R.U.R. ALEBO CHAMTIVÝ POKROK

Vytlačiť

Réžia O. Spišák, preklad J. Štrasser, úprava D. Abrahámová a O. Spišák, dramaturgia D. Abrahámová, scéna F. Lipták, kostýmy P. Čanecký, hudba M. Novinski, choreografia E. Burdová, hrajú J. Vajda, I. Kuxová, M. Geišberg, R. Stanke, V. Obšil, M. Bahul, D. Tarageľ, Z. Kocúriková, J. Koleník, J. Lupták, J. Dobrík, J. Lax.
Premiéra: 22. apríl 2007, Činohra SND Bratislava

Bola to kedysi veľmi slávna hra. Po tom, čo mala roku 1921 premiéru v pražskom Národnom divadle (zakrátko aj v SND v Bratislave) sa rozletela do sveta. Keď Karel Čapek písal svoje dielo R.U.R. (Rossum´s universal robots) netušil, že príde atómová bomba, neviditeľné lietadlá, internet, mobilné telefóny či klonovanie. Netušil, koľko vynálezov zrýchli život, zvýši prosperitu a predsa... A predsa neodstráni zo života planéty hlad, vojnu, choroby, nespravodlivosť, náboženský či ideologický fanatizmus. No prinajmenšom tušil, že s našou modrou planétou sa čosi deje, že človek – koruna tvorstva – systematicky pracuje na svojej záhube. Obavám z budúcnosti napokon venoval celý rad svojich svetoznámych diel – hier i románov (Válka s mloky, Továrna na absolutno, Věc Makropulos, Krakatit, Bílá nemoc, Matka a i.). Hoci sám popieral, že jeho diela sú varovaním, výkrikom úzkosti, de facto nimi sú. V R.U.R. konkrétne napokon zvíťazí jeho príslovečný humanizmus a z dvojice robotov vyplýva nádej, že budú novodobými Adamom a Evou a ľudstvo povstane z popola záhuby. Z homunkulov zasa budú ľudia. Pokrok biologických vied od tých čias priniesol všeličo prevratné, ale zároveň ukázal, že biológia, chémia, fyzika asi do zániku tejto planéty nestihne stvoriť takéto bytosti. Dnešný problém je iný. Ľudia, ktorí sa rodia klasickým spojením dvoch pohlaví, sa pod vplyvom chamtivého pokroku menia na robotov, v čomsi nie nepodobných tým Čapkovým. Zo živých, rôznorodých bytostí sa stávajú poddaní moderných technológií, prudkého životného tempa, pracovného nasadenia. To všetko potláča ich prirodzené dimenzie. Zisk, umelá pohoda, užívanie si, výhry v súťažiach sa nestali len fetišom súčasného životného štýlu, ale priam predpokladom uplatnenia sa, prežitia.

Čapkova expresionistická hra, ktorá nepočíta s psychológiou, dôkladnou motiváciou konania postáv a nevychádza ani z emocionálnych zdrojov, môže dnes pôsobiť iba ako metafora existenčnej situácie. Nezobrazuje zápas, ale iba konštatuje stav. Jej utopický háv už nemá tú razanciu ako v časoch vzniku hry. Režisér Ondrej Spišák, ktorý ako hosť R.U.R. v činohre SND naštudoval, sa zmocnil hry s úctou k autorovi. Na jednej strane treba oceniť, že sa ho nepokúšal „prevracať“, násilne aktualizovať, nezasiahol do poetiky drámy, no na strane druhej nedokázal textu vdýchnuť intenzívnejšie pôsobiacu energiu. Jeho inscenácia je akademicky chladná, remeselne osnovaná a len veľmi skromne naviguje diváka k jeho vlastnému asociatívnemu mysleniu, ktoré sa môže opierať o novodobé skúsenosti a poznatky. Nedokázal textu vdýchnuť intenzívnejšie pôsobiacu energiu. Inak povedané, vyvolať vlastné úvahy nad Čapkovou metaforou, domýšľať príbeh a situácie. Nepochybne má R.U.R. v SND apelatívne ciele, ba treba konštatovať, že režisér potlačil Čapkov relativizmus, keď v príbehu má každý svoju pravdu a zreteľne vyhrotil vzťah ľudia – roboti. Pomenováva pritom vinu ľudí na kataklizme, ale robotom nevyjadruje žiadnu sympatiu ani porozumenie. Je to však línia jemná a krehká. Silnejšia ani nemohla byť, keďže text sa zásadnejšie neupravoval. (Úprava pozostáva z nevýznamných škrtov, krátení a dotvorenej scény v prológu, keď Domin predvádza Helene akýsi baletno-gymnastický výjav, ktorý však nemá žiadnu významovú hodnotu.)

Herectvo v tejto inscenácii je diskurzívne, referujúce, studené, zodpovedajúce modelovosti hry. Napokon expresionistická faktúra hry iné ani neumožňuje, pretože cieľom nie je zobraziť ľudské individuality, ich zápas so svetom vonkajším i svojím vnútrom. Nie je teda zdrojom hlbokých zážitkov. Určujúcimi faktormi modelovania postáv sú profesné orientácie. Vajdov Domin je typický veľký boss s príslušnou expresívnou intonáciou a gestami, Stankeho Ing. Fabry je jednorozmerný technokrat, konzul Busman Dušana Tarageľa typický účtovník, Alguist Mariána Geišberga staviteľ, ktorý radšej buduje ako deštruuje, Obšilov Dr. Gall človek, ktorý narába so živým materiálom a nástojčivo experimentuje... Úzky priestor, ktorý pre hereckú kreativitu predstavuje Čapkova dráma, nenaplnili osobitejším spôsobom ani ďalší herci – Ivana Kuxová (Helena, robotka Helena), Ján Koleník (robot Márius, robot Primus). A Zuzana Kocúriková, ktorá sa v poslednom čase preladila z mondénnych krásavíc na „babizne“, vytvorila v Nane len akúsi Doru z Kuba.

Ak herectvo neprinieslo žiadne osobitné hodnoty, oveľa ofenzívnejšie sa správa scénografia Františka Liptáka. Sugestívna, hoci logicky tiež chladná a strohá, efektná, vizuálne takmer agresívna. No viac ilustrujúca ako vyvolávajúca asociácie či dokonca empatiu k príbehu a posledným ľuďom. Podobne sa správa hudba Michala Novinského. Režisér sa očividne usiloval o harmonizáciu Čapkovho textu, jeho poetiky s expresívnou vizualizáciou Liptákovho konceptu a strohým, účelovým herectvom. Nič viac a nič menej. Utopistický report Karla Čapka ako prvá premiéra v novostavbe SND teda nie je ničím oslňujúcim. V dramaturgickej voľbe, úprave, réžii a v ostatných segmentoch inscenácie.

Publikované online: 22.4.2007

Vladimír Štefko

Vladimír Štefko – renomovaný znalec súčasného divadla a divadelnej histórie. Pôsobil ako redaktor umenovedných a kultúrnych periodík (Javisko, Nové slovo, Dialóg), spolupracuje s Národným osvetovým centrom, je autorom viacerých odborných publikácií, publikuje kritiky, recenzie a štúdie z dejín divadla v odborných časopisoch a dennej tlači, v súčasnosti pôsobí na Katedre divadelných štúdií Vysokej školy múzických umení v Bratislave.