Rozprávka z konzumného sveta

Nikolaj Rimskij-Korsakov: Sadko
Dramaturgia: Martin Bendik
Scéna: Anette Murschetz
Kostýmy: Lenka Polášková
Réžia: Constance Hoffman
Hudobné naštudovanie: Rastislav Štúr
Zbormajster: Pavel Procházka
Videodizajn: Darrel Maloney
Svetelný dizajn: Charles Balfour
Účinkujú:
Sadko: Michal Lehotský/Zurab Zurabishvili
Ľubava: Monika Fabianová/Terézia Kružliaková
Nežata: Denisa Hamarová/Denisa Šlepkovská
Varjažský hosť: Jozef Benci/Jiří Sulženko
Indický hosť: Tomáš Juhás/Ľudovít Ludha
Benátsky hosť/zjavenie: Daniel Čapkovič/Aleš Jenis
Morský cár: Jozef Benci/Peter Mikuláš
Volchovna, cárovná morská: Adriana Kohútková/Ľubica Vargicová
Duda: Martin Malachovský/Juraj Peter
Sopeľ: Ján Babjak/Martin Gyimesi
1. starejší: Jozef Kundlák/Ivan Ožvát
2. starejší: Dmytro Dubrovskyy/František Ďuriač
Premiéry 26. a 28. januára 2018, Opera SND, Bratislava (Recenzia napísaná na základe 1. premiéry z 26. januára 2018.)
Nie je obvyklé, že by na Slovensku režírovala osobnosť formátu umeleckého riaditeľa Anglickej národnej opery, ktorým je v tomto čase Daniel Kramer, inak americký režisér s európskym vzdelaním a umeleckým životopisom. Za to, že sa v prípade opery-byliny Rimského-Korsakova Sadko stalo inak, vďačíme koprodukcii Slovenského národného divadla s Flámskou operou v Antverpách a Gente. Flámska opera disponuje renomé, ktorým sa vymyká z radu regionálnych scén a pre SND je to z hľadiska prestíže i umeleckej kvality dobrý partner (ekonomickú stránku nech posúdia iní). I vďaka tomu bola inscenácia po určitý čas dostupná v službe The Opera Platform, kde sa s ňou slovenský divák mohol oboznámiť krátko pred slovenskou premiérou.
Legenda o gusliarovi, ktorý sa postará rodnému Novgorodu o vodného prepojenie Iľmenského jazera s Ladožským, a teda o prístup k moru, je v opernej podobe zložitým, viacvrstevným podobenstvom o zmúdrení, ku ktorému vedie odysea hlavného hrdinu. Prastará látka, ktorá sa v obmenách objavuje v mytológiách rôznych civilizácii (či už ide o motív Orfea alebo motív premeny nymfy Arethúsy na rieku či všeobecnejšie zrod riek ako božských detí v Hésiodovej Theogónii), sa tu stáva štátotvorným naratívom Kyjevskej Rusi obohateným o christianizačnú legendu (záhuba „pohanského“ Morského cárstva). V podaní Rimského-Korsakova sú tieto momenty obohatené o dobový symbolizmus a v hudobnej reči podčiarknuté secesne opulentnou, farbistou zvukovosťou a bohatou inštrumentáciou (najmä vo „vodných“ obrazoch), ktoré sa podvedome asociujú s podobne tematicky ladenými
obrazmi Gustava Moreaua (Orfeus) či Iľju Repina (Sadko v podvodnom kráľovstve).
Sadko, ktorým sa skladateľ zaoberal prakticky štvrťstoročie, je plodom zrelého majstrovstva syntézy podnetov ľudovej hudby, ruskej tradície a reformných pokusov Mocnej hŕstky so súvekou západnou hudbou (nie náhodou uňho počuť predvoj hudobného impresionizmu). Z dejín hudobného divadla vieme, že tento druh kompozície je nádhernou pastvou pre uši, ale že je súčasne programovo nedramatický. Konflikty, ak už k nim dôjde, sú uhladené a lyrizované, čo však uberá z divadelnej príťažlivosti stojacej na zrážke antipodických postojov. Tým by sa hádam čiastočne dala vysvetliť malá obľuba skladateľovho diela mimo Ruska, a to tým skôr, že sa násobí silnou ukotvenosťou v ruskej kultúre. Napriek všetkému by ale mal byť Rimskij-Korsakov so svojou bohatou paletou nám blízkych slovanských legiend prirodzenou súčasťou repertoáru, kde sa predsa len objavuje len zriedka (naposledy Zlatý kohútik v SND v roku 2002, samotný Sadko sa uvádza len po druhý raz, po Wasserbauerovej inscenácii v roku 1960).
Tak trochu proti spomenutému naturelu diela prichádza Daniel Kramer s expresívnou estetikou psychologického realizmu, ktorým usiluje zasadiť symbolické postavy do veľmi konkrétnych, povedzme realistických situácií – gusliar Nežata (nohavičková úloha) je tu šansonierkou, kupci a Novgorodčania individualizovanými postavami, ktorí z krígľov pijú mlieko[1] a najradšej zízajú na futbal v televízii. Kramer je cynik a o ľuďoch si zrejme nemyslí nič dobrého. Sadko v jeho podaní nie je zmúdrený dobrodruh, ktorý prinesie svojim krajanom vytúženú morskú cestu a cez sebaobetovanie a s pomocou kresťanskej viery pochopí, že skutočné bohatstvo má doma, odkiaľ sa ho vydal hľadať. Sadko tu pôsobí naopak ako frustrovaný, mocibažný, no málo úspešný barový spevák. Novgorodská spoločnosť sa z neho nielen smeje, ale dá mu peknú nakladačku, až mu po snehobielej košeli tečie krv. Keď spieva o svojich smelých plánoch, ponižujú ho, na hlavu mu navlečú dámske nohavičky a polejú ho mliekom. Sami novgorodskí kupci – v oblekoch strihu snáď z 90. rokov[2] – sa však brodia v zemine a blate.[3] Režisér totiž nechal celé javisko zaniesť tonami zeminy, v ktorej sa musia účinkujúci boriť. Je to prípadné symbolické gesto, ktoré funguje nielen na zaostalé ruské pomery, ale aj na akékoľvek malomesto – verím, že v Gente pôsobilo rovnako ako v Bratislave. I naše elity sa istotne cítia svetovými, ale tá slama z čižiem, tej sa len tak ľahko nezbavia, najmä v spôsobe uvažovania o svete. Aspoň som takto porozumel Kramerovej metafore. Takto zbitý a ponížený Sadko (u Kramera málinko tučnučký, nijako nevynikajúci obyvateľ Novgorodu) sa vydáva na cestu nielen preto, aby niečo dokázal svojim krajanom, on sa chce pomstiť. Na ceste za svojím cieľom pritom používa všetky prostriedky. Morského cára a jeho dcéru sám zahubí (Volchovna sa na rieku nepremení z lásky, ale až keď jej brutálne podreže hrdlo), z hrobu mu pomôže benátsky kupec (Benátsky hosť), ktorý predtým zlákal Novgorodčanov vidinou prepychu a konzumu (projekcie striekajúceho šampanského a luxusných butikov). Bude to práve on, Benátčan, stelesnenie spoločnosti konzumu, kto je víťazom. Sadko totiž svoj pokoj nenachádza – rieka, ktorá vznikla roztvorením sa zeme, ho oddelila od manželky Ľubavy, ktorej stredostavovskú domácnosť Sadko odvrhol, a od mŕtvej Volchovny, pri ktorých stojí aj speváčka (gusliar Nežata). Hoci s manželkou spievajú o láske a opätovnom zblížení, obaja zostávajú sami na iných brehoch rieky. Sadko síce dostáva nový oblek, miestni kupci so zlatými reťazami na krkoch evidentne zbohatli, členovia Sadkovej družiny sa vracajú ako suvenírmi ovenčení turisti, Sadko sa stáva súčasťou ich sveta, no šťastie mu to evidentne neprináša. Katarzie nieto, mravné očistenie skrz poznanie sa nekoná, kresťanský motív pokory a odpustenia a víťazstva milosrdenstva nad krutým svetom Morského cára celkom zaniká. Dráma tu nenašla skladateľom predpísané zmierlivé zakončenie ani štátotvorné posolstvo. Svet je tu vlastne v troskách a na jeho troskách sa ďalej zabáva novgorodská spoločnosť obmedzená na sex, peniaze a moc, ako na palube Titanicu. Environmentálne posolstvo pre náš dnešok? Nie je povinnosťou apelatívneho divadla prinášať nádej, takže v tomto smere si Kramer vyčítať nič nemusí.
Hudobné naštudovanie Rastislava Štúra sa nepresadzovalo navonok tak, ako silný autorský režijný koncept. Hoci sa orchester vyvaroval hrubých chýb a dirigent preukázal schopnosť citlivého vedenia orchestra (vrátane rešpektovania priestoru pre spevákov), existoval značný priestor v ďalšej práci s orchestrom (najlepšie v tomto smere vyznel IV. obraz). Ako kvetnato by mala táto partitúra znieť, možno posúdiť z referenčnej Gergievovej nahrávky a hoci je nefér merať výkon bratislavského orchestra touto mierkou, nemožno to nespomenúť. Veľmi dobre sa osvedčil bratislavský zbor a najmä Michal Lehotský v titulnej úlohe. Vo veľmi exponovanom parte, vokálne aj fyzicky, kedy prakticky nezíde z javiska, správne rozložil sily, jeho tenor znel pevne, a usiloval aj o herecké stvárnenie náročného režisérovho zadania. Spoľahlivými partnerkami mu boli v menších úlohách Monika Fabianová (Ľubava) a Denisa Šlepkovská (Nežata). Dobre obsadená bola Ľubica Vargicová (Volchovna), ktorej hlasovému naturelu partitúra výrazovo sadla a ktorej nárokom, vrátane vysokých tónov, vynikajúco vyhovela.

---

[1] Možno obraz krajiny mliekom a medom prekypujúcej, možno len nápodoba speneného piva, ťažko súdiť.[2] Estetika 90. rokov sa pripomenie na viacerých miestach inscenácie, ktorú je snáď možné interpretovať aj ako obraz východoeurópskej krajiny v prechode na tržnú ekonomiku. V prechode, ktorý so sebou nevyhnutne nemusel priniesť viac šťastia, súdiac podľa nihilistického záveru Kramerovej inscenácie.[3] Pripomeňme, že táto zemina (presnejšie rašelina) sa stala zdrojom sváru medzi odborovými organizáciami a vedením divadla. Rašelina bola napadnutá plesňou a zamestnanci odmietli v inscenácii účinkovať – od februára 2018 boli predstavenia uvádzané len koncertne, takže slovenskí diváci mali napokon len veľmi obmedzenú možnosť oboznámiť sa s touto inscenačnou koncepciou. Pre podrobnosti porov. V Opere SND je vyhlásená štrajková pohotovosť – dôvodom je inscenácia Sadko. Opera Slovakia [online]. 2018, 18. februára 2018 [cit. 2018-03-09]. ISSN 2453-6490. Dostupné z: https://operaslovakia.sk/v-opere-snd-je-vyhlasena-strajkova-pohotovost-dovodom-je-inscenacia-sadko/