S HUMOROM AŽ NA DNO

Vytlačiť

Preklad E. Polomská, réžia P. Mikulík, dramaturgia D. Abrahámová, scéna a kostýmy A. Grusková, hudba P. Mankovecký. Paig – Z. Studenková, Lars – D. Jamrich, Wynne – Z. Kocúriková, Hal – F. Kovár, Sian – L. Bielovič / V. Paulovičová, Mike – O. Kovaľ, Čašník – J. Koleník.
Premiéra: 7. a 8. júna 2008 v štúdiu novostavby SND

Hra Moiry Buffini má nepochybne veľa krstných otcov a krstných materí. Niektoré mená spomína v bulletine aj šéfdramaturgička Činohry SND D. Abrahámová. Mohli by sme pripojiť ešte hodne dlhý menoslov, lebo autorka je sčítaná osoba. No to nie je najdôležitejšie. Do známych situácií totižto vkladá rýdzo súčasné aspekty pochybnosti o pravde (hlásanej i žitej), o únave, stereotypoch, škriepkach i konfliktoch, o absencii úprimnosti a pretvárke ako základnom mode vivendi. To všetko okorenené relativitou akcie a zdelenia, iróniou i sarkazmom, ba aj pôžičkami z detektívok, hoci žiadne vyšetrovanie sa tu nekoná – je to len séria svedeckých výpovedí. Vina, vinníci sú známi, ibaže si to nepripúšťajú. „Hrdinovia“ Buffiniovej hry už prestali byť ľudskými bytosťami a stali sa len figúrkami na tragickej šachovnici. Paig je tu kráľovnou, ktorá im dáva garde. Na mat sú však zrelí všetci. Alebo inak povedané, Godot v smokingu Čašníka prišiel. Počkal si na efektné finále. Na dno.

Hra nemá ďaleko od tzv. dobre urobenej hry, ktorá sa teraz hojne pestuje. Zdá sa však, že režisér Peter Mikulík odmietol vnímať text ako bulvárnu čiernu komédiu a hľadal v tom spletenci vzťahov, filozofických táraní, reminiscencií a karikatúr vážnejšiu tému. Tému vôle k životu, trochu macchiavellistickú, trochu freudovskú, trochu nietzcheovskú. Presnejšie, vôľu, ktorej však už chýba akýkoľvek vyšší princíp. Vôľou sa človek dopracuje k moci, k hmotným statkom, postaveniu, úspechu – a keď to všetko dosiahne, zostáva mu iba vôľa k smrti. To všetko sa, totiž, ukázalo ako veľmi dočasné, nenapĺňajúce finále života. Aj letmý pohľad späť vyvolá úzkostný pocit márnosti, neúspechu, napriek dobrému kontu v banke, jazierku v záhrade, honosnej vily a bohatému zoznamu mileniek a milencov. To je aj prípad Paig z tejto hry. Jej vôľa je už vôľa k efektnému, spektakulárnemu odchodu z tohto sveta. Jej pitoreskná posledná večera nemá borghiovský charakter, kde by jej blízki a „blízki“ skončili naraz v čase, ale v okázalom efekte výkričníka, ktorý hovorí o tom, aká som a akí ste vy. Nie je to smrť z vášne ako u Euripida, je to smrť z otravy životom. Jej vrahmi sú všetci účastníci večera ako pars pro toto stavu dnešnej civilizácie. Tragickosť korenená cynizmom, iróniou, humorom, maskami, exhibicionizmom, provokáciami, nenaplneným materstvom. Akoby táto hra i inscenácia hovorila o tom, ako sa ľudstvo vracia, napriek všetkej intelektuálnosti, k pôvodným biologicko pudovým princípom. Žiť, či skôr prežívať, pokiaľ možno vo vysokom štandarde. No aj tak, jedinou istotou je smrť. Tieto témy hrá Z. Studenková v postave hostiteľky Paig variabilnou škálou jemných i drsných prostriedkov – intonačných, gestických i mimických. V jednotlivých situáciách je tým, čím chce byť. Predvádza arogantnú paničku, ktorá rada šokuje, aby vzápätí zahrala pripitú a rozmarnú ženušku alebo do krvi urazenú dámu. Popri tom všetkom s chladnou hlavou smeruje k smrti ako názoru na seba a svoju societu. Nezomiera pre veľkú vec, vznešenú ideu, naopak pre hŕbu malých vecí, pretože veľkých vecí už niet. Sama chcela byť veľkou... Nie je to gesto zúfalstva, lež gesto opovrhnutia.

Režisér P. Mikulík sa vyjadruje cez hercov, hľadá a nachádza dostatok situačných riešení, ktoré „odlepujú“ hru od umne napísaného bulváru. Nepsychologizuje, drží sa faktov, vecných významov a motivácií. Škoda, že v poslednej tretine tempo inscenácie klesá a naberie dych až v záverečnom akorde. Hodnota inscenácie spočíva aj v priliehavom obsadení a dosť presnom kontúrovaní postáv. Po dlhom čase sme svedkami hereckej tvorby.

Lars D. Jamricha, zrelý muž, čo ide oslavovať úspech svojej filozofickej knihy, je v zásade bohémom vlastného vnútra. Úspešný aj slávny (alebo „slávny“ – to sa nedozvieme a ani to nie je dôležité), ktorý tuší krízu svojho bytia. V princípe muž na úteku pred samým sebou. Celý večer hrá svoju veľkoleposť, nadhľad, hrdo potriasa hlavou, predostiera elegantné gestá, predvádza dobre situované prázdno. Dobre mu sekunduje dávna priateľka, výtvarníčka Wynne Z. Kocúrikovej. Trochu exaltovaná, permanentne nadšená, trochu naivná, oblažujúca spoločnosť najmä klokotavým smiechom. Kovárov Hal, starnúci seladón, muž, ktorý si zavesil na krk hlúpučkú celebritu z TV obrazovky, žije akoby so zavretými očami. Chce byť ešte strelcom na šachovnici, ale už je len pešiakom. Kovár mu dal vláčne gesto, hrané nadšenie, unavené držanie tela a nemalú bezbrannosť. Tie celebrity z obrazovky – Sian v podaní L. Bielovič a v alternácii V. Paulovičovej – sú herecky menej obratné, no vytvorili nebezpečné husičky. Naozaj symptomatické zjavy dnešných čias. Mike O. Kovaľa – to je vpád jednoduchého života do mondénnej spoločnosti. Hoci nevieme, či je naozaj zlodej a či len šofér, je však v každom prípade ohybný, adaptabilný, môže byť tým, čím treba. Ak spočiatku vyzerá ako kontrast k unavenej vyššej spoločnosti, v závere sa stáva jej mladším odliatkom. J. Koleník hrá v tejto inscenácii takmer beztextovú úlohu najatého čašníka. Dal mu podobu antikorového monštra. Strohý pohyb, tvár muža so železnou maskou. Dokonalý „profík“, ktorý za honorár urobí, na čo sa zaviazal. Bez slov a bez emócií.

Scénografické riešenie A. Gruskovej (obecenstvo je z dvoch strán), hrací priestor obdĺžnika sa metaforicky skladá z viacerých trojuholníkov je reálny, mondénny a podopiera Mikulíkovu snahu o komornosť, zovretosť príbehu. Mankoveckého hudba rámcuje jednotlivé časti inscenácie a melodicky i rytmicky sa napája z obsahu hry. Režisér, herci, scénografka, skladateľ prejavili zmysel pre dvojakosť výpovedí, pre humor a najmä sarkazmus, vážnosť i nevážnosť, pravdu i klam. Lebo v tejto oscilácii žijú postavy Buffiniovej hry a Mikulíkovej inscenácie. Dieťa, ktoré čaká Sian s Halom nie je nádej, iba správa o tom, do akého sveta sa to dieťa narodí.

Publikované online: 7.6.2008

Vladimír Štefko

Vladimír Štefko – renomovaný znalec súčasného divadla a divadelnej histórie. Pôsobil ako redaktor umenovedných a kultúrnych periodík (Javisko, Nové slovo, Dialóg), spolupracuje s Národným osvetovým centrom, je autorom viacerých odborných publikácií, publikuje kritiky, recenzie a štúdie z dejín divadla v odborných časopisoch a dennej tlači, v súčasnosti pôsobí na Katedre divadelných štúdií Vysokej školy múzických umení v Bratislave.