Rozprávka o rozprávke

Vytlačiť

Dramaturgia: Martin Gazdík
Scéna: Pavol Andraško
Kostýmy: Eva Farkašová
Choreografia: Dana Dinková
Hudba: Antonio Vivaldi / Peter Zagar
Texty piesní, réžia: Ján Uličiansky
Projekcie: Lukáš Kodoň
Účinkujú:
Pikolo, jarný škriatok – František Balog, Tomáš Diro
Solário, letný škriatok – Juraj Zetyák
Vento, jesenný Škriatok – Maroš Goga, Tomáš Diro
Fredo, zimný škriatok – Stanislav Pitoňák
Viva, lesná víla – Tatiana Poláková / Ivana Miklošová - tanec
Futura, rosnička – Henrieta Kecerová
víly, žaby (tanec) – balet Štátneho divadla Košice
Premiéra: 31. januára 2010, Štátne divadlo Košice

Rozprávkový príbeh Jána Uličianskeho Štyria škriatkovia a víla je v podstate veľmi jednoduchý s klasickou zápletkou. Škriatkovia ročných období si vždy po vypršaní svojho ročného obdobia odovzdávajú čarovnú skrinku. Jej otvorením a spustením sa začína nové ročné obdobie. A keďže tento rok trvá zima už pridlho, rozhodne sa víla Viva, že posúri zimného škriatka, aby odovzdal skrinku ďalšiemu bratovi. Vivu ale nahovorí zlá ropucha Fortuna, aby skrinku ukradla a priniesla ju svojmu milému, jarnému škriatkovi. Víle sa to podarí, avšak Fortuna jej so svojimi žabími pomocníčkami skrinku ukradne a chce sama riadiť počasie. Víla sa teda musí priznať ku krádeži jarnému škriatkovi Pikolovi, a zároveň vyriešiť, samozrejme, aj za pomoci ostatných škriatkov, ako sa znova dostať ku zázračnej skrinke a vrátiť kolobeh prírody do normálu. Pre bratov škriatkov je to na jednej strane veľká rana, ale na strane druhej sa majú možnosť po prvýkrát stretnúť všetci pohromade. Ako v každej rozprávke, aj tu zvíťazí dobro nad zlom. Autorským prínosom tejto rozprávky je humor a priblíženie malým divákom aj iných rozmerov života, ako len bezproblémové hranie sa - a to ekologické otázky, prírodné zákony, hodnotu pravdy, dobra a priateľstva. J. Uličiansky sa svoj pôvodne knižný text (neskôr veľmi úspešne spracovaný aj do rozhlasovej podoby) podujal aj sám zrežírovať.
Divadelná rozprávka Štyria škriatkovia a víla je veľkovýpravným projektom. Podľa bulletinu ide o rozprávku s pesničkami Petra Zagara, ale samotná rozprávka je veľmi fragmentovaná a slúži len na akési sprevádzanie vážnou hudbou, piesne takisto posúvajú dej dopredu len veľmi jemne a slúžia skôr na dotváranie atmosféry, a tak predstavenie prevažnou mierou pripomína kvalitne pripravený výchovný koncert – jednak hudobný, keďže sa máme možnosť zoznámiť s dielom Antonia Vivaldiho Štyri ročné obdobia, a potom tanečný, keď sa zoznamujeme so základmi baletného umenia. Je vždy zaujímavé sledovať, ako sám autor inscenuje a tvaruje vlastný text. Režisér J. Uličiansky sa svojím megalomanským inscenovaním rozprávky na veľkom javisku nechal uniesť možnosťou prepojiť balet, vizuálne efekty a činohru, hercom ale veľmi nepomohol a trochu sa nechal vlákať do vlastnej pasce tohto predstavenia. Takisto bolo pre neho prirodzene komplikovanejšie odstúpiť od textu a pohrať sa s jeho režijnou interpretáciou, ktorá núkala viacero možností, ako sa chopiť realizácie predstavenia. Netrúfam si odhadnúť, nakoľko sa do projektu angažoval dramaturg Martin Gazdík, ale v každom prípade by asi bývalo vhodnejšie skoncentrovať a zdynamizovať predstavenie, možno aj na úkor hudobno-tanečných čísel.
Scéna P. Andrašku je veľmi jednoduchá, funkčná, ale efektná. Dôležitými prvkami pri premene obrazov sú závesy a nadrozmerné dvere evokujúce aj malosť škriatkov, aj veľký svet skrývajúci sa za nimi. Každá postavička má svoj charakteristický prvok. Víla nežnosť priesvitných závesov, žaba svoje kamenné miesto pri jazierku, Pikolo obraz milovanej, Solário slnečný trón, Vento vychádzkovú paličku a Frodo posteľ s baldachýnom. Celú scénu a dojem z nej dotvárajú svetelné efekty a projekcia (snehové vločky, kvety...). Predstavenie je tak doslova farebné: bielo-zeleno-červeno-zlaté. Krásne kostýmy pripravila Eva Farkašová – bohaté barokové, farebné a najmä rozprávkové. Kontrastom ku kráse kostýmov škriatkov a víly sú vtipné kostýmy žiab, vrátane tanca s plutvami.
Tanečnú zložku predstavenia zastrešila choreografka Dana Dinková. Jej poňatie tanca v tejto rozprávke je v duchu oboznamovania sa s klasickým baletom. Žabky sú milo nemotorné a jednoduché – presne tak, aby si ich pohyby vedeli deti zapamätať. Víla tancuje základné baletné kroky a touto zdanlivou jednoduchosťou a krásou zároveň podčiarkuje hudobnú zložku. Napriek tomu sa mi zdalo, že choreografia mohla byť nápaditejšia.
Nazdávam sa, že takmer dve náročné hodiny, aj keď efektné, sú pre detského diváka na hrane vnímateľnosti, aj keď ide o predstavenie s pauzou.
Herecky je predstavenie zvládnuté dobre, hoci každý herec žije tú svoju rozprávku. A teraz nemám na mysli len škriatkov. Tomáš Diro (jarný škriatok Pikolo) a Marián Goga (jesenný škriatok Vento) sú ešte len študentmi košického konzervatória, a to je v ich postavách aj cítiť. (Alternáciu Pikolo - F. Balog a Vento – T. Diro som, žiaľ, nemala možnosť vidieť.) Kým Pikolo v podaní T. Dira je hravý a svoje začiatky na javisku cez akúsi jarnú, mladícku uletenosť ambiciózne zakrýva, z M. Gogu a jeho Venta cítiť nedostatok hereckých skúseností okrem kostrbatého verbálneho prejavu, aj v pohybe na scéne. Obaja však majú aj pekné miesta. Frodo, zimný škriatok, hrá ho Stanislav Pitoňák, je milo roztržitý, majetnícky a pripomína postavičky zo starých českých filmov. Herecky to bola spomedzi škriatkov asi najzaujímavejšia a najvďačnejšia príležitosť a S. Pitoňák sa jej výborne chopil. Rozohráva gagy (obliekanie pyžama, posteľné vankúšové scény..), vtipné momenty strieda s naoko vážnymi a dokáže sa vyhrať aj v mizanscénach so svojimi partnermi. Detský divák sa mu za jeho cit pre rozprávkovosť a komédiálnosť aj patrične odmeňuje. Posledným spomedzi škriatkov je letný škriatok Solário, ktorého hrá Juraj Zetyák. Táto postavička je vizuálne najbohatšia, oslňuje svojím kráľovským zjavom, ale na druhej strane práve tým ochudobňuje svoje herecké možnosti. Práve pompéznosť Solária bráni J. Zetyákovi rozohrať na scéne väčšie herecké predstavenie, a tak v minimalistických gestách a výraze zosobňuje Kráľa Slnko. Hlavnou postavou rozprávky je ale víla Viva, alias Tatiana Poláková. Táto talentovaná herečka ponúka divákovi inú podobu herectva, na akú sme u nej zvyknutí. Rozohráva jemnú postavičku krehkej, naivnej víly, ktorá svojím tanečným majstrovstvom (Ivana Miklošová) dokáže ohúriť každého. Príjemne negatívnou postavou je Futura, žaba – rosnička, v podaní Henriety Kecerovej. Herečka sa v tejto figúrke našla a doslova si ju užíva, v hraných, spievaných i tanečných častiach. A naozaj veľmi dobre. Je presne takou starou, zákernou a zlou žabou, akou má byť. Rozohráva celú paletu postavičiek žiab: od nevinnej rosničky predpovedajúcej počasie, cez múdru žabku kamarátku, až po zlomyseľnú kráľovnú ropuchu.
Hudba Antonia Vivaldiho je klasika a jeho Štyri ročné obdobia by asi malo poznať každé dieťa. Stálo by teda za úvahu, či sa nestačilo vybrať hudobne týmto smerom a predstaviť dielo tohto velikána hudby aj cez prespievané časti tak, ako v prípade škriatka Pikola. Piesne P. Zagara totiž, podľa všetkého, neboli komponované na mieru interpretom a tí, až na výnimky, mali ťažkú úlohu zaspievať party, ktoré, napríklad, nevyhovujú ich hlasovému rozsahu či speváckym možnostiam.
Na jedno predstavenie úplne postačuje jeden záver, napríklad ten, keď si škriatok Fredo uvedomí svoju chybu a doslova sa rozlúči piesňou. Naozaj treba ešte dotancovať a dopovedať to, čo už všetci pochopili? A prečo do klasickej rozprávky na záver pridať takmer cirkusové číslo s motorkou? Takisto jazyk postáv je príliš patetický (v modernej rozprávke, a ambíciou tohto titulu je byť modernou rozprávkou, to nie je potrebné) a didaktický (niekedy supluje až školské poučky) a niektoré formulácie skôr pripomínajú heslá ekológov a moralizátorov. Veď deti rady samé objavujú skryté posolstvá a zamýšľajú sa nad mnohými aj neformálnejšími vyjadreniami. ...Snáď to bolo zámerom.
Na záver treba len pripomenúť, že momentálne je rozprávka Štyria škriatkovia a víla od Jána Uličianského jedným z mála titulov pre deti v dramaturgickom pláne Štátneho divadla Košice, a tak ho netreba opomenúť. Deti sa prostredníctvom neho nenásilne zoznámia prakticky s troma divadelnými zložkami – činohrou, baletom a vďaka hudbe aj s operou. A to by mohlo byť najväčšou ambíciou tohto predstavenia.

Publikované online: 31.1.2010

Hana Rodová

Hana Rodová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika na Prešovskej univerzite v Prešove. V rokoch 1999–2001 publikovala recenzie v časopise Javisko. Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných  dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Od roku 2009 spolupracuje na projekte Monitoringu divadiel na Slovensku. Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.