Rozpísaný román na javisku

Vytlačiť

Preklad: Zuzana Vajdičková
Dramatizácia: Ľubomír Vajdička
Dramaturgia: Svetozár Sprušanský
Výber hudby: Peter Zagar
Choreografia: Juraj Letenay
Kostýmy: Marija Havran
Scéna: Tomáš Ciller
Réžia: Ľubomír Vajdička

Hrajú:
Ivan Vojtek, Gabriela Dolná, Kristína Turjanová, Ľudmila Trenklerová, Alena Pajtinková, Branislav Matuščin, Kristína Greppelová, Juraj Ďuriš/Peter Oszlík, Renáta Ryníková, Tomáš Maštalír a. h., Roman Poláčik, Martin Šalacha/Marián Viskup, Eva Pavlíková, Lenka Barilíková a. h. a iní

Premiéra: 30. a 31. marca 2012 vo Veľkej sále DAB v Nitre

Inscenácia Pýcha a predsudok zaujíma osobitné postavenie v rámci divadelnej sezóny 2011/2012 v DAB v Nitre. Základom inscenačnej koncepcie sa stalo rozprávanie, príznačné pre literárne, ako aj divadelné dielo. Inscenátori si museli poradiť hlavne s naratívnosťou románovej predlohy. Postava samotnej Jane Austenovej (Timea Mináriková) otvárala svojím výstupom obe časti predstavenia. Pred očami divákov písala román sediac za stolom ticho na okraji proscénia (jej vnútorný hlas nahovorila Petra Vajdová). Z jej rozprávania sa divák plynulo dostal do inscenačného deja. Režisér čiastočne vyskladal príbeh na scéne prostredníctvom statickej listovej korešpondencie a jednotlivých scén z románu, takže pripomínal akoby listovanie v ilustrovanej knihe korešpondencie.

Píšuci svojmu adresátovi referovali zvyčajne umiestnení za vysokánskym oblokom v exteriéri (znak vzájomnej vzdialenosti pisateľov) prostredníctvom monologického prehovoru. Jedine takto sa dianie na scéne odpútavalo od statickosti listovej komunikácie. Ústrednou dejovou líniou inscenácie sa pre inscenátorov rozhodne stáva viac problém vydaja dcér pána Benneta (I. Vojtek) a pani Bennetovej (G. Dolná): Elizabeth (Kristína Turjanová), Jane (Ľudmila Trenklerová), Lydie (Alena Pajtinková), Mary (Veronika Handzušová/Zuzana Krausová), Kitty (Veronika Handzušová/Monika Višňovská), než pôvodne markantný ľúbostný cit kontra spoločenské predsudky/moc peňazí. Do centra záujmu sa dostali najmä ženské hrdinky s romantickým prežívaním a intenzívnym vnútorným životom – pochopiteľne, že najviac Elizabeth s rozkošateným citovým prežívaním. Je prekvapujúce, že v inscenácii zastávala pomerne dominantný zástoj popri nej i pani Bennetová (Gabriela Dolná) s jej úmornou snahou o zabezpečenie dôstojného života pre svoje dcéry. Strhla na seba divácku pozornosť niekedy až komickým zveličením. Práve zabezpečenie budúcnosti pre deti bolo možné v tej dobe iba prostredníctvom inštitútu manželstva, bez ktorého by nezískali patričné spoločenské postavenie. Preto miestami až prehnaná túžba vydať dcéry bola inscenátormi opakovane dávkovaná a zdôrazňovaná. Predstavovala dnes už prežitú podmienku získania požadovaného spoločenského statusu a pre ženu príležitosti vzdelanostného rozvoja.

Režisér predostrel tento motív hneď na začiatku inscenácie, keď situoval vedľa seba päticu žien – usadených na stoličkách v jednotnom bielom odeve. Všetky spoločne vyšívali a týmto charakterizačným stereotypom ženskej činnosti zároveň sugerovali kvantifikujúci efekt – údel piatich nevydatých dcér s rovnako nízkym venom a rovnako nízkou šancou na plnohodnotné zaopatrenie v manželskom zväzku. Režisér ich rad za radom predstavoval hlasom J. Austenovej: Mary, Kitty, Elizabeth, Jane, Lydia – pričom Mary a Kitty zostali po celý príbeh len marginálnymi postavami komparzného charakteru. Neobvyklé predstavovanie malo nielen enumeratívny charakter, ale v určitom zmysle sprostredkovalo divákovi samotnú historickú epochu, ducha doby Jane Austenovej i všetky determinujúce faktory prevažne ženského údelu života. Stranou nezostali ani mužské postavy. Práve prostredníctvom nich prezentoval režisér akúsi pýchu domnelej rozumovej prevahy. Mužský a ženský svet sa tu stavajú do vzájomného kontrastu. Nadradenosť mužov povedzme vo vzdelaní a podriadenosť, resp. nutná závislosť žien na mužoch v období začínajúceho empíru, v Anglicku charakterizovaného koncom vlády Juraja III. a nastupujúcim obdobím regentstva – aj v tom spočíval konflikt obsiahnutý v románovej predlohe J. Austenovej. Akoby žena bez vydaja stratila celkom svoju identitu, majetkové postavenie i sociálny status.

Spomedzi dcér Bennetovcov sa do popredia dostala predovšetkým Elizabeth. Prostredníctvom nej sa najvýraznejšie ilustrovala osudovosť lásky. Ústredná mužsko-ženská dvojica Elizabeth (Kristína Turjanová) a pán Darcy (Tomáš Maštalír) prezentovala polaritu lásky, príťažlivosti, ako aj rezervovanosti – kontradikciu rozumu a citu par excellence.

Ľ. Vajdička nám otvoril dávno zabudnutý svet konzervatívnej noblesy anglickej vidieckej šľachty, ktorú zaodel do empírového slohu. Tomu prispôsobil i spôsoby spoločenskej konverzácie, pretavenej do nebývalej gracióznosti, vyberanosti, z dnešného pohľadu už zreteľného anachronizmu. Dokázal na javisku sprítomniť silu citového, veľmi romantického vzplanutia, magnetizujúcej, pulzujúcej príťažlivosti medzi mužom a ženou. Odhliadnuc od všetkých účelových motivácií takýchto zväzkov v danej dobe zvýraznil silu pretrvávajúcej lásky v najintenzívnejšej podobe. Podarilo sa mu vytvoriť napätie z jej zadržiavania. Elizabeth a pán Darcy predstavujú v inscenácii dva protiklady, priťahujúce sa navzájom svojou odlišnosťou, ale zároveň svojráznou podobnosťou (najmä zanovitou tvrdohlavosťou, neoblomnosťou, rezervovanou chladnosťou). Elizabeth spočiatku pána Darcyho nenávidí, jeho zase irituje ona. Opätovne aj v tomto prípade platí, že túžba sa rozpaľuje z nepoznania toho druhého. Elizabeth bránia v otvorení citu k mužovi počiatočné zbytočné a malicherné predsudky. Odmietavého pána Darcyho zase brzdia v cite racionálne dôvody. Pod rúškom výrazovej indiferentnosti, ktorú si neustále udržuje, skrýva skutočnú, nefalšovanú lásku k nej. Takto obaja predstavujú dva elementy na opačných póloch odpudzujúcich sa natoľko, že sa až vzápätí náhle priťahujú, keď zhodia všetky masky, obranné mechanizmy a naplno sa započúvajú do hlasu svojho srdca.

Samozrejme, že režisér mal dostatočný priestor i čas na postupné odkrytie citu, skrývajúceho sa za predsudky či rozumové argumenty osôb, navzájom zahľadených do seba. Na základe toho gradoval ich vzťah od počiatočného stretnutia, vzájomných antagonizmov, konfliktov, únikov od seba až po finálne zblíženie. Z tohto mužského pohľadu na ženskú tematiku (spracovanú ženou!) vznikla pozoruhodná harmonická súhra. Tam, kde sa prezentovala duchovná sféra sveta autorky, nastúpil mužský pohľad na problematiku očami režiséra. Ľ. Vajdička divácky zrozumiteľne predostrel city pána Darcyho, ktorého vášnivá zamilovanosť je miestami až komická. Režisér zdôraznil aspekt úporného zadržiavania hlbokého citu na úkor ambivalentnej ľúbostnej hry a únikov postáv pred samými sebou.

Režisérovi k vykresleniu mechanickej formálnosti, zdvorilej konverzácie, pod ktorou búria duše dvoch zamilovaných, poslúžila dobová rafinovaná kulisa z mierne štylizovaných foriem spoločenskej komunikácie, kultúry, konvenčnej šablóny a pod. Poskytovala neraz priestor i na jemne komické situácie: Darcy napríklad svoj prekypujúci cit k Elizabeth vyjadrí tak, že jej – nesmierne pôvabne – na podávanú ruku priloží čelo. V inscenácii ide o jeden z najvýstižnejších príkladov kultivovanosti, elegantnej úrovne i dôstojnosti postavy.

Možno konštatovať, že Ľ. Vajdička sa pridržiaval dobového bontónu i konvencie do najmenšieho detailu. Inscenácia tak získala harmonickú uhladenosť v jednotnom štylizujúcom ustrojení. Napr. v scénach večierku nesmel chýbať aktívny zástoj najmä pohybovej zložky (Juraj Letenay) – v podobe konvenčného tanca (štvorylka) ako prostriedku gracióznej zladenosti etikety i estetiky v jednom, slúžiaceho pre konverzáciu tanečného páru. K prepracovaným tanečným scénam sa nutne pripojila i herecká zložka inscenácie. Pre mnohých hercov a herečky to rozhodne bola výzva.

Gabriela Dolná dominantne ovládla inscenačné pole ako výrazná pani Bennetová, ktorá v role matky prejavila aktívny zástoj s mimoriadne komickou varietou prostriedkov. Postavy matiek oplývajúcich vehementnou drsnosťou sa stali G. Dolnej už pomaly súdené (diváci si ju určite čerstvo pamätajú z osobitej kreácie energickej Amandy Wingfieldovej z inscenácie Sklenený zverinec). Tu jej tentoraz nechýbal zmysel pre hyperbolické vyjadrenie materinskej lásky s výlučne preexponovaným výrazom, afektom, zmyslom pre iróniu a kontrast hlasovej farebnosti s miestami až patetickými gestami. Komická vehemencia hereckého stvárnenia postavy pani Bennetovej odkrývala anachronizmus dobovej morálky a vyniesla do popredia diváckeho záujmu Gabrielu Dolnú. Výraznejšie jej v tomto zmysle konkurovala iba Eva Pavlíková, ktorá malú úlohu manipulatívnej Catherine de Bourghovej stvárnila so suverénnou dôraznosťou, ale aj s komickým podtónom.

Kristína Turjanová stelesnila Elizabeth Bennetovú oproti románovej predlohe bez potrebnejšej citovej roztúženosti. Jej disciplinovanosť z hľadiska inscenačnej koncepcie mala vyniknúť v spôsobe vyjadrenia akejsi poddajnosti. Tomáš Maštalír v úlohe pána Darcyho jednostaj zvýrazňoval rolu džentlmena so všetkými príznačnými atribútmi. Rozmanito prejavoval rýdzo distingvované spôsoby, napr. v držaní tela, dvorení, tanci, konvenčných úklonoch, charakteristickom spôsobe sedenia atď. Za všetkou rezervovanosťou sa skrývala určitá nutná strnulosť, kontrastujúca napätosť až statickosť súvislejších póz. Magnetizujúco rezonoval už len jeho hlas, ktorým ovládol celé prostredie nechcenou pýchou až aroganciou. Treba však upozorniť na to, že T. Maštalírovi slabo sekundovali pán Bingley (Juraj Ďuriš/Peter Oszlík), príp. pán Wickham (Roman Poláčik), ako aj pán Bennet (Ivan Vojtek). Ostal tak so svojou istotou hereckej kresby medzi nimi solitérom. Jedine pán Collins v podaní M. Šalachu získal priaznivejší priestor. Herec vytvoril pitoresknú postavu pastora vo zvláštnej závislosti na tajuplnej Catherine de Bourghovej a opäť potvrdil veľký zmysel pre plastické rozvinutie postavy do subtílnych nuáns. Škoda, že Renáta Ryníková ako slečna Bingleyová nevystihla viac čitateľnú manipulatívnosť svojej postavy. Väčšmi zotrvávala v tejto polohe najmä počas replikovania v rámci listovej korešpondencie. Kristína Greppelová dokázala verne zachytiť podstatu dobového ženského údelu s disciplinovanosťou, dostatočnou submisívnosťou i dôkladnosťou. Podobne vynikla i pani Gardinerová v podaní L. Barilíkovej v rovnakej polohe hereckej kresby.

V celkovej konfigurácii postáv a ich rozvrstvení v rámci jednotlivých aranžmánov zaujala nemenná, štandardná koncepcia rozmiestnenia šiestich symetricky rozmiestnených stoličiek na relatívne prázdnej scéne. Spoluvytvárali salón v pastelovo okrovej, svetlej farebnosti, kde sa prostredníctvom účinnej divadelnej skratky striedali scény návštev, plesov, interiérov Bennetovcov, ako aj pána Bingleyho a pod. Statická nemennosť scénografie (Tomáš Ciller) väčšmi zvýrazňovala noblesu i gracióznosť anglickej šľachty z prelomu 18. a 19. storočia. T. Ciller si zaumienil rozvinúť kontext románovej predlohy do načrtnutých obrysov – vzadu týčiacimi sa masívnymi oblokmi. Postupne však túto statickosť interiéru dynamizoval priestorovými zmenami, akčnosťou, keď sa zrazu masívne obloky vysunuli najmä v exteriérových scénach, kde sa za nimi rozprestierali idylické prírodné scenérie.

Skromnosť scénografie dala svojou jednostrannosťou v konečnom dôsledku vyniknúť najmä honosnosti kostýmovej zložky (Marija Havran). V tomto prípade vynikla kostýmová zladenosť napr. Bennetových dcér v bielych, jednotných kostýmoch symbolizujúcich čistotu, nevinnosť, slobodu. Dôraz na detail v čipkách, štólach, odzrkadľoval poetickú hodnovernosť. Čelenky slečien sa striedali s dámskymi klobúkmi vydatých žien. Postavy intrigánske zase často obsahovali prímes čiernych stúh ako výrazový doplnok charakteru ich postáv. Veľmi častým prvkom v kostýmových návrhoch sa stali biele, príp. čierne štóly, splývajúce po rukách ženských postáv, ktoré nútili herecké postavy k spôsobnému držaniu nielen pozície rúk, ale i k celkovému kultivovanému fyzickému prejavu. Rovnako pánske odevy zohľadňovali konkrétny spoločenský status postavy. Celkovo možno považovať inscenáciu Pýcha a predsudok za jednoznačne kostýmovo výpravnú. Oproti výtvarnej bohatosti, kultivovanosti a istej noblese zarazí pomerne malá plocha hudby použitej v inscenácii. Hudobný skladateľ P. Zagar ju výnimočne umiestnil do citovo vypätých scén dramatického charakteru, čím zreteľnejšie dosahoval dynamickosť i gradáciu. Nemal záujem sentimentálne podfarbovať románový príbeh.

Nebýva zvykom zaujať masové publikum inscenačným titulom nie komerčno-zábavného charakteru. Režisér dokázal vytvoriť ľudsky komunikatívnu, interpretačne dôvtipnú inscenáciu s estetickými devízami. Vyhovuje intelektuálnym nárokom i diváckej túžbe po katarzii. Ľ. Vajdička nastolil podstatný eticko-recepčný vplyv divadelného diela. Preniesť ducha románu J. Austenovej na javisko sa zdalo byť vari i nemožným vzhľadom na epickú šírku literárneho diela z prelomu 18. a 19. storočia.

Napriek tomu ho adaptoval do prijateľnej (pre divadlo) podoby aj s jeho rozkošatene vetviacou sa príbehovou líniou. Prínosne siahol po presnom, až veristickom uchopení epochy spisovateľkinej doby. Dostať na javisko odraz doby v historicky spoločenskom háve vyžadovalo veľkú dávku erudície. Je zaujímavé, že takáto evokácia kultúry, jej dobových a spoločenských determinantov, opätovne zasiahla divácku priazeň. Súvisí to akiste s niečím, čo sa v súčasnej spoločnosti zreteľne vytratilo. Je to práve ušľachtilá kultivácia ducha, zábavy v istej štylizovanej podobe. Rovnako je to i cit a jeho opätovanie, ktoré sa možno v súčasnosti zredukovalo na čistú povrchnosť. Nemožno sa preto čudovať, že publikum zrazu na scéne ocenilo práve takúto nevídanú polohu citových vzťahov (spôsobov ich prejavovania, príp. neprejavovania a pod.). Inscenácia Pýcha a predsudok rozhodne zaujme diváka tým, čo v spoločnosti nejakým spôsobom atrofuje. Je len otázkou, či podobné anachronizmy prijíma dnešné publikum vždy ako pôvabný, nedostižný vzor, alebo ich občas vníma aj ako nechtiac komické. Hľadať úspech inscenácie iba v obsadení herca Tomáša Maštalíra by bolo zjednodušujúce. Isteže, prispela k tomu i táto seriálová „telebrita“. Napriek tomu však badať u masového diváka akýsi zintenzívnený záujem vnímať na javisku pozitívne hodnoty, cit a lásku s romantickou inklináciou. Túto tendenciu pokladám za sociologický fenomén. Netreba v tom vidieť nič zvláštne: Ľ. Vajdička vsadil na risk – na jednej strane poskytnúť divákovi hodnotnú, sentimentu sa nevyhýbajúcu inscenáciu disponujúcu silou a dojímavosťou ľúbostnej lyriky, a na strane druhej zase obrátiť jeho pozornosť k atribútom dobovej spoločensko-kultúrnej tematiky. Z veľkej časti sa mu podarilo oboje.

Inscenácia Pýcha a predsudok je príkladom dramaturgickej odvahy pustiť sa i do náročnejších dramatizácií, s ktorými má DAB v Nitre našťastie nemalé skúsenosti. Svedčí tiež o ambicióznejšej dramaturgii v spôsoboch výberu a inscenovania aj rozsiahlejších literárnych titulov (romány nevynímajúc). V prípade inscenácie Pýcha a predsudok sa potvrdila súhra dramaturgického výberu literárneho diela, režijného výkladu a najmä umnej práce s hercom, ktorá môže priniesť svoje ovocie.

Miroslav Ballay

 

 

publikované online 9. 11. 2012

Publikované online: 30.3.2012

Miroslav Ballay

Miroslav Ballay je absolventom odboru psychológia a estetika na Pedagogickej fakulte UKF v Nitre. V rokoch 2001 - 2004 bol interným doktorandom v Ústave literárnej a umeleckej komunikácie Filozofickej fakulty UKF, odbor estetika a dejiny estetiky. Od roku 2004 pôsobí na Katedre kulturológie Filozofickej fakulty UKF. Momentálne zastáva post vedúceho katedry. Prednáša a vedie semináre z disciplín Dejiny slovenskej divadelnej kultúry, Dejiny umeleckej kultúry - divadlo, Divadelná tvorba a recepcia, Tvorivý seminár (divadelná kritika), Divadelná dielňa a iné. Publikuje vedecké štúdie a kritiky vo viacerých časopisoch a magazínoch Culturologica SlovacaSlovenské divadlo, kød - konkrétne o divadle, VLNA, Javisko, Salto, Tanec, denník Pravda a iné. Hlavným centrom jeho záujmu je interpretácia divadelného diela, nezávislá divadelná kultúra, nové alternatívne formy divadla. Vydal monografie Ticho v divadelnom diele (2006), Farma v jeskyni (2012), Kontinuita Študentského divadla VYDI (2012). Je zostavovateľom a editorom viacerých zborníkov a kolektívnych monografií: Minority v subsystéme kultúry (2013), Kumšt (k) smrti (2015), 3xS – zborník prednášok o divadle (2015), (De)tabuizácia smrti v diskurzoch súčasného umenia (2016) ai. Je zapojený do projektu Monitoring divadiel na Slovensku. Je členom Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov A.I.C.T./I.A.T.C.