S kameňmi vo vreckách do rieky nevstupujte...

Vytlačiť

Účinkujú: Peter Čižmár, Miki Macala
Réžia: Klaudyna Rozhin

Hovorí sa, že dvakrát nevstúpiš do tej istej rieky. Divadlo Kontra zo Spišskej Novej Vsi si napriek tomu v írskom dramatickom rybníku omočilo svoje nohy i do tretice. Kým prvé dve inscenácie boli sociálne ladenými monodrámami z pera mladšej generácie Dublinčanov, hra pre dvoch hercov Kamene vo vreckách je dielom ženy strednej generácie – dramatičky Marie Jones, ktorá žije a tvorí v Belfaste v Severnom Írsku. Drsný humor a cool poetiku Marka O'Rowea (Howie a Rookie) a Conora McPhersona (Rum a vodka) tentoraz vystriedala miestami až karikatúrna hyperbola, skombinovaná navyše s citlivo aplikovanou dávkou dojímavosti. Tragikomický podtón, typický pre írsku drámu, ale blízky aj Divadlu Kontra, však opäť ostal.

Severoírsky vidiek obsadí skupina hollywoodskych filmárov na čele s anglickým režisérom, a do komparzných úloh vysoko rozpočtového amerického gýču vyberie miestnych obyvateľov. Hoci tí cítia voči povýšeneckým filmovým kolonizátorom dešpekt, brať od nich za „hravé ničnerobenie“ štyridsať libier na deň sa nezdráhajú. Severoírski komparzisti, zväčša v alkohole ponorení skrachovaní tridsiatnici, síce nie sú žiadne morálne autority, oproti hercom na pľaci však svoje emócie nepredstierajú, ale žijú. Na to, aby sa oni sami so svojím vlastným scenárom stali rešpektovanou súčasťou americkej továrne na sny, im chýba nielen šťastie, ale možno aj talent, rozhodne však schopnosť uvažovať komerčne.

Inscenácia Kamene vo vreckách v sebe nezaprie väčšinu ingrediencií, ktoré Divadlo Kontra úspešne použilo už vo svojich predchádzajúcich produkciách. Scénografia je opäť viac než skromná, keďže pozostáva iba z drevenej truhlice, v ktorej herci prechovávajú šaty jednotlivých postáv hry. Svoju nezastupiteľnú úlohu zohrá v scéne sprchovania, ktorá prinesie i jeden neočakávaný naturalistický moment. Zámer častého domáceho a zahraničného hosťovania je asi jedným z hlavných argumentov Divadla Kontra pre zvolenú scénografickú skladnosť tohto, ale aj jeho predchádzajúcich diel.

Nižší sociálny pôvod postáv či priamočiarosť výpovede sú typické znaky hier, ktoré si Kontra vyberá do svojho repertoáru – o redukovanom počte hercov ani nehovoriac. Z nich potom vyplývajú aj ďalšie inscenačné črty, príznačné pre tvorbu divadla, ako napríklad dominantnosť herca ako sprostredkovateľa divadelného zážitku, pohrávanie sa s jazykom postáv, bohato využívajúc nárečia aj slang rôznych sociálnych vrstiev, ale aj komornosť prevedenia. Takto koncipovaný umelecký produkt v sebe nezaprie dominantnú orientáciu na diváka mladšej, respektíve mladšej strednej generácie, na veľkosť mestskej aglomerácie nehľadiac.

V poradí tretia inscenácia Divadla Kontra však prináša i čosi naviac. Doposiaľ vždy v intencii zámerov inscenácií idúca nenápadná réžia sa tentoraz aj z podstaty pôvodného textu, vedomá si hereckých dispozícií, zhmotňuje do množstva situačných nápadov, ktoré vychádzajú predovšetkým z pohybovej a verbálnej charakterizácie jednotlivých postáv. Navyše, poskytuje spracovaniu aj zaujímavý koncepčný rámec, keď jasne diferencuje svet írskej každodennosti od sveta celuloidového klamu. Odlíšenie filmových scén od reálnych realizuje podfarbením javiska reflektormi, hudobnými variáciami, ako aj štylizáciou herectva. Scény natáčania preto pôsobia gýčovo až pateticky – nikto nepochybuje, že sa tu natáča sladkastá americká romanca.

V takmer holom priestore javiska leží bremeno divadelnej ilúzie na hercoch. Dvojica Peter Čižmár a Mikuláš Macala odohrajú v inscenácii trinásť postáv a každej z nich vdýchnu niekoľko nezabudnuteľných charakterizačných rysov – pohybom začínajúc, rečovým prejavom končiac. Vďaka bizarnosti typov je spleť vzťahov jasná. Zmenu úloh realizuje réžia a herci otočením sa o 360 stupňov, prudkosťou pohybu, zmenou postoja tela či nasadenia hlasu, respektíve drobnou úpravou šatstva a doplnkov. Kým úspešné monodrámy Divadla Kontra mohli pôsobiť napriek výbušnosti postáv staticky, smutná „prezliekacia“ komédia Kamene vo vreckách to už zo svojej kompozičnej podstaty nedovoľuje – kadencia pohybov, úkonov a reči totiž nemá ďaleko od športovej exhibície.

Pohrávanie sa s prízvukmi a nárečiami plní v tejto inscenácii viac rozoznávaciu ako charakterizačnú funkciu postáv. Možný presah je čisto teoretický. V originálnom texte sa totiž stretávajú rôzne írske nárečia, spisovná angličtina, ale aj americká angličtina. Preklopiť takúto zmes rečí postáv do slovenských pomerov a vystihnúť pritom tunajší spoločenský kontext by bolo akiste výzvou a balansom na tenkom ľade národnej a regionálnej hrdosti zároveň.

Ideologický kontrast medzi Amerikou a severoírskou vieskou réžia zvýrazňuje aj diferenciáciou herectva. Filmársky štáb je vykreslený parodicky – takmer žiadne úprimné emócie a gestá, všetko je umelé a zištné, robené na efekt. Predstavitelia domáceho osadenstva si, naproti tomu, prinášajú na scénu aj svoju trpkú minulosť, ich stvárnenie vykazuje i ducha realizmu, v niektorých záverečných okamžikoch cítiť z Petra Čižmára aj hlbšie prežívanie. Dalo by sa namietať, že prehrávanie v prípade hollywoodskeho štábu mohlo byť originálnejšie, ale pretože z inscenácie je zjavné, že autorom išlo predovšetkým o potešenie z hry, takáto úvaha je neopodstatnená.

Inscenačná systematickosť je badateľná aj v práci s predmetmi – reálnymi aj imaginárnymi. Hneď na začiatku inscenácie je scéna, v ktorej si jeden z hrdinov pýta z kantíny jedlo. Všetko sa uskutoční náznakovo, keby herec nerozprával, tak priam pantomimicky. Absencia predmetov nahradená ich gestikuláciou sa zopakuje ešte niekoľkokrát, a to vtedy, keď predmet nenesie pre inscenáciu väčší význam. Fyzicky prítomný je však scenár, ktorý pochádza z pera jedného z hrdinov, zhmotnený v podobe pokrčených listov papiera. Predstavuje totiž symbol spochybnenia výhradnosti Hollywoodu písať scenáre, ako aj symbol nádeje na lepší život pre stratené severoírske existencie. Reálne sú, samozrejme, aj kostýmy – menčestrové nohavice a kárované košele priznávajú postavám jasný sociálny status.

Rytmus inscenácie je tvorený striedaním pomalých vážnych a rýchlejších komických pasáží. Spočiatku im však chýba väčšia gradácia, pretože jednotlivé výstupy pôsobia ako entré do príbehu príliš dlho. Autorka síce zachováva tradičnú dejovú krivku, ale inscenátori by mohli kontúry jednotlivých zlomových bodov viac vybrúsiť – pristrihnúť menej významné, zdôrazniť kľúčové.

Kamene vo vreckách mali premiéru pred deviatimi rokmi v Belfaste. Inscenácie, ktoré na základe hry vznikli, vyhrali niekoľko cien, vrátane Irish Times/ESB za najlepšiu produkciu roku 1999, Evening Standard za najlepšiu komédiu, aj dve Olivierove ceny 2001. V tom istom roku bola Broadwayská verzia nominovaná na tri ceny Tony v kategórii réžia a za oba mužské herecké výkony. Hoci inscenovanie hry vo vyše tridsiatich krajinách vrátane uvedenia na Broadway možno považovať za veľký úspech, pričom príbeh, ktorý autorka prináša, je zaujímavý aj originálny, treba zároveň dodať, že hra nejde do väčšej hĺbky, ako si žáner „prezliekacej“ tragikomédie žiada. Na národné, sociálne, pracovné aj individuálne odlišnosti upozorňuje hravou formou, nie detailne, a aj psychológiu postáv podáva len rámcovo.

Slovenská verzia inscenácie Kamene vo vreckách ponúka inteligentnú zábavu, ktorá v sebe ukrýva aj nenásilne podané morálne posolstvo. Divadlo Kontra sa totiž na nič nehrá, ono sa len úprimne a s radosťou poihráva s divadlom a skúša, čo všetko dokáže. Snáď nás opäť niečím prekvapí.

Publikované online: 6.9.2008

Peter Scherhaufer

Peter Scherhaufer vyštudoval Ekonomickú univerzitu v Bratislave, v súčasnosti pracuje v oblasti Public Relations a Reputation Management. Venuje sa divadelnej publicistike, je autorom jedného románu a viacerých divadelných hier, je trojnásobným finalistom súťaže Dráma (2005: Umy si rúčky ideme jesť, 2006: Hovorkyne, 2014: Rukojemníci). V roku 2015 súťaž s divadelnou hrou Osamelosť bežca piesočných dún vyhral. Jeho divadelná hra Na streche získala 1. miesto v dramatickej súťaži Divadla Husa na provázku (Cena Konstantina Trepleva 2013). Člen dramaturgickej rady festivalu Nová Dráma 2006 a 2007, člen Kolégia riaditeľky Divadelného ústavu, spolupracovník TV Markíza.