Revízor

Vytlačiť

Hrajú: Nagy Kornélia, Illés Oszkár, Kövesdi Szabó Mária, Albert Gábor m.v.- a.h., Pólos Árpád, Szalma Tamás m.v.- a.h., Bocsárszky Attila, Flórián R. Szabolcs, Bocsárszky Pál m.v., Culka Ottó

Réžia: Štefan Korenčí m.v., Asistent réžie: Richtarcsík Mihály, Kostýmy: Jana Kuttnerová- Hurtigová m.v., Scéna: Szőke Anita m. v.

Premiéra: 7.2. 2008 v Divadle Thália, Košice

Pre divadlo, ktoré chce zabávať na vysokej úrovni, zároveň byť aj spoločensky aktuálne, si ťažko predstaviť vďačnejší titul ako Gogoľovu komédiu. Strhujúco smiešny príbeh s presne charakterizovanými postavami, ktoré sú nadčasové, ktoré už takmer dve storočia v každom spoločenskom zriadení, pri každom politickom systéme pôsobia aktuálne, zabáva diváka, ale popri zábave ho núti aj premýšľať, poskytuje mu paralely zo súčasnosti. Lebo vždy a všade sa nájdu aktuálne typy, zodpovedajúce Gogoľovým postavám. Úspech je zakódovaný v presne charakterizovaných typoch ľudí, ktorí žijú (a priživujú sa) v každej spoločnosti, a v určitej morálke (resp. neprítomnosti morálky) od cárskeho Ruska z čias Gogoľa až po našu súčasnosť. Tento morálno-spoločenský obsah však predstavuje aj určitú pascu. Padnú do nej inscenátori, ktorí si myslia, že samotný príbeh bez hlbšieho výkladu, vtipné scénky a smiešne postavičky zaručia úspech.

Režisér Štefan Korenči opakovane dokázal, že má vynikajúce schopnosti pre hlbší výklad textu, vedenie herca ku komplikovanej, mnohovrstvovej charakteristike postáv. Pamätáme sa na to aj z jeho inscenácií v maďarských divadlách na Slovensku. Košickej Thálii priniesla ich spoločná práca (Gombrowicz- Ivona, princezná z Burgundska) významné úspechy – napr. cenu za herecký výkon pre Évu Bandor v postave Ivony na prestížnom maďarskom divadelnom festivale štúdiových divadiel v Gödöllő. Korenčiho návrat do Košíc tak právom vyvolávalo veľké očakávania v súbore, medzi divákmi ale aj v odbornej divadelnej verejnosti. Divadlo Thália z r. 2008 sa však významne líši od Thálie z roku 1997. Najmä v zložení súboru. Podľa výsledku ich terajšej spoločnej práce sa zdá, že s tým Korenči dostatočne nerátal. Súčasný trend v košickom divadle, ktoré často uprednostňuje deklamatívne, patetické herectvo, v prípade komédií s nadužívaním vonkajškových, ľahkých efektov, nesedí Gogoľovi a zrejme ani Korenčimu. Svedčí o tom výsledný efekt, v ktorom dominujú herecké prejavy s lacným humorom, hrajúce na okamžitý, prvoplánový „úspech”, bojujúce o búrlivé prejavy smiechu v publiku. Smiech, ktorý znie krátko, o to však búrlivejšie, ale ktorý aj za krátku dobu stíchne a po nej nič nezostáva: ani myšlienka, ani trpká príchuť, ani ponaučenie, ani zážitok z poznania, z porovnávania so súčasnosťou. O nejakej divadelnej katarzii ani nehovoriac. Takýto smiech zažívame v kabarete, alebo pri rozprávaní vtipov o blondínkach. Smiech, ktorý nie je hodný Gogoľa. Keď sa postavy z revízora stávajú plochými karikatúrami, kreatúrami na hranici „idiocie“, príbeh stratí zmysel. Stráca sa apel na spoločenskú nebezpečnosť týchto ľudí ako aj na nebezpečnosť nimi predstavených spoločenských vzťahov – korupcii, amorálnosti, lenivosti, podvodov. Dramaturgická úprava so škrtnutím resp. spojením niekoľkých postáv (meno dramaturga ani upravovateľa program k predstaveniu neuvádza) sľubuje na prvý pohľad skôr zhustenú a spoločensky významnejšiu „výpoveď”, inscenácia však tieto sľuby nenapĺňa. Z „ponechaných“ resp. „zhustených“ postáv Primátor (Árpád Pólos),jeho žena (Mária Kövesdi Szabó) a dcéra (Kornélia Nagy), Bobčinskij (Oszkár Illés) a Dobčinskij (Gábor Albert) ako aj židovský obchodník Mojcheles sú trápne kreatúry z treťoradej situačnej komédie či burlesky. Tým sa však stráca zmysel Gogoľovej hry. Takíto ľudia nie sú nebezpeční, žiaľ ani len divadelne zaujímaví. O tom, že režisér mal pôvodne pravdepodobne predsa len zložitejšiu, zaujímavejšiu koncepciu, svedčí postava Osipa (Tamás Szalma a.h.), sarkastického rezonéra, ktorý má jednoznačný nadhľad aj zdravý úsudok. Jeho herecký štýl, hlbšia charakteristika postavy aj reakcie na dianie v jeho okolí ukazujú cestu, ktorou by sa celá inscenácia mohla uberať. Pekné herecké momenty sme videli od najnovšej posily košického súboru, Attilu Bocsárszkeho mladšieho. Jeho „opozdené reakcie“ v postave sluhu u primátora by tiež dobre zapadali do náročnejšie koncipovanej inscenácie. Medzi oboma hereckými polohami sa zmieta Attila Bocsárszky (Chlestakov). Vo svojich výstupoch s Osipom, resp. v monológoch sa ukazuje ako šarmantný podvodník, postupne spoznávajúci a využívajúci situáciu, v scénkach s kabaretne ladenou časťou súboru sa však aj on uchyľuje k povrchnému humoru a vonkajškovým efektom. Preto pôsobí jeho, inak premyslený, výborne prednesený monológ nepripravene, ako keby z inej inscenácie.

V scéne Anity Szőke a.h., je ťažko pochopiteľný zmysel pravoslávnych ikon po celej stene Chlestakovovej izby v penzióne, inak scéna bez zvláštnej nápaditosti poskytuje prijateľný hrací priestor. Kostýmy Jany Kuttnerovej-Hurtigovej a.h. zostávajú v neurčitosti medzi dobovými a nadčasovými, nijako zvlášť neprekážajú ale ani nepridávajú inscenácii na kvalite.

Publikované online: 7.2.2008