie, než je slepá náhoda a strety úbohých pozemských osudov. Palculienka čaká na lásku a neuspokojí sa s hocičím. Od začiatku ju láka tanec – archetypálna predstava komunikácie vo vzťahu muža a ženy. Očividne zisťuje, že tanec s Chrústom nebol ani zďaleka splnením jej sna. Ako Andersen, i Palik zachováva ideu, že hľadá niekoho, ako je ona sama. Má v srdci vieru vo svet, kde sa naozaj bude cítiť ako doma. A vnútorný pocit, že už v takomto svete bola. Dánsky autor umiestňuje vysnené spoločenstvo kvetinových ľudí niekde „v teplých krajinách“. Tento uhol pohľadu bol i je pre snovú fantáziu Škandinávcov typický. Palik finálne miesto nekonkretizuje, možno naschvál udáva len neurčitú diaľku. Lastovička totiž Palculienku napokon prenesie niekam, kde sa jej bude určite páčiť...

Keď požiadali C. S. Lewisa, autora kresťanského bestselleru Rady skúseného diabla, aby skúsil napísať aj Rady skúseného anjela, ten zistil, že písať o takomto svete je pre človeka priveľmi ťažké. Postavy z Lúky kvetov z posledného výstupu sú vyvrcholením Palculienkinej cesty hľadania. Pretože nepatria do „popového“ alebo „normálneho“ sveta, je zrazu tento posledný výstup rozpačitý a takmer prázdny. Teda žiaden dokonalejší svet oproti tomu „popovému“ sa vlastne na javisko nedostaví. A inscenácia, pomerne nákladná na prácu, herecké obsadenie, čas a materiál, pôsobí nedokončene. 

Publikované online: 26.10.2017

Frederika Čujová

Frederika Čujová (1969) vyštudovala divadelnú vedu a etnológiu na Vysokej škole múzických umení a Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, pracuje v Divadelnom ústave.