ROZPRÁVKA S BAROMETROM HRAVOSTI

Vytlačiť

Réžia: Monika Gerbocová
Preklad: Monika Gerbocová
Hudba: Jiří Philipp a. h.
Výprava: Tomáš Volkmer a. h.
Osoby a obsadenie:
Waola Biela Jazva: Peter Slovák
Taganita Pieseň, ktorá prichádza: Katarína Turčanová
Sivý Bufalo, Eya Čierny Sup: Jozef Novysedlák
Červená líška: Mikuláš Macala
Tunkan Múdry Ránhojič, Veľký Wi: Albín Medúz
Tamahaya Pani Snov: Anna Strnadová
Úsvit: Mária Brozmanová
Sluhovia Veľkého Wi: Michal Legíň, Pavel Sýkora, Stanislav Filipák, Ladislav Pekarčík

Premiéra: 27. 4. 2008 v Spišskom divadle v Spišskej Novej Vsi

Pôvabné rozprávky „československého“ tímu Moniky Gerbocovej na Spiši už začínajú byť v miestnej budove rokokovej reduty v Spišskej Novej Vsi pojmom. Tento posledný titul odzrkadľuje v náhodnej syntéze práve ich predchádzajúce pozitíva i negatíva. Tentoraz možno oceniť, že režisérka siahla po staršej predlohe českého autora, ktorá je na Slovensku známou už od 60 – tych rokov minulého storočia. Nadčasová indiánska rozprávka o chudobnom a nesmelom Waolovi, poznačenom bielou jazvou a jeho tajnej láske Taganite, o sile úprimnosti a dôvery v najťažších skúškach má v sebe fantazijnú mytológiu európskych čarovných rozprávok. A dôvera prináša so sebou citlivosť. Očakávanie, videnie sveta vo farbách, ale i zraniteľnosť, očakávanie i obavy. Práve toto posolstvo sa inscenátorom preniesť na javisko podarilo. Každodenný, priam utajený život plachého Waolu, ľuďmi opovrhovaného kamaráta všetkých prérijných zvierat je zrazu prekvapivo narušený. Sivý Bufalo chce vydať svoju dcéru, prekrásnu Taganitu, za dohodnutého ženícha, Červenú líšku. No je tu veštba a príkaz samotného veľkého ducha, veľkého Wi. O Taganitu sa majú uchádzať dvaja pytači. Víťaz sa musí vydať na smrteľne nebezpečnú cestu k Bráne Slnka, odkiaľ sa ešte nik nevrátil. Rozpúta sa podivná hra o šťastie i pád Waolu. Nízkosť a intrigy Sivého Bufala a Červenej líšky kontrastujú s nesmelosťou až pokorou, ale i odvahou a najmä úprimnosťou Waolu a jeho lásky a opory Taganity. Teda oproti Petrovi Slovákovi sa Jozef Novysedlák a Mikuláš Macala priam vyžívajú v sebaironickej karikatúre vlastných javiskových postáv. Za Katarínu Turčanovú hrá v prvom rade jej milá tvár a úsmev, tichý, štylizovaný spev bez slov, ktorý podfarbuje druhé meno jej postavy. Snáď najbližšie dostane herečka aj tvárnejšiu rolu. Lebo istá schematickosť v prideľovaní postáv, postavená na veľmi pasívnej „reči tela“ a teda prvom dojme z človeka – herca sa začína udomácňovať najmä pri obsadzovaní týchto hercov „kladných“ postáv - Katky Turčanovej i Petra Sýkoru. Ak nenudí detského diváka, možno okliešťuje potenciál herca. Potom však, najmä v hrách z iného repertoára, môžu neskôr byť poniektorí herci príliš nezrelí na vytvorenie plnohodnotnej postavy so všetkými protirečeniami. A tak Peter Sýkora (Waola) od začiatku jemne ale dôrazne miestami exponuje psychickú citlivosť svojej postavy do štylizovaných giest až po zakrývanie si tváre ako obrany voči dotykom a pohľadom. Pohybovú štylizáciu zraniteľnosti by však mal s postupujúcim dejom a prelomovými udalosťami vyvážiť mužnosťou a rozhodnosťou. Nenecháva postavu Waolu výraznejšie sa vyvíjať. Teda Waola do konca neopúšťa pozíciu nesmelého, citlivého a zakríknutého dieťaťa prírody v džungli ľudského druhu.

V rozhodujúcich chvíľach nemá ani dostatok priestoru, nakoľko je pri konečnom návrate do osady z pasívnej pozície zavretý do studne Červenou líškou. Ten sa vzápätí vydáva za neho. Detský divák Waolu nevidí, neexistujú jeho pohyby, buchot, reakcie na rozhovory okolo neho, i keď tu by bolo veľmi vhodné a nápadité, vytvoriť na javisku dvojitú optiku. Zvlášť ak Mikuláš Macala (Červená líška) nevyťaží zo svojho prevleku dostatočný materiál pre humornú karikatúru hrdinu. Namiesto týchto šancí zostáva divák v napätí podľa plytkého televízneho klišé. V Spišskom divadle plynie dej rozprávky podľa zaužívaných javiskovým konvencií. Všemožné náznaky a detaily k samotnému deju, ktoré Jan Makarius ponechal v početných scénických poznámkach, neuvidíme ani nepočujeme. Snáď aj kvôli tomu, že by vyžadovali viac nadaných účinkujúcich v pozadí, a teda celkovo väčšie množstvo hercov.

Tak ako je na začiatku komunikácia Waolu so zvieratkami skrátená do podoby formálnej charakterizácie postavy, v nasledujúcich a zároveň kľúčových momentoch jeho ďalších dobrodružstiev z nej už nezostalo prakticky nič. A z rozprávky sa vytráca dôležitý motív pomocníka – zvieratka, či viacerých zvieratiek, prípadne iných prírodných síl. Cesta totiž Waolu vedie k Bráne Slnka, no odrazu bez výraznejšieho hercovho pohybového stvárnenia stretnutia so živlami a tŕním. Hru hercov nahrádza veľkolepá videoprojekcia púšte, vody a plameňov. Pri tendencii priestorovej scénografie k vertikále (pohyblivé praktikáble v tvare efektných schodov) v malom javiskovom priestore sa zrejme očakáva, že divák dostáva už dosť podnetov.

Tomáš Volkmer ako scénograf obsiahol umenie zobrazenia energických tvárí totemových duchov a teda tajomných personifikovaných prírodných síl jednoducho a univerzálne vo veľkom kotúči visiacom uprostred javiska, stvárňujúcom Slnko. Nezaobišiel sa ani tentoraz bez divadla výrazných masiek s pootvorenou dolnou časťou na hlave kvôli voľným ústam herca. Ak už majú mať masky mýtické postavy Tamahaye a Úsvitu (ako rodinní príslušníci Ducha Slnka Wi, ktorý už podlieha len samotnému Manituovi), niet dôvodu, prečo ju má aj Ránhojič Navahov Tunkan. Priveľká maska herca opticky karikuje (možno aj fyzicky obmedzuje). Zatiaľ čo jeho prirodzená tvár by postave skôr dodala ľudskosti i vážnosti. Maska Tamahaye je azda z tých troch masiek najkrajšia a vzdialene pripomína slávny aztécky tyrkysový nález archeológov. Bolo tiež vhodné zakryť tvár Márie Brozmanovej v roli spontánneho a detinského Úsvitu a nechať herečke priestor na výrazný hlas a rozhodné, mierne preexponované pohyby, ktorými vyniká v repertoári hier pre detského diváka. Scénograf opticky predĺžil negatívnu javiskovú postavu Eyu Čierneho Supa. Herec sa, pravda, pohybuje s obtiažami kvôli vysokým koturnám na nohách, maske zakrývajúcej mu minimálne hornú polovicu hlavy a oporným paliciam v štylizovane rozopätých rukách - krídlach. Dostávame sa k scéne fyzického súboja medzi Waolom a Čiernym supom. Makarius v texte jasne a dôrazne vykresľuje dialógom i akciou, že Waola porazil Eyu šteklením Zlatou Trstinou (Totemom Veľkého Wi).

Zatiaľ čo v Spišskom divadle je kvôli sťaženým pohybovým možnostiam Indiánovho temného protivníka a kvôli nešťastne skrátenému textu spôsob jeho porážky nejasný, pripomína skôr naozaj súboj. Vytratila sa tak zaujímavá metafora, takmer pripomínajúca teologický výrok Martina Luthera: Pokud ďábel neustoupí před citáty z Písma svatého, lze ho nejlépe zahnat výsměchem a pohrdáním, protože on posměch nesnáší.“

Eya nemá zrejme ani najmenší zmysel pre humor. Waola intuitívne a vďaka zvieracím pomocníkom odhalí, ze Čierny Sup sa pretvaruje sám pred sebou. Povedzme si ale jednoducho: Na javisku Spišského divadla nevyznela otvorene humorná situácia. Možno nevdojak. Ak bola zahodená vedome, ako trápna a primitívna, zdôrazňuje to iba rozdiel v pohľade na vzájomnú otvorenosť psychiky medzi ľuďmi zo 60 – tych rokoch 20. storočia a našimi súčasníkmi. Ako vzápätí zdôrazňuje aj Veľký Wi, porazeného predsa vytvára vnútorný pocit porážky. A v celej hre sa v niektorých postavách a ich postupoch odráža i súvis s negativitou, neochotou k obdivu a uznaniu na pravom mieste. Oproti tejto negativite stojí Taganitou spomínaná dôvera a hra na dôveru, ktorú sa učí hrať i Waola. Ten navyše použil v súboji obyčajné a nepomenované pierko namiesto Zlatej Trstiny – Totemu Veľkého Wi. Pointu súboja odhalil sám a veľmi rýchlo. Aj keď bol jeho protivník v scéne súboja neozbrojený, Indiánovi by sa v divadelnej skutočnosti zišiel čarovný predmet, či dokonca znamenie od zvieracieho priateľa. Spätosť človeka s prírodou, taká dôležitá v indiánskej kultúre, tá spätosť, ako ju videl Makarius, je tu potlačená, tak ako hravosť oproti racionalite. „Človek premohol zlo.“ Akoby inscenátori možno nevdojak poňali tento výrok Veľkého Wi so všetkou vlajkovou individualitou pána tvorstva. Tu zostali medzery oproti napĺňaniu skrytých významov textu.

Indiánska rozprávka však na javisku vyznela atraktívne aj pôvabne. Vďaka patrí nielen režisérke, scénografovi a hercom, ale aj hudobnému skladateľovi. Estetický účinok vďačného žánru rozprávky, chvíľami väčší, chvíľami slabší, svojou hudbou vhodne zhmotnil i podfarbil. Predsa však, pre nadpriemernú inscenáciu žiadalo by sa najmä v javiskových scénach urobiť viac.

Citát Martina Luthera je z knihy: C. S. Lewis: Rady zkušeného ďábla. Prekl. Pavel Vachek, vyd. Návrat domů 2005.

Publikované online: 27.4.2008

Frederika Čujová

Frederika Čujová (1969) vyštudovala divadelnú vedu a etnológiu na Vysokej škole múzických umení a Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, pracuje v Divadelnom ústave.