Rum a vodka alebo elixír premárneného života...

Vytlačiť

Preklad: Peter Čižmár a Klaudyna Rozhin.
Hrá: Peter Čižmár. Réžia: Klaudyna Rozhin

Premiéra: 29. 1. 2008 v Štúdiu 12 Bratislava

Divadlo Kontra prináša už druhú inscenáciu hry súčasného írskeho dramatika. Prvou bola inscenácia hry Howie a Rookie dramatika Marka O´Rowea, ktorá v minulom roku získala na festivale Nová dráma ocenenie Prekvapenie Novej drámy a tiež cenu kritikov Dosky 2007 ako Objav sezóny. Inscenácia Rum a vodka tematicky i formálne nadväzuje na predchádzajúcu inscenáciu. Podobne ako v Howie a Rookie ide o monologické rozprávanie udalostí predchádzajúcich dní na pozadí ktorého môžeme pozorovať životnú perspektívu, či skôr neperspektívu, hlavného hrdinu. V zhode s predchádzajúcou inscenáciou aj Rum a vodka smeruje k chudobnému divadlu. Chudobnému vo využívaní výtvarnej a hudobnej zložky, nie však vo výpovednej hodnote inscenácie. No zatiaľ čo O´Rweova hra Howie a Rookie je monologická výpoveď dvoch postáv, McPersonova hra Rum a vodka je hra pre jedného herca.

Hrdina predstavuje stratenú existenciu našich čias. Žije na periférii, s manželkou ktorú si bral len kvôli tehotenstvu, bez veľkej lásky. Nepatrí medzi najbystrejších, ani najlepšie zarábajúcich, je obmedzený v názoroch na svet i v pohľade na vlastné možnosti. Nešetrí siláckymi rečami a vulgárnosťou no v konfrontácii s vlastným životom sa ukazuje ako zbabelec utekajúci pred zodpovednosťou. Vo svojej podstate by sme ho mohli vnímať ako antihrdinu, pretože na prvý pohľad voči nemu len ťažko pociťovať sympatie. Zmysel života obmedzuje na celovíkendové divoké pitky, príležitostné bitky, balenie lacných báb a nasledovný boj s „kocovinou“ na druhý deň. No za týmto „pestrým“ životným programom treba hľadať životnú frustráciu a prázdnotu, ktorú sa mu nedarí vyplniť žiadnou hlbšou hodnotou. Možno preto, že je priveľmi netrpezlivý, ako priznáva v úvode hry. Potrebuje okamžitý výsledok a nachádzania, či budovanie, hlbšieho zmyslu života je predsa len zdĺhavejší proces... Alkohol je pre neho jediným liekom na životnú otupenosť. Účinkuje rýchlo, spoľahlivo a nevyžaduje žiadne špeciálne nadanie. Jedinou podmienkou jeho úspechu je nepodľahnúť mu a nestať sa alkoholikom. Rozprávanie nášho hrdinu sa však začína vo chvíli, kedy sa mu už pitie začína vymykať z rúk. Po roztržke so šéfom vyhodí von oknom počítač, ktorý zhodou okolností dopadne na jeho auto. Výpoveď z práce je viac ako istá, a tak sa začína nočná akcia v spoločnosti bizarných postavičiek nočných klubov, ktoré už dlhší čas tvoria priateľskú základňu nášho hrdinu. Nasledujúci deň prinesie nielen očakávanú kocovinu, ale aj roztržku s manželkou. Po nej sa začína niekoľkodňová akcia, na ktorej sú najčastejšie skloňované slovné spojenia: pivo s whisky a rum s vodkou. V zúfalom opíjaní, zabúdaní a hľadaní zmyslu života stretáva mladú atraktívnu dievčinu z vyšších kruhov, s ktorou strávi noc a nasledujúci deň. Vďaka nej sa dostáva do spoločnosti ľudí, ktorí síce nosia drahé oblečenie, pijú kvalitný alkohol, študujú umenie a diskutujú na intelektuálnej úrovni, no v skutočnosti sú presne takí istí ako postavičky z lacných krčiem. Žúr sa končí až vtedy, keď náš hrdina pochopí, že život sa mu nepodarí zmeniť prostredníctvom drinkov, ktoré postavia na nohy aj mŕtveho, ale len prostredníctvom vyrovnania sa so sebou samým.

Hoci je Rum a vodka monologická hra, čitateľ ani divák inscenácie nemá čas nudiť sa. Hra rozpráva príbeh, v ktorom vystupuje množstvo bizarných, no plastických postáv a postavičiek, a aj dej samotný je mozaika bláznivých udalostí, ktoré vytvárajú smutno-smiešny a predovšetkým pútavý celok. Rozprávaný príbeh vynikajúco graduje hoci sa zdá, že ide o jednoliaty tok udalostí. Historky o nekonečnom žúre však v sebe ukrývajú aj postupné odhaľovanie postavy rozprávača. Spoznávaním jeho nezrelého vyčíňania sa čitateľovi a divákovi stále lepšie darí nájsť v tomto oneskorenom adolescentovi smutnú a utrápenú bytosť, ktorá si nevie nájsť svoje miesto. Podobne dešifrovala text aj režisérka inscenácie Klaudyna Rozhin, keď hovorí: „....v jednej osobe je dosť konfliktov, aby z toho vznikla celá hra – všetky tie kolísania a oscilácie mysle, pochybnosti, neistota, hlúpa odvaha a ten strašný pocit neschopnosti – je toho viac než dosť.“

Táto interpretácia režisérky sa stala mottom nielen pre bulletin, ale pravdepodobne aj pre výstavbu celej inscenácie. Obaja tvorcovia, režisérka Klaudyna Rozhin a herec Peter Čižmár, sa sústredili na dva plány inscenácie. Prvým, zjavnejším bolo použitie vtipu a pútavé prerozprávanie udalostí posledných dní, nekonečných flámov, bolestí hlavy, bitiek, konfliktov s manželkou aj náhodnou známosťou a následného precitnutia. Druhým, menej zjavným bolo postupné odhaľovanie skrytých zákutí jeho duše. Zvládnutie druhého plánu bola úloha nepochybne problematickejšia predovšetkým pre herca Petra Čižmára. Postava, ktorej príbeh Čižmár hrá, má na prvý pohľad minimálne emocionálne rozpätie a herec musel hľadať priestor pre vyjadrenie jeho neistoty a pochybností o sebe samom. Hoci bola na Čižmárovi táto snaha viditeľná, v konečnom dôsledku sa mu ju nepodarilo celkom naplniť. Herecké akcie, v ktorých sa pokúšal odhaľovať príčiny nezrelého konania, zostali ploché a míňali sa účinku. Oveľa úspešnejší boli obaja tvorcovia pri prerozprávaní už aj tak vtipného príbehu. Čižmár typovo vynikajúco súznel so svojou postavou. S najväčšou pravdepodobnosťou nemal s budovaním jej charakteru väčšie problémy a mohol sa sústrediť na logickú a vtipnú interpretáciu jej zážitkov. Táto línia inscenácie bola dostatočne plastická a realistická. Čižmár rozpráva pijanské zážitky so zanietením, aké možno vidieť u pubertálneho chalana chváliaceho sa svojim rovesníkom. Sústredí sa pritom aj na drobnokresbu gesta a mimiky. Frajerské úškrny, potiahnutie nosom, snaha o cool výraz pri zdôrazňovaní svojich ostrovtipných poznámok, suverénna póza pri sedení na barovej stoličke, vzdorovitý výraz pri zmienke o plnení si nevyhnutných povinností. Vďaka týmto maličkostiam sa Čižmárovi podarilo vytvoriť živý obraz nezrelého muža. Zaujímavé a z môjho pohľadu prínosné bolo aj použitie neprehliadnuteľného východoslovenského prízvuku v Čižmárovom prejave. Je len málo pravdepodobné, že postava s podobným sociálnym zázemím rozpráva spisovnou a čistou formou jazyka. Prízvuk pritom v inscenácii nerušil, ani nerozptyľoval.

Podobne ako v inscenácii Howie a Rookie sa tvorcovia sústredili výlučne na herectvo ako jedinú smerodajnú zložku divadelného diela a podobne ako v predchádzajúcej inscenácii, bolo využitie tejto jedinej zložky dostačujúce a dostatočné. Tmavý, prázdny priestor dotvárala okrem herca iba drevená barová stolička a fľaša piva. Jediným zvukom použitým v inscenácii bol nahratý šum evokujúci krčmu. So všetkým ostatným si už musel Čižmár oblečený v futbalovom drese poradiť sám na jeden dych. Je dobré, že Čižmárovi a Rozhin dych ani pri druhej spoločnej inscenácii nedošiel.

V texte hry sa niekoľkokrát hovorí, že rum a vodka je mix, čo aj mŕtveho postaví na nohy. V prípade inscenácie divadla Kontra tento recept platí.

Publikované online: 29.1.2008

Soňa J. Smolková

Soňa J. Smolková vyštudovala divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení a liečebnú pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Pôsobila ako hudobná publicistka, neskôr ako odborná pracovníčka Divadelného ústavu. Momentálne je redaktorkou denníka SME. Divadelné recenzie publikovala  v denníku Pravda, v časopise kød – konkrétne o divadle, spolupracovala s Rádiom_FM a s internetovým časopisom MLOKI. Súčasťou projektu Monitoring je od jeho začiatku.