RODOVÉ PROBLÉMY V BYSTRICI

Vytlačiť

Scenár a réžia: Iveta Škripková
Výprava: Martina Fintorová a. h.
Hudba: Juraj Haško a. h.

Premiéra: 10. februára 2008, Bábkové divadlo na Rázcestí Banská Bystrica
Písané z reprízy 22. februára 2008

Úsilie Ivety Škripkovej, dramaturgičky a autorky projektu rodovej problematiky zaužívaných stereotypov pohľadu na dievča a chlapca, ale aj ženu a muža, je za posledné sezóny obdivuhodné. Otvorila ju znova vo svojej novej hre pre najmenších /Ne/poslušné macíky, ktorá je ďalším pokračovaním cyklu Zahrajte sa s rozprávkami IX. (V avizovanom mesačnom programe je hra uvedená pod gramaticky správnym názvom /Ne/poslušní macíkovia). Škripková o inscenácii píše: „Rozprávka o /Ne/poslušných macíkoch je humorne ladenou metaforou, ktorá vďaka hre s hrou, animáciou bábok, maskám, hudbe a slovu hovorí o strastiach a radostiach pri výchove našich detí...“ Inšpirovaná knihou Marianne Grabrucker Typické dievča hľadala odpovede na otázky tradičnej výchovy dievčaťa a chlapca v rodine. Mnohé z toho sa snažila vložiť do svojej rozprávky, ktorá sa odohráva v medvedej rodine (medvedica Ružena a medveď Azúr) s dvoma deťmi (s chlapcom-mackom Brumom a s dievčatkom Bruminkou, pre ktorú Škripková odvodila, od slova macko, novotvar „macka“...) Postavy sa v zložitom tvare rozprávajú alebo konajú v rámci zaužívanej typológie chlapca a dievčaťa: silný Brumo s chvostíkom, bruškom a svalmi a krásna Bruminka s dlhými nohami, krátkou sukničkou, ritkou a mašličkou.

Škripková sa rada pohráva so slovami (nielen v tejto hre), pričom neraz odvádza pozornosť od daného zámeru. Tak napr. hneď v úvode hry, keď hovorí, že macík sa nedá oddeliť od toho, komu patrí. Z tohto slova utvorí mužskú a ženskú odvodeninu, t.j., že sa nedá oddeliť od patriča a patriče. A záver ? Patrič je medveď Azúr a patrička je medvedica Ružena. Ešte sa jej ponúkne slovo patričky, tak ho tiež vysloví... Kumuluje hru slov so slovami pri vzájomnom určovaní slov cez obrázky, z ktorého zostáva iba akási neidentifikovateľná onomatopoická hra. Potom položí náročnú otázku smerom do publika, či sa s týmto rodovým stereotypom nedá niečo robiť: „Naozaj sa nedá?“ (Na odpoveď nečaká). Iveta Škripková ako autorka pracujúca vo svojich hrách s metaforou, volí aj v textoch určených najmenšiemu divákovi komplikovanejšiu formu významového prirovnávania, ktorá nie vždy je dostatočne čitateľná pre daného adresáta.

Iveta Škripková je invenčnou režisérkou a hromadí jednu akciu na druhú. Pomáha jej pri tom aj hosťujúca výtvarníčka Martina Fintorová, ktorá vytvorila mobilnú panelovú sústavu s nápismi, kresbami a doplnkami, tvoriacimi postavy medveďov. Pred panelmi sú dve známe detské skladacie stoličky, umožňujúce herečkám pri akciách ich viacúčelové scénické využitie. (V programe sa uvádza aj použitie macíkov vytvorených študentmi a študentkami Pedagogickej fakulty UMB po vedením Kataríny Lucinkiewiczovej). Režisérka mala k dispozícii osvedčenú dvojicu tvárnych herečiek (M. Mackurová, M. Šamajová), schopných neustálych hereckých, bábkových a scénických premien. Skutočne, na javisku sa stále niečo deje, nie je čas na významový oddych, pointu, akcia ide za akciou až do konca predstavenia. Sledoval som aj reakcie detí a často som si kládol otázku, či to nie je na detské vnímanie priveľa, či sa v tom všetkom stačí dieťa orientovať?

Škripková sa nebála otvoriť ani sexuálnu rozdielnosť medzi dvoma pohlaviami, ktorá je v našich bábkových inscenáciách tabu. V tejto súvislosti som si spomenul na výstavu o slovenskom profesionálnom bábkarstve, ktorú som pred nejakým časom otváral v Prahe. Pozval som na ňu aj svojho dlhoročného priateľa, sexuológa. Nadšene chodil od jedného exponátu k druhému. Naraz sa zastavil a na celú sálu sa ozval jeho rozhorčený hlas: „A toto je čo ?!“ Stál pred nádherne vyrezávanými veľkými bábkami Adama a Evy ako ich Boh (vlastne výtvarník) stvoril. Nahá Eva s krásnym poprsím a priznaným ženským pohlavím a vedľa nej nahá atletická postava Adama – bez priznaného mužského pohlavného údu. Priateľ, sexuológ ihneď vynadal prítomnému výtvarníkovi. V tomto smere je banskobystrická inscenácia skutočne originálna. Škripková ako režisérka predstavenia necháva akciu určenia pohlavia predviesť priamo na scéne, na postavách dvoch dovtedy bezpohlavných medvedíkov. Urobila to decentne a vtipne. Jednému macíkovi priloží herečka do rozkroku pipík (zostaňme pri výraze, ktorý používa v texte Škripková. Vtedy sa predomnou sediaci chlapčeka obrátil dôverne na otecka a povedal“ „To je cikáčik, však ?“ - a ten mu prikývol), zatiaľ čo „macka“ závistlivo komentuje, že keď bude veľká, bude aj ona cikať po stojačky ako chlapec. (Autorka používa slovo „čurkať“). Macko sa predvádza, že aj on vie cikať po sediačky ako dievčatá. A „macka“, aby bola iná a krajšia od neho, natiahne si svoje krátke nohy na dlhé. Pri čítaní knihy pani Grabrucker som sa usmieval alebo zamýšľal nad spisovateľkinými zápiskami o prvých troch rokoch života dieťaťa. Pripomínal som si výroky môjho syna v tomto veku, ktoré si manželka zapisovala, keď jej náš syn dával podobné otázky: prečo nemá babička pipík a či aj on, keď bude veľký, bude babičkou... (Výroky môjho syna v súvislosti s babičkou mi nie vždy korešpondovali s názormi pani Grabrucker...)

Začal som písať o Škripkovej hre niekde od stredu inscenácie. Iste preto, že spomínaná akcia je jednoznačná, čitateľná, neskrýva sa do zašifrovaných inotajov. Ale, poďme pekne od začiatku k téme, ktorú si určila autorka k problematike výchovy chlapca a dievčaťa v rodine. Dve rozdielne pohlavia o ktorých bude v inscenácii reč, obsadila režisérka Škripková iba ženami-herečkami ! Nepochopiteľné. Zatiaľ čo Marianna Mackurová hrá medvedicu Ruženu a „macku“ Bruminku, Márii Šamajovej, hrajúcej medveďa Azúra a macka Bruma, musí režisérka nasadiť fúzy, aby bol z nej muž. Ja viem, že sme v divadle a dokonca v bábkovom, kde ženy hrajú často chlapcov, ba aj mužov, ale v tomto prípade považujem Škripkovej rozhodnutie za metúce a neprípustné. Na scéne chýba fyzicky prítomný mužský element, s ktorým sa dieťa v živote stretáva a konfrontuje (to nie je len otázka priznania mužského falusu), a preto ho musí na javisku aj vizuálne vnímať. Tak ako registruje ženský element. Škripková nahradila muža ženou a ide riešiť rodovú problematiku. Muž Škripkovej v inscenácii nechýba. Žene-herečke dala fúzy, ale problém si nevyriešila. Práve naopak. Dieťaťu ho kardinálne skomplikovala. Ale aj rodičom a dospelým, sediacim na predstavení. Ak si potom deti v tvorivých dielňach po predstavení „vytvárajú rodovo nestereotypné darčeky“, ako tvrdí Škripková, ja som videl iba ich bežné kreslenie a vyfarbovanie medvedíkov. Chýbal mi tam pedagóg, možno psychológ, aby naznačené otázky s výtvarníčkou a deťmi dopovedal do spomínanej nekonvenčnej kreativity.

Tak teraz neviem, či sa projekt Ružový a modrý svet, venovaný „rodovo citlivej pedagogike a rodovému scitlivovaniu verejnosti“ (ako píše jeho autorka Iveta Škripková), neminul svojho zvoleného účinku. To nie je popretie projektu, ale zvolenej formy jeho podania.

Poznámka: Predstavenie Bubácka rozprávka a /Ne/poslušné macíky som videl počas jarných prázdnin, kedy si obyčajne aj prevádzka v divadlách urobí voľno. Divadlá nehrajú s odôvodnením, že sú predsa jarné prázdniny a deti sú aj s rodičmi na dovolenke mimo mesta. Banskobystričania ukázali, že sa na tento stereotyp nedá vyhovárať. O voľné predstavenia bol medzi deťmi a rodičmi mimoriadny záujem a divadlo muselo pridať ešte ďalšie, tretie predstavenie.

Publikované online: 10.2.2008

Vladimír Predmerský

Vladimír Predmerský je historik a kritik bábkového divadla, dramaturg a režisér. Počas štúdií bábkoherectva na Bábkarskej katedre DAMU v Prahe začal svoj záujem venovať výskumu dejín slovenského bábkového divadla. Prvé poznatky, ktoré publikoval v druhej polovici 50. rokov sa stali podkladom pre napísanie vôbec prvých dejín o slovenskom bábkovom divadle (1966). Ďalším výskumom vznikli vysokoškolské skriptá pre DAMU v Prahe. Ako dramaturg a režisér pôsobil v bábkovom divadle v Žiline a v Bratislave, hosťoval v zahraničí (Chorvátsko, Srbsko). V rokoch 1972 – 1993 pôsobil v Slovenskej televízii ako vedúci dramaturg tvorivej skupiny pre deti. V školskom roku 1989/90 založil a viedol na DF VŠMU bábkoherecké oddelenie, z ktorého vznikla Katedra bábkarskej tvorby VŠMU. Od roku 1996 pracoval v dokumentačnom oddelení Divadelného ústavu v Bratislave.

V kontexte dejín slovenského divadla sa systematicky zaoberá výskumom dejín slovenského bábkového divadla od 19. storočia, činnosťou ochotníckych súborov a vývinovým etapám profesionálnych bábkových divadiel po súčasnosť. Je autorom viacerých štúdií a publikácií – Príspevok k dejinám slovenského bábkového divadla do roku 1945 (1966), Amatérske bábkarstvo na Slovensku po roku 1945 (1967), Slovenské profesionálne bábkové divadlo (1970), Feldekova poetika v bábkovom divadle (1978), Čaro oživenej fantázie (1979), Päť pohľadov na podobu slovenskej bábkovej hry (1980), Dejiny bábkového divadla na Slovensku do roku 1950 (1985), Rozprávka na javisku (1996), Bábkarská Bystrica (1996), A. E. Timko: Krumpľová komédia (1996), Slovenské bábkové divadlo 1945-1971 (1998), Bábkové divadlo v rokoch 1890-1970 (1999). Spoluautor a editor publikácií Pohľady a výhľady (1997), Šamani, mágovia a komedianti (2002), Henryk Jurkowski: Metamorfózy bábkového divadla v 20. storočí (2004), Erik Kolár, ľudský človek-pedagóg (2007), Karel Brožek (2015) a kníh k výročiam slovenských bábkových divadiel. Autor hesiel do slovenských a československých encyklopédii a slovníkov (Malá československá encyklopedieEDUS, Ilustrovaný encyklopedický slovník, Beliana). Publikuje v odborných časopisoch doma i v zahraničí, vystupuje na medzinárodných konferenciách a seminároch. Pôsobil v porotách na domácich i medzinárodných divadelných a televíznych festivaloch. Scenárista a komisár výstav o slovenskom a československom bábkovom divadle na Slovensku, v Čechách, Belgicku, Indii, Filipínach a v Srbsku.  

Prednášal na Bábkarskej katedre DAMU v Prahe, na FF UK v Bratislave, DF VŠMU, na Umeleckej akadémii v Osijeku (Chorvátsko) a v rámci Studia Academica Slovaca. Je nositeľom Ceny Ministerstva kultúry za dlhoročnú obetavú prácu v oblasti rozvoja pôvodnej televíznej tvorby pre deti (1986). Za celoživotnú tvorbu získal medzinárodnú cenu Malý princ (2009) v Srbsku a za televíznu tvorbu pre deti Cenu Dunaja (2010). V roku 2017 sa stal laureátom Ceny Slovenského centra AICT a je držiteľom ocenenia za rozvoj a reprezentáciu Bratislavského samosprávneho kraja Výročná cena Samuela Zocha 2018.