(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

Rokokové panoptikum (niekedy komické, inokedy lascívne, ale hlavne herecké)

Home/Recenzie / Monitoring divadiel/Rokokové panoptikum (niekedy komické, inokedy lascívne, ale hlavne herecké)
Divadlo
InscenáciaJ. B. P. Moliére: Meštiak šľachticom
Premiéra21. decembra 2009
Divadelná sezóna

Réžia: Tomáš Roháč
Dramaturgia: Miroslav Dacho
Scéna: Ján Zavarský
Kostýmy: Jana Hurtigová
Hudba: Ľubomír Šrámek
Hrajú: Karol Čálik, Viera Topinková, Ivo Heller, Pavol Plevčík, Martin Šalacha, Hera Turban, Gabriela Csinová, Saša Sarvašová, Miroslav Beňuš a Ivana Roháčová
Premiéra: 21. decembra 2009, Divadlo Arteatro Bratislava
Slovensko je plné paradoxov a o slovenskej kultúre ani nehovoriac. Týmto vyjadrením či frázou poukazujem na fakt, že napriek obrovskej diváckej obľube a napriek mnohým úspešným inscenáciám sa na slovenských javiskách pomaly zabúda na najslávnejšieho francúzskeho komédiografa J. B. P. Moliéra. Moliérove hry v profesionálnom slovenskom divadle uvádzali veľmi často, nielen vďaka svojej komediálnosti, ktorá slúžila na svieže odľahčenie repertoáru, ale aj vďaka svojej nesmiernej nadčasovosti, ktorá nestratila nič zo svojej údernosti ani niekoľko storočí po Moliérovej smrti. Za všetko spomeniem len politický škandál, ktorý vznikol pri predstavení Tartuffe v réžii J. Budského v roku 1946. Alebo obrovský triumf slovenskej divadelnej obce, keď samotný francúzsky režisér L. Jouvet v niektorých zložkách vyzdvihol Zacharovu inscenáciu Školy žien nad svoju vlastnou inscenáciou. Po politickom prevrate v roku 1989 sa akoby na Moliéra pomaly zabúdalo. Inscenácie sa síce sporadicky vyskytli v repertoári divadiel, ale nie vo veľkom množstve a nie v údernosti Moliérovi vlastnej (či už v politickej alebo len vo výsmechu z ľudských charakterových nedostatkov). Konkrétne komédia-balet Meštiak šľachticom sa na profesionálnych slovenských javiskách inscenovala len štyrikrát, z toho len dve inscenácie sa výraznejšie zapísali do Moliérovskej inscenačnej tradície. Zacharova inscenácia z roku 1960, interpretovaná ako buffonáda s precíznymi hereckými výkonmi, medzi ktorými dominoval M. Gregor, H. Meličková alebo K. Machata a inscenácia J. Bednárika z roku 1986 v Divadle Andreja Bagara v Nitre v hlavnej úlohe s Mariánom Slovákom a A. Gáborovou. Predovšetkým Bednárikova inscenácia rezonovala interpretáciou založenou na štylizácii, vyostrenejších konfliktoch a ostrom aktualizačnom výsmechu. Po tejto, možno povedať, významnej a výraznej inscenácii siahol po Meštiakovi“ až v roku 2009 mladý absolvent Vysokej školy múzických umení T. Roháč, ktorý hru uviedol v jednom z najmladších slovenských profesionálnych divadiel Arteatro. Už len výberom textu Roháč dokázal, že aj pre mladú generáciu divadelníkov je Moliére stále príťažlivý a aktuálny dramatik, ktorého komédie nestratili nič na svojej sile ani po 337 rokoch od jeho smrti.
Režisér T. Roháč s dramaturgom M. Dachom v stiesnenom priestore Arteatra interpretovali Meštiaka ako panoptikum burleskných postavičiek, ktoré na javisku vytvárali spleť obludno-groteskných karikatúr. Všetky postavy, s výnimkou Pani Jourdainovej (V. Topinková), stvárňovali koristnícke charaktery (či už im ide o slávu a uznanie – Jourdain, alebo o peňažný obnos – Dorant, Kleont, Covielle), ktorým už nič nehovoria morálne hodnoty ako láska a úprimný ľudský cit. Jedine pani Jourdainová je racionálne mysliacou postavou a preto sa nestačí čudovať, aké to groteskné panoptikum sa vyskytuje v jej domácnosti. Na rozdiel od Moliérovej predlohy, ani milovníci Kleont a Covielle, ktorí sú v pôvodnom texte oddanými dvoriteľmi Lucile a Nicole, nie sú kladnými charaktermi, ako ich Moliére pôvodne napísal, ktorým ide len o svadbu s ich vyvolenými. Obaja sú príživníci, ktorí prišli Jouradaina ozbíjať o posledné „sous“. Jourdaina vyučujú filozofiu a šerm a v každej chvíli, keď sa jeho zrak odvráti od jeho pokladnice, ktorú reprezentuje toaletný stolík, vyberú zo zásuvky aspoň jednu mincu a rozhorčí ich, ak sa ich pokus končí neúspechom. Ich láska k Jourdainovej dcére Lucile a komornej Nicole sa preto zdá len ako koristnícky čin. Na záver (turecká scéna) však ich láska vyzerá nezištne a čestne. Roháč s Dachom síce interpretovali vzťah mladých zaľúbencov, ale nezvýraznili prechod premeny citov z lásky k mamonu na lásku k človeku. Tým pádom sa jasnosť interpretácie trieštila na nevyjasnených režijných motiváciách a nejasnostiach konania. Aj napriek tomuto nedostatku treba vyzdvihnúť Roháčovu schopnosť vytvoriť atmosféru a jej gradácie (výrazne s ňou pracoval aj vo svojej predchádzajúcej réžii na Bukovčanovej dráme Kým kohút nezaspieva) – aj keď v tomto konkrétnom prípade vedel atmosféru uľahčiť, čo na rozdiel od „Kohúta“ umocňuje opačným pólom (čo pravdaže vychádza aj z textu samotného). Roháč má zmysel pre dobrú orientáciu v konkrétnych situáciách, vie vytvoriť dynamiku a udržať celkový temporytmus inscenácie, ktorá nenudí a udržuje divákovu bdelú pozornosť. Výraznejšia otázka sa dotýka aktuálnosti komédie. Na obálke bulletinu dominuje titul ,,jbm.meštiak@šľachti.com“, ktorý evokuje odvolanie na internetovú stránku, a v závere bulletinu je vymenovaný zoznam relácií o prominentoch, s ktorými sa v súčasnosti môžeme stretávať na televíznych obrazovkách. V inscenácii paradoxne absentovalo preklenutie s týmto faktom. Dej bol situovaný do Moliérovej doby, len kostýmy J. Hurtigovej ich vkusne a nenásilne obohacovali o modernejšie prvky. Postava Jourdaina by sa dala charakterizovať aj ako muž túžiaci po sláve a svete dobových celebrít (vtedajšia aristokracia), ktorý zaslepene požičiava peniaze Dorantovi, zároveň sa nebojí utrácať rodinné úspory na drahé šaty, parochne a iné módne aristokratické doplnky a jeho zvrhlosť dosahuje vrchol, keď si pokladá za česť vydať svoju vlastnú dcéru za tureckého sultána, vďaka čomu ho vymenujú za tureckého mamamušiho. Táto interpretácia bola jasne čitateľná, ale chýbalo cielenejšie vedenie k aktualizácii ústrednej postavy k Jourdainom našej doby. Okrem tohto faktu v inscenácii absentovala generačná výpoveď, prečo si Roháč konkrétne túto Moliérovu komédiu vybral. Náznak v bulletine nestačil a nie všetci diváci mohli spozorovať paralely medzi Moliérovou klasicistickou komédiou a súčasnosťou.
Pri tvorbe scény musel J. Zavarský myslieť na komorný priestor Arteatra neponúkajúci bohaté možnosti na využitie všetkých scénografických možností, ktoré by mohol scénograf plnohodnotne využiť. Zavarský dokázal pracovať aj s týmto deficitom a na efektný výsledok mu postačil jeden toaletný stolík, stolička a opona, ktorá odkrývala a zakrývala zadnú časť scény. Pri odtiahnutí opony všetky postavy z tohto priestoru vychádzali a odchádzali akoby z rokokového obrazu. Postavy vyjdú, odohrajú svoj part a odchádzajú do inak väčšinou nehrajúceho priestoru, kde ich opäť zahalí opona. Zavarský taktiež narábal s priestorom pre divákov a hľadisko rozdelil na dve arénovité časti, čo ponúklo výraznejší dojem divadelnosti, autentickosti, a hercom dodával väčší hrací priestor, než na aký sú v Arteatre zvyknutí. Jedinou výčitkou by mohla byť nepatrná vzdialenosť kordov v rukách hercov a divákov sediacich v prvom rade. Pri komplexnom hodnotení nemožno vynechať pôvodnú hudbu Ľ. Šrameka, ktorá tvorila integrálnu zložku inscenácie. Jazzman Šramek sa pri komponovaní nechal inšpirovať hudbou evokujúcou historizujúce motívy francúzskeho baroka/rokoka, ktoré prepojil so svojím domovským štýlom – jazzom. Hudobná zložka dopĺňala inscenáciu počas celej dĺžky, vypĺňala jednotlivé scény, podfarbovala ich a dodávala im potrebnú dynamiku (predovšetkým scéna tureckého pochodu).
V titulnej postave meštiaka Jourdaina, ktorého nemrzí svoje peniaze investovať, požičať alebo darovať komukoľvek, kto mu zaručí, že sa dostane bližšie k stavu šľachtickému, vytvoril K. Čálik. Jeho Jourdain je pravá až obludná karikatúra (správaním, ale aj zjavom) muža, ktorý sa nebojí nič oľutovať a baží len za svojím nehmotným ziskom. Pritom nezbadá, že ostatní na jeho úkor bažia len po jeho hmotnom zisku. Jeho vzor, podľa neho ,,najlepší“ priateľ, Dorant, pre ktorého by Jourdain urobil čokoľvek, len aby sa za neho prihovoril u kráľa, stvárnil Čálikov dlhoročný kolega z Novej scény I. Heller. Jeho Dorant je majstrom nonšalancie a žoviálnosti skrachovaného markíza, ktorý sa absolútne nehanbí za pokrytecký spôsob získavania finančného obnosu. Jeho partnerka Doriména (G. Csinová) bola ako chladná skala, ktorá však okamžite vedela prejsť do rozhorúčenej rozmarnej princeznej. Možno jej vyčítať len prílišné lascívno-infantilné konanie, ktoré mierou a únosnosťou dômyselne nezapadalo do vytvorenej koncepcie inscenácie a pôsobilo skôr nedôstojne, aj keď je Doriména v skutočnosti žena ľahkých mravov. Táto pripomienka skôr náleží režisérovi ako herečke samotnej. Najvýraznejšími hereckými výkonmi presvedčili už spomínaní milovníci: Kleont P. Plevčíka, Covielle M. Šalachu a Nicole S. Sarvašovej. Plevčíkova a Šalachova karikatúra Profesora filozofie a šermu bola obohatená ich talentom pre dokonalé vytvorenie karikatúry, ktorá nie je preexponovaná, ale ladená v rámci kultivovanosti a šarmantnej vtipnosti. Šalachov dialóg s Jourdainom v scéne, keď mu oznamuje, že turecký sultán žiada jeho dcéru o ruku, je obohatený jeho zmyslom pre komiku či už gestami, hrou s rekvizitou (konkrétne fúzy a paródia tureckého klobúka) alebo slovným prejavom (repetíciou slovného spojenia „No tak áno“, ktoré postupne naberalo na komediálnej intenzite). Za týmito dvomi výkonmi nezaostávala ani S. Sarvašová, ktorá napriek tomu, že nevyštudovala herectvo, vytvorila dôstojnú kreáciu úprimnej, posmievačnej, životom kypiacej, ale tiež po mamone túžiacej slúžky Nicole. Panoptikum pokrivených charakterov, vyšinutých indivíduií a ziskubažných postavičiek kompenzovala postava Pani Jourdainovej v stvárnení V. Topinkovej, ktorá v roku 1960 hrala v spomínanej Zacharovej inscenácii postavu Lucile. Pani Jourdainová pozorne sleduje všetky blúznenia svojho márnotratného manžela a zároveň intrigy, ktoré na neho splieta Dorante. Snaží sa manžela upozorniť a otvoriť mu oči, ale on ju vedome ignoruje a podceňuje. Jourdainová je jedinou racionálne mysliacou osobou v celej inscenácii, ktorej sa však na konci podarí všetko, po čom túžila – vydá dcéru aj slúžku a jej manžela vysmejú, aj keď on spokojne a hrdo žije v predstave, že ho vymenovali za tureckého mamamušiho. Topinková vedela výborne hrať gestami a mimikou tváre, jej slová však pôsobili chladne a neútočne proti zmätku v jej domácnosti. Jej vnútorná drobnokresba bola premyslená do najmenšej maličkosti, videli sme na nej utrpenie, ktoré jej manžel spôsobuje, ale absentovala výraznejšia výbojnosť prejavu, ktorou herečka nedisponovala.
Pri komplexnom hodnotení inscenácie treba zhrnúť, že Roháčov Meštiak šľachticom je kultivovanou inscenáciou (aj keď jej možno vyčítať niekoľko prvoplánových lascívnych vtipov), ktorá nedáva odpoveď na otázku Prečo?, ale ponúka príjemnú zábavu, ktorá dokazuje, že Moliére je stále dramatikom so sviežim jazykom, vkusom a vtipom, ktorý dokáže zaujať aj súčasné publikum.

Karol Mišovic v roku 2012 ukončil magisterské štúdium a v roku 2015 doktorandské štúdium teórie a kritiky divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Témou jeho diplomovej práce bolo komplexné spracovanie profesionálnej inscenačnej tradície hier Carla Goldoniho na Slovensku. V dizertačnej práci sa zameral na kontroverznú osobnosť Jána Borodáča a jeho režijnú a dramaturgickú tvorbu v rokoch 1924 – 1938. V praxi sa sústreďuje predovšetkým na výskum slovenskej divadelnej histórie s dôrazom na réžiu a herectvo 20. storočia. Aktívne sa venuje publikačnej a vedeckej činnosti v oblasti súčasnej teatrológie. Autorsky sa podieľal na vzniku viacerých vedeckých projektov a zborníkov, či už z pozície koordinátora, editora alebo autora odborných teatrologických štúdií. Kapitolami prispel napríklad do kolektívnych monografií Dejiny slovenského divadla I., Dejiny slovenského divadla II. či Zlaté 60. (roky) v Slovenskom národnom divadle. V roku 2016 mu vyšla knižná monografia Javiskové osudy, v ktorej sa zaoberá históriou slovenského ženského herectva s osobitným zameraním na herečky Máriu Prechovskú, Evu Kristinovú, Vieru Strniskovú, Zdenu Gruberovú a Evu Polákovú. V roku 2020 publikoval monografiu o herečke Soni Valentovej s názvom Cesta herečky. Je autorom štúdií o režiséroch Jánovi Borodáčovi, Pavlovi Hasprovi, Mariánovi Amslerovi, Lukášovi Brutovskom a hereckých profilov Oľgy Borodáčovej-Országhovej, Eleny Zvaríkovej-Pappovej, Jakuba Rybárika či Moniky Potokárovej. V rokoch 2012 – 2019 pracoval v Divadelnom ústave, od roku 2019 je vedeckým pracovníkom v Ústave divadelnej a filmovej vedy CVU SAV. Od roku 2016 je interným pedagógom na Katedre divadelných štúdií na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení, kde prednáša dejiny slovenského a českého divadla.

Uverejnené: 21. decembra 2009Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzent: Karol Mišovic

Karol Mišovic v roku 2012 ukončil magisterské štúdium a v roku 2015 doktorandské štúdium teórie a kritiky divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Témou jeho diplomovej práce bolo komplexné spracovanie profesionálnej inscenačnej tradície hier Carla Goldoniho na Slovensku. V dizertačnej práci sa zameral na kontroverznú osobnosť Jána Borodáča a jeho režijnú a dramaturgickú tvorbu v rokoch 1924 – 1938. V praxi sa sústreďuje predovšetkým na výskum slovenskej divadelnej histórie s dôrazom na réžiu a herectvo 20. storočia. Aktívne sa venuje publikačnej a vedeckej činnosti v oblasti súčasnej teatrológie. Autorsky sa podieľal na vzniku viacerých vedeckých projektov a zborníkov, či už z pozície koordinátora, editora alebo autora odborných teatrologických štúdií. Kapitolami prispel napríklad do kolektívnych monografií Dejiny slovenského divadla I., Dejiny slovenského divadla II. či Zlaté 60. (roky) v Slovenskom národnom divadle. V roku 2016 mu vyšla knižná monografia Javiskové osudy, v ktorej sa zaoberá históriou slovenského ženského herectva s osobitným zameraním na herečky Máriu Prechovskú, Evu Kristinovú, Vieru Strniskovú, Zdenu Gruberovú a Evu Polákovú. V roku 2020 publikoval monografiu o herečke Soni Valentovej s názvom Cesta herečky. Je autorom štúdií o režiséroch Jánovi Borodáčovi, Pavlovi Hasprovi, Mariánovi Amslerovi, Lukášovi Brutovskom a hereckých profilov Oľgy Borodáčovej-Országhovej, Eleny Zvaríkovej-Pappovej, Jakuba Rybárika či Moniky Potokárovej. V rokoch 2012 – 2019 pracoval v Divadelnom ústave, od roku 2019 je vedeckým pracovníkom v Ústave divadelnej a filmovej vedy CVU SAV. Od roku 2016 je interným pedagógom na Katedre divadelných štúdií na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení, kde prednáša dejiny slovenského a českého divadla.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Karol Mišovic v roku 2012 ukončil magisterské štúdium a v roku 2015 doktorandské štúdium teórie a kritiky divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Témou jeho diplomovej práce bolo komplexné spracovanie profesionálnej inscenačnej tradície hier Carla Goldoniho na Slovensku. V dizertačnej práci sa zameral na kontroverznú osobnosť Jána Borodáča a jeho režijnú a dramaturgickú tvorbu v rokoch 1924 – 1938. V praxi sa sústreďuje predovšetkým na výskum slovenskej divadelnej histórie s dôrazom na réžiu a herectvo 20. storočia. Aktívne sa venuje publikačnej a vedeckej činnosti v oblasti súčasnej teatrológie. Autorsky sa podieľal na vzniku viacerých vedeckých projektov a zborníkov, či už z pozície koordinátora, editora alebo autora odborných teatrologických štúdií. Kapitolami prispel napríklad do kolektívnych monografií Dejiny slovenského divadla I., Dejiny slovenského divadla II. či Zlaté 60. (roky) v Slovenskom národnom divadle. V roku 2016 mu vyšla knižná monografia Javiskové osudy, v ktorej sa zaoberá históriou slovenského ženského herectva s osobitným zameraním na herečky Máriu Prechovskú, Evu Kristinovú, Vieru Strniskovú, Zdenu Gruberovú a Evu Polákovú. V roku 2020 publikoval monografiu o herečke Soni Valentovej s názvom Cesta herečky. Je autorom štúdií o režiséroch Jánovi Borodáčovi, Pavlovi Hasprovi, Mariánovi Amslerovi, Lukášovi Brutovskom a hereckých profilov Oľgy Borodáčovej-Országhovej, Eleny Zvaríkovej-Pappovej, Jakuba Rybárika či Moniky Potokárovej. V rokoch 2012 – 2019 pracoval v Divadelnom ústave, od roku 2019 je vedeckým pracovníkom v Ústave divadelnej a filmovej vedy CVU SAV. Od roku 2016 je interným pedagógom na Katedre divadelných štúdií na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení, kde prednáša dejiny slovenského a českého divadla.

Go to Top