Rodinné túlanie

Vytlačiť

Dramaturgia: Katarína Jánošová
Hudba: Róbert Mankovecký
Scénické návrhy: Dušan Krnáč
Kostýmové návrhy a bábky: Naďa Salbotová
Pohybová spolupráca: Elena Kolek Spaskov
Réžia: Jana Mikitková 

Hrajú: Andrej Kováč, Adela Mojžišová, Miriam Kalinková, Ján Morávek

Premiéra 13. marca 2015

(Písané z repríz 15. 3. a 26. 4. 2015)

Budova Bratislavského bábkového divadla na Dunajskej ulici je od začiatku kalendárneho roka 2015 v rekonštrukcii. Do jej ukončenia uvádza BBD svoje predstavenia na javisku blízkeho Divadla Malá scéna STU. Prvá inscenácia, ktorá mala premiéru v náhradných priestoroch, sa volá Prstom na mape.

Autormi textu sú Jana Mikitková a Ján Fakla. Napísali zrozumiteľnú hru s jasne stanoveným cieľom, premysleným vývojom a zručne spracovanými motívmi. Tomu nasvedčuje už prvá strana hry, ktorá obsahuje aj ideový scénosled:

Motív uzdravovania osýpok na jednotlivých svetadieloch:

ÚVOD – náznaky osýpok

ÁZIA = ČÍNA – zvýšená teplota (pitný režim)

AMERIKA – ošetrenie vyrážok (aplikácia mastičky)

ANTARKTÍDA – ochladenie tela (snehové obklady)

AFRIKA – suchoty a blúznenie (boj o vodu)

AUSTRÁLIA – zotavenie (kolotočiarska škola)“[1]

V rámci tohto rámca sa deje príbeh Floriána Túlavého, ktorý má práve šieste narodeniny, no zároveň má osýpky, preto nemôže opustiť svoj byt, hoci by sa rád šiel túlať po vzore svojho deda a obúva si jeho túlavé topánky. Rodičia mu nedovolia opustiť byt, no pripravia mu cestovanie po svete „prstom na mape“. Postupne navštívi všetky svetadiely a zároveň sa zlepšuje jeho zdravotný stav. Vďaka postavám z príbehov je ochotný vypiť čaj alebo neškriabať si vyrážky z osýpok.

Hra je vtipná, primerane pracuje so slovenskými reáliami, zobrazuje prirodzené rodinné harmonické prostredie.

Z pôvodnej hry sa nedostalo na javisko všetko, čo je dobre. Pri inscenovaní tvorkyne (režisérka Jana Mikitková a dramaturgička Katarína Jánošová) viac pracovali s javiskovou metaforou, pôvodne hovorené vypovedali konaním a výtvarnou zložkou.

Rámec rodiny je do inscenácie výborne zapracovaný. Striedanie svetadielov a dobrodružstiev je prerývané prestavbami, v ktorých sa znova odokryje rola matky, otca a sestry. Tieto časti sú platnou súčasťou inscenácie, nie hluchými miestami. Idea rodiny nie je len úvodom a záverom, ale dobre fungujúcim princípom. Pravidelne priznávané prostredie domácnosti umocňuje pocit dobrodružstva zažitého v rodinnom kruhu.

Scénický výtvarník Dušan Krnáč navrhol ako hlavný scénický prvok posteľ, ktorá sa dá mnohorako pretvárať. Mení sa na lietadlo, skriňu, klietku, auto. Druhým dominantným objektom na javisku je otočný vešiak na bielizeň, ktorý sa mení na slnečník, kolotoč, či kôl, o ktorý Indiáni priviažu zajatca.

Ďalším scénickým prvkom je šatstvo. Autorka bábok a kostýmov Naďa Salbotová z neho vytvarovala mnohé predmety. Poukladané v úhľadných kôpkach predstavuje taniere s jedlom, vrstvené evokuje hrby ťavy alebo svojou farbou či vzorom pripomína žirafu, krokodíla, papagája. Ryžové rezance sú zobrazené vďaka spleti šnúrok do topánok. Ako prvky meniace funkciu predmetu na javisku poslúžili aj ďalšie objekty súvisiace s odevmi – štipce a drevené vešiaky.

Kostýmy odkazujú na ideu o rodine kolotočiarov – majú v sebe istý cirkusantský aspekt (voľné nohavice s veľkými vreckami, traky a pod.). Zároveň pôsobia domácky pohodlne, keďže sa príbeh odohráva u rodiny Túlavých doma. Na jednotlivé postavy sa potom herci premieňajú aj vďaka nápaditým úpravám odevu – Indiánov evokujú štipce na bielizeň, ktoré vhodne pripnuté pripomínajú zdobenú indiánsku čelenku.

Dušan Krnáč a Naďa Salbotová odviedli výbornú prácu. Výtvarná stránka inscenácie je estetická a praktická zároveň, počíta s predstavivosťou malých divákov, nie iba s ich pasívnym sledovaním diania na javisku. Je premyslená a dôsledne pracuje so zvoleným princípom – použitím predmetov súvisiacich s domácnosťou a odievaním.

Aj vďaka nasadeniu hercov a herečiek dosahuje inscenácia vysoké kvality. Andrej Kováč dokáže hrať detské postavy bez afektu či nechcenej parodizácie. I v tomto prípade jeho Florián Túlavý pôsobí chlapčensky bez toho, aby si herec pomáhal prvoplánovými vonkajškovými prejavmi, ako sú špáranie v nose, račkovanie, „čaptavá“ chôdza a podobne. Takéto zobrazenia detských javiskových postáv neraz na javisku vidíme, keď sa herci nesprávne pokúšajú uchopiť takúto neľahkú rolu. Miriam Kalinková a Ján Morávek ako rodičia Túlaví sú k synovi milí, no neoblomní. Obaja stvárňujú postavy, ktoré sú o čosi staršie ako ich skutočný vek, veľmi prirodzene. Neprekáža ani fakt, že herec predstavujúci syna je od svojho divadelného otca v skutočnosti starší. Adela Mojžišová výborne stvárnila Emu Túlavú, ktorej jej brat lezie na nervy, no zároveň je jeho milujúcou staršou sestrou, preto bez váhania pomáha rodičom pripraviť pre neho jednotlivé dobrodružstvá.

Herci a herečky zo súboru BBD opäť potvrdili, že sú tvárni a môžeme ich označiť za spoľahlivé opory súboru. Aj ich činoherný prejav bol prirodzený, na stvárnenie postáv nepotrebovali žiadne „barličky“.

Autor hudby Róbert Mankovecký pracoval s hudobnými motívmi evokujúcimi daný kontinent. Hudba teda mala ilustračnú, ale aj náladotvornú funkciu.

V inscenácii režisérky Jany Mikitkovej všetko funguje a všetko do seba zapadá. Inscenácia Prstom na mape nemá hluché či nedynamické miesta. Je nevtieravo edukatívna, zobrazuje rodinu ako prirodzenú a fungujúcu biosociálnu skupinu.[2]

Zaujímavá je podobnosť s nedávnou inscenáciou Bábkového divadla na Rázcestí v Banskej Bystrici Tatranky. Hru Ivety Škripkovej uviedli v roku 2012. Táto inscenácia však bola venovaná deťom od šiestich rokov, bola obsahovo náročnejšia, jej os tvorili fakty o slovenskej prírode a histórii. Spojitosť medzi inscenáciami vytvára aj rámec príbeh a hlavný scénografický prvok. V oboch prípadoch je hlavný hrdina – malý chlapec – chorý, musí ostať v posteli, no vďaka fantázii cestuje, aj keď v skutočnosti neopustil svoju izbu. Posteľ je aj dominantným prvkom výpravy oboch inscenácií. Bratislavská inscenácia je aj vzhľadom na mladšieho adresáta (deti od troch rokov) o čosi dynamickejšia a menej komplikovaná.

Inscenácia Prstom na mape patrí do radu vydarených inscenácií Bratislavského bábkového divadla. V priebehu uplynulých troch rokov sa situácia vyvinula tak, že v repertoári BBD prevažujú nápadité a plnohodnotné inscenácie nad tými problémovými. Šancu tvoriť v divadle dostali viaceré mladé režisérky a režiséri. Táto odvaha sa divadlu vo väčšine prípadov vrátila v podobe kvalitného prírastku do repertoáru.

 


[1] MIKITKOVÁ, Jana – FAKLA, Ján. Prstom na mape. [nevydané tlačou, archív BBD], s. 2.

[2] Bratislavské bábkové divadlo má vo svojom repertoári i také inscenácie, v ktorých má rodina aj iné podoby. Zaujímavá z toho hľadiska je Ester a Albatros z roku 2012, v ktorej dievčatko vychovávajú starí rodičia.

Publikované online: 11.5.2015

Lenka Dzadíková

Lenka Dzadíková vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde bola pri zrode študentského časopisu Reflektor. Doktorandské štúdium absolvovala na tej istej fakulte prácou Prieniky bábkového divadla a popkultúry (2012). 
Zúčastnila sa viacerých vedeckých konferencií a štúdie publikovala v zborníkoch. Ako členka redakcie festivalových denníkov aj ako porotkyňa sa zúčastňuje festivalov ochotníckeho divadla. Je dramaturgičkou programu pre deti na festivale Dotyky a spojenia. Zakladala a organizovala prvé ročníky projektu Medziriadky. Bola členkou výboru Slovenského centra AICT.
Venuje sa recenzistike so zameraním na tvorbu bábkových divadiel a divadelnej tvorby pre deti. Publikuje najmä v časopisoch kød - konkrétne o divadle, Loutkář, Javisko, Bibiana ako i vo viacerých reláciách Slovenského rozhlasu a na internetových portáloch Monitoring divadiel na Slovensku a Mloki.
Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave.