(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

Rozprávky nielen pre deti

Home/Recenzie / Monitoring divadiel/Rozprávky nielen pre deti
Divadlo
InscenáciaMarián Pecko: Židovské rozprávky
Premiéra11. júna 2017
Divadelná sezóna

Scenár a réžia: Marián Pecko
Výprava: Ivana Macková a. h.
Hudba: Róbert Mankovecký
Účinkujú: Ivana Kováčová, Filip Štrba
O rakúskom lekárovi Sigmundovi Freudovi je dávno známe, že sa stal ikonickou osobnosťou v oblasti psychológie. O niečo menej sa ale vie, že tento rakúsky profesor sa zaoberal teóriou vtipu, využíval ho dokonca aj v rámci psychoanalýzy. Záujem o humor a zmysel preň vraj zdedil po svojom otcovi, židovskom obchodníkovi s vlnou. Freud o svojich predkoch a o spôsobe vnímania ich vlastného židovského pôvodu poznamenal, že sa nestretol s väčšou mierou sebakritiky, ktorá by tak promptne reagovala na slabosti ľudského charakteru. Židia totiž vymysleli mnoho príbehov a anekdot, ktorými pranierujú samých seba, čo im však príliš neprekáža. Skôr než sa obrnia vtipom smerujúcim ku akémukoľvek utláčateľovi zvonka, majú tendenciu obrátiť humor dovnútra – k sebe. Darí sa im tak posilniť v človeku ľudskosť, pre ktorú je typické, že oplýva aj veľkým množstvom neduhov. Vzornými reprezentantmi bláznovstva kríženého s hlúposťou sú napríklad takí obyvatelia malého východopoľského mestečka Chelm. Ich ekvivalentmi sú v našej krajine obyvatelia Kocúrkova, kde je všetko opačne, no a práve protichodnosť konania postáv je zdrojom komiky. A keďže žart bol a odjakživa aj je spôsobom a pre niekoho aj návodom ako prežiť vo svete, ktorý je plný tak omylov, ako aj vôní, zdá sa, že banskobystrické bábkové divadlo sa rozhodlo zakončiť cyklus Rozprávkovej geografie veľmi dôvtipne. Po Indiánskych a Afrických rozprávkach, určených najmä pre deti, sa Marián Pecko ako režisér tretej časti, ktorú tvorili Židovské rozprávky, podujal na celkom pôsobivú cestu k spoznaniu tejto kultúry. Podnetom pre jeho scenár sa stali knihy Hlupáci z Chelmu a Príbehy z detstva, ktorých autorom je židovský spisovateľ, nositeľ Nobelovej ceny Isaac Bashevis Singer, a dielo Rabín bez hlavy od Menachema Kipnisa. Pecko vytvoril mozaiku štyroch príbehov tak umne, že sa na jeho umeleckú prácu mohlo prísť pozrieť pokojne aj dospelejšie publikum. Možno by to celkovým výberom tém, ktoré tlmočí divákom, bolo najmä pre vyššie ročníky ešte prínosnejšie. Občania Chelmu na čele s vodcom Gronamom Volom a jeho piatimi radcami zosobňujú hlúposť, ktorá je veľmi nebezpečná, pretože sa zrodila v hlavách tých, čo sú, žiaľ, pri moci. Na neduhy tohto mestečka však inscenácia upozorňuje a prihliada s láskavým humorom.
V súčasnosti sa do popredia čoraz viac dostávajú problémy s akceptovaním inonárodných kultúr, čo vyvoláva všeobecný pocit znepokojenia a krízy. No tieto negatívne správy ovplyvňujú aj deti, ktoré ich iste vnímajú nielen podprahovo. Treba oceniť, že Bábkové divadlo na Rázcestí neúnavne svojimi inscenáciami pripomína, čo sa evidentne vytráca – ochota rešpektovať a prijímať rôzne etniká. Je to dôležité v čase, keď slovné spojenie Šalom alejchem, ktorým herci začínajú svoje rozprávanie, stráca význam aj v našej krajine.
Ivana Kováčová spolu s Filipom Štrbom rozohrávajú na veľmi malom priestore príbehy ľudí z Chelmu, ktorí svojimi premúdrenými nápadmi rozosmejú celé publikum. Dominantným znakom, ktorý zastupoval židovskú kultúru, sa stala počas celej inscenácie podmanivá hudba autora Róberta Mankoveckého. Spomedzi zvukov nástrojov nebolo možné prepočuť klarinet, ktorého tóny presvedčili deti bezprostredne tlieskať do rytmu. Zvuková zložka takisto slúžila ako plynulý prechod od scénky k scénke. Herci, odetí prevažne v čiernych farbách typických najmä pre ultraortodoxných Židov s pokrývkami hlavy (klobúk a baretka), oživovali jednotlivé postavy nielen prostredníctvom neveľkých bábok, ale aj vlastným telom, ktoré raz predstavovalo učeného mudrca, inokedy veľký voz. Aj napriek tomu, že scéna neposkytovala žiadne veľkolepé vizuálne stimuly, detailnou prácou hercov sa darilo udržať divákovu pozornosť. Jednotlivé rekvizity sa občas šikovne využili viackrát. Ivana Kováčová, ktorá hrala anjela, napríklad notové osnovy premenila na krídla – spod nich vyletovali hlúpe duše prvého pokolenia Chelmčanov.
Všetky bábky (Ivana Macková) boli vytvorené z hmoty, ktorou bol prevažne kameň. Výber takéhoto materiálu sa dá interpretovať viacerými spôsobmi. Podľa židovskej tradície sa nebožtíkom na pomníky nikdy nedávajú kvety, ale iba obyčajné kamene. Predstavujú symbol čohosi nepominuteľného, pretože aj keď sa počas dlhého obdobia napokon rozpadnú na prach, vždy tu niečo z nich predsa len zostane. Na druhej strane zhmotnenie bábok využitím kameňa môže symbolizovať v súvislosti s večnosťou akýsi archetyp ustavičnej nerozumnosti, ktorá je človeku vlastná a sprevádza ho celými dejinami.
Ako príklad dobre poslúži prvá scénka, ktorá vyústila do poznania, ako je možné narábať so zákonmi a spravodlivosťou v Chelme. Prostredníctvom hercov, ktorí plnili aj funkciu rozprávačov, sme sa dozvedeli o nemilosrdnom treste pre kapra, ktorý raz chvostom len tak drzo vlepil facku váženému náčelníkovi mesta Gronamovi Volovi. Ten ho za takýto čin odsúdil a vydal príkaz usmrtiť ho utopením. Ak sa však neutopí v stanovenej lehote, bude mu nutné postaviť bazén, kde naisto skoná aj so svojím hriechom. Z dvojice Kováčová – Štrba predviedla pútavejšiu rozpravu o osudoch Chelmčanov prvá z menovaných. Okrem lepšej artikulácie Kováčová dokázala výraznejšie pracovať aj so škálou hlasových polôh, ktorými dobre odlíšila jednotlivé postavičky, čo deti udržalo v strehu. Otázne je, do akej miery pochopili odkazy jednotlivých príbehov, pretože tie sa vyznačovali veľkou mierou absurdity vyžadujúcej azda staršie publikum.
Bizarnosť iného príbehu zasa spočívala v tom, že hlupáci z Chelmu sa jednotne zhodli na odstránení snáď jediného múdreho z ich radov. Kamenná bábka, tentoraz obohatená o ruky a nohy vytvorené z injekčných striekačiek, zosobňovala učeného lekára, ktorým sa v meste opovrhovalo, pretože stále čítal knihy, čo bolo pre ostatných signálom, že je vlastne nevzdelanec. Veď predsa ten, kto toho veľa vie, nepotrebuje už ďalej čítať. Pre notové stojany, na ktorých zväčša herci narábali s jednotlivými figúrkami, sa našlo aj ďalšie praktické využitie. Malé dierky, ktoré sa na nich nachádzali, predstavovali okná mešťanov. Ivana Kováčová cez ne prestrčila prsty a nasadila si náprstné bábky, ktoré symbolizovali zvedavcov prizerajúcich sa lekárovým pokusom oživiť mŕtvych. Doktor sa síce pokúšal nebožtíkov vrátiť späť do života, no vždy sa ozval buď dedič alebo milenec vdovy, ktorí mu radšej znemožnili jeho pokusy o vzkriesenie. Ďalší dôkaz o tom, že pre novú lásku alebo peniaze človek prekoná aj žiaľ za mŕtvym príbuzným.
V postavách Židovských rozprávok sa hercom podarilo vystihnúť charaktery a neresti, ktoré sú v každom z nás. Ostáva nám len dúfať, že posledná veta inscenácie: „Celý svet raz možno bude veľký Chelm,“ sa nenaplní. Takých Gronamov Volov je už beztak pri moci dosť.

Elena Zúborová absolvovala v roku 2017 na Vysokej škole múzických umení odbor divadelné štúdiá. V poslednom ročníku bola editorkou a šéfredaktorkou školského časopisu Reflektor. Texty publikuje na internetovom portáli www.mloki.sk. Spolupracovala na tvorbe festivalového denníka pre Istropolitana Projekt. Počas štúdia pracovala v Divadelnom ústave. V súčasnosti sa venuje copywritingu.

Uverejnené: 22. decembra 2017Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzentka: Elena Zúborová

Elena Zúborová absolvovala v roku 2017 na Vysokej škole múzických umení odbor divadelné štúdiá. V poslednom ročníku bola editorkou a šéfredaktorkou školského časopisu Reflektor. Texty publikuje na internetovom portáli www.mloki.sk. Spolupracovala na tvorbe festivalového denníka pre Istropolitana Projekt. Počas štúdia pracovala v Divadelnom ústave. V súčasnosti sa venuje copywritingu.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Elena Zúborová absolvovala v roku 2017 na Vysokej škole múzických umení odbor divadelné štúdiá. V poslednom ročníku bola editorkou a šéfredaktorkou školského časopisu Reflektor. Texty publikuje na internetovom portáli www.mloki.sk. Spolupracovala na tvorbe festivalového denníka pre Istropolitana Projekt. Počas štúdia pracovala v Divadelnom ústave. V súčasnosti sa venuje copywritingu.

Go to Top