ROZPRÁVKY PRE NEPOSLUŠNÉ DETI A STAROSTLIVÝCH BÁBKAROV

Vytlačiť


ROZPRÁVKY PRE NEPOSLUŠNÉ DETI A ICH STAROSTLIVÝCH RODIČOV

Dramatizácia a dramaturgia: Eduard Kudláč, Úprava a pohybová spolupráca: Dušan Musil a.h., Scéna, kostýmy a bábky: von Dubravay, a.h., Hudba: Andrej Kalinka, a.h. Texty piesní: Jozef Mokoš, a.h., Réžia: Pavla Musilová, a.h.
Hrajú: Ivana Danková, Bibiana Tarasovičová, Jozef Abafi, Ján Demko, Juraj Tabaček
Premiéra: 26. október 2007, Bábkové divadlo Žilina

Úspešná nezvyčajná rozprávková kniha autorov Dušan Taragel a Jozef Gertli Danglár vyšla v roku 1997. V rokoch 1998 a 2000 sa dočkala ďalších vydaní. Bola preložená do šiestich jazykov (do češtiny, slovinčiny, chorvátčiny, poľštiny, úryvky z nej aj do nemčiny a španielčiny). Kniha má aj voju zvukovú podobu – v slovenčine ju nahrala Oľga Belešová a v českej mutácii Aňa Geislerová.

Nezvyčajné rozprávky o nepolepšiteľných deťoch inšpirovali inscenácie už niekoľkých ochotnícky súborov. Stali sa tiež východiskom pre úspešnú inscenáciu Paskudárium Divadla Piki, ktoré ju hráva dodnes. Piktorovci vsadili na minimalistickú, variabilnú scénu a ako vždy, manželia hrajú v predstaveniach sami a dobre.

Inscenovať niekoľko príbehov z knihy Rozprávky pre neposlušné deti a ich starostlivých rodičov sa rozhodli aj v Bábkovom divadle v Žiline. Do rovnomennej inscenácie vybrali štyri rozprávky - o lenivom Tónovi, o pažravom Petríkovi, o Anči, ktorá sa neumývala a smrdela a Rozprávku o Ferkovi, ktorý robil všetko naopak. Ani jedno z detí sa nepodarilo z ich neposlušnosti a zlozvykov vyliečiť, a tak smradľavú Anču zavreli do chlieva a ostatných si nakoniec odniesli tajomní Özrottö, Krum, či záhadní starček – liečiteľ.

Žilinská inscenácia má drobný dramaturgický, či skôr scénografický problém. Akoby tvorcovia úplne nedôverovali svojmu rozhodnutiu, inscenovať príbehy v prostredí evokujúcom laboratóriom. Kombinovali ho s prvkami múzea. Po ceste do hľadiska divák vidí vystavené exponáty (vo vitrínkach ako v múzeu) týkajúce sa jednotlivých detí a ich zlozvykov. Napríklad obal od keksíka, ktorý patrí k príbehu o pažravom Tonkovi. Úplne mätúcim prvkom scénografie bola polovica hľadiska obtočená páskou s nápisom „pozor plyn“. Práve to, že si tvorcovia ako rámec inscenácie zvolili návštevu v laboratóriu profesora Samojeda, uškodilo jej scénografii a výtvarnosti.

Dominantným scénografickým prvkom je konštrukcia poloblúka s posuvnými paravánmi v bielej farbe. Z jeho hornej časti vystupuje široká rúra. Jednotlivé rozprávky sa však odohrávajú v domovoch detí. Scéna tak pôsobí rušivo, neprakticky a nevyužiteľne.

Jej výhodou sa stalo, že v kontrapunkte k nej výtvarne vynikajú bábky. Tie sú veľmi pôsobivé. Ide o manekýnov s nadrozmernou dĺžkou končatín. Charakteristická črta každej postavy je prenesená do výzoru bábky. Anička, ktorá sa neumývala má dlhé, strapaté, čierne vlasy, pažravý Tonko má veľké ústa a jeho oblečeniu dominuje podbradník. Bábka lenivého Tóna nemá nohy, (veď aj tak bol taký lenivý, že by neurobil ani krok a večne sa nechával nosiť na chrbte svojich rodičov) a vynikajúca bola i bábka Ferka. Animovaním jeho štíhleho, dlhého a pružného tela vznikali komické scény.

Kostýmy sa vyhýbali farebnosti a boli navrhnuté v súlade s myšlienkou - prostredím laboratória. Profesor Samojed mal na bielej košeli a svetlých nohaviciach zlatý plášť, okolo krku zlatú trubicu a na hlave v pohotovostnej polohe priehľadný štít na tvár.

Štyria herci, ktorí boli pomocníkmi profesora Samojeda, animátormi bábok, starostlivými rodičmi, či liečiteľmi neposlušnosti detí mali sivé overaly s kapucňami. Podivuhodný prvok kostýmu, ktorý evokoval skôr vesmír ako laboratórium bola trubica, ktorá spájala overal v oblasti hlavy a chrbta. V jednotlivých úlohách si herci na overaly obliekali nefarebný odev (pôsobiaci ako pyžama), strihovo prispôsobený role (napr. vojak).

Príbehy neposlušných detí uvádza profesor Samojed. Hrá ho Jozef Abafi. Jeho výstupy sú spojovacím prvkom rozprávok. Oslovuje deti a pýta sa na ich skúsenosti s takýmito neposlušnými spolužiakmi a kamarátmi a všetko si zapisuje. Hoci Abafi zvláda improvizovaný rozhovor s divákmi, výstupy sú rozpačito krátke. Nie sú teda plnohodnotnou interaktívnou prestávkou, skôr vyvolávajú pocit retardácie dynamiky predstavenia.

Herecká zložka je takpovediac príjemná - herci sa úspešne vyhli afektu. Dominuje skúsenejšia, presvedčivejšia časť hereckého súboru – Bibiana Tarasovičová a Ján Demko.

Svieža hudba Andreja Kalinku spolu s vtipnými a nápaditými textami piesní od Jozefa Mokoša dodali inscenácii, (ktorú akoby laboratórne prostredie ťažilo) ľahkosť.

Bábkové divadlo Žilina oslovilo čerstvú absolventku bábkarskej réžie na VŠMU Pavlu Musilovú. Tá sa snažila o vytvorenie vyváženej inscenácie. Dala priestor hercom, bábkam, na niektoré výstupy použila aj techniku tieňového divadla a jeden obraz vytvorila ako krátky vtipný výstup s maňuškami. Musíme však podotknúť, že využitie projekcie v tejto inscenácii bolo zbytočné a rušivé.

Výber textu hodnotíme pozitívne. Taragelove rozprávky ponúkajú pre divadelné spracovanie bohatý materiál. Navyše, v profesionálnom divadelníctve sa tohto textu okrem Piktorovcov ešte nik nezhostil. No, bohužiaľ inscenátorom žilinskej inscenácie sa nepodarilo naplno využiť svoje možnosti. Ak ich (režiséra a scénograf) však máme hodnotiť ako začiatočníkov, čerstvých absolventov školy, môžeme skonštatovať, že na začiatok to nie je zlé a držíme palce, aby si slovenské profesionálne bábkarské umenie udržalo mladých ľudí nadšených pre toto umenie.

Publikované online: 26.10.2007

Lenka Dzadíková

Lenka Dzadíková vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde bola pri zrode študentského časopisu Reflektor. Doktorandské štúdium absolvovala na tej istej fakulte prácou Prieniky bábkového divadla a popkultúry (2012). 
Zúčastnila sa viacerých vedeckých konferencií a štúdie publikovala v zborníkoch. Ako členka redakcie festivalových denníkov aj ako porotkyňa sa zúčastňuje festivalov ochotníckeho divadla. Je dramaturgičkou programu pre deti na festivale Dotyky a spojenia. Zakladala a organizovala prvé ročníky projektu Medziriadky. Bola členkou výboru Slovenského centra AICT.
Venuje sa recenzistike so zameraním na tvorbu bábkových divadiel a divadelnej tvorby pre deti. Publikuje najmä v časopisoch kød - konkrétne o divadle, Loutkář, Javisko, Bibiana ako i vo viacerých reláciách Slovenského rozhlasu a na internetových portáloch Monitoring divadiel na Slovensku a Mloki.
Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave.