REVÍZIA (NIELEN) REVÍZORA

Vytlačiť

Úprava a réžia: Jakub Nvota; hudba: Andrej Hlinka; scéna a kostýmy: Marek Gašpar Šafárik, asistent réžie: Radovan Kianica; učinkujú: Sergej Hudák a.h., Nadežda Jelušová, Zuzana Kyzeková, Boris Zachar/ Dominik Zaprihač a. h., Radovan Kianica, Branislav Bačo, Iveta Pagáčová, Rudolf Vitos, Jaroslav Vitos, Anna Hulmanová.
Premiéry: 25. a 26. mája 2007, Mestské divadlo Žilina

Inscenácia Revízora v Mestskom divadle v Žiline sa dostala do zaujímavých kontextov a súvislostí uplynulej divadelnej sezóny. Okrem Žiliny sa Revízor inscenoval aj v Prešovskom Divadle Alexandra Duchnoviča. Rovnako ako prešovský Revízor vypovedal svojou aktualizáciou o pocitoch bežného Prešovčana žijúceho mimo centrum diania, aj žilinský sa zaradil svojim posunom a výraznou úpravou k dielam s aktualizačnými tendenciami. Slobodne môžeme vysloviť, že ide o nový text inšpirovaný Gogoľovým Revízorom. Ďalšia spojitosť týchto dvoch Revízorov je aj v osobe hosťujúceho herca DADu Sergeja Hudáka ako Chlestakova v Mestskom Divadle v Žiline. Jednou z ďalších podobností je, že oboch inscenovali hosťujúci režiséri: v Žiline Jakub Nvota a v Prešove Svetozár Sprušanský. Ale v tomto momente sa podobnosť, respektíve príbuznosť inscenácií končí.

Kým v Prešove sa Sprušanský odhodlal ísť cestou obohacovania pôvodného textu o tanečné výstupy PUĽSU (Prešovský umelecký ľudový súbor) a tým sa nevedome vzďaľoval pôvodine. V Žiline vedome zvolili opačný prístup a od autora sa postupne dostávali k sebe, ako to potvrdzuje režisér Jakub Nvota v bulletine k inscenácii: „U Gogoľa ideme od predlohy k sebe... Je to naša revízia. Nie revízia Gogoľa. Tam revíziu robiť netreba.“ Dôsledne sa svojho predsavzatia držali. Výsledok je adaptácia príbehu, jeho premiestnenie do iného prostredia a akoby osobné vyúčtovanie s minulým politickým obdobím a režimom. Je to vlastne stretnutie mladej generácie, ktorej raz bude patriť svet, so štyridsaťročným Rusom, revízorom Chlestakovom. Z takéhoto uhla pohľadu sa inscenácia zaraďuje aj do kontextu podobne ladených inscenácií, ktoré sa vysporadúvajú s minulosťou a nastavujú svojej, teda našej pamäti, zrkadlo v snahe upozorniť na to, čo bolo, čo sa s ľuďmi v postsocialistickom bloku stalo /(nestalo). Mám na mysli inscenácie Kentauri v Astorke a Partybr(e)akers v SND (neporovnávam kvalitu inscenácií, ale obsah a výpoveď).

V žilinskom Revízorovi už nie sme v provinčnom mestečku, ktoré pred revízorom zastupujú miestni úradníci, ale ocitli sme sa v užšej societe „stánkarov“ predávajúcich svoj nekvalitný tovar na javisku bývalého mestského kultúrneho strediska v neznámom malomeste. Aj oni majú svojho šéfa: Meša a rovnako očakávajú kontrolu z centra, revíziu a revízora. Nvota takto dokázal popísať aj situáciu kultúry, ktorá sa zrazu ocitla na periférii a na jej miesto nastúpil nekvalitný konzum. V kontraste k tejto línii obyčajných ľudí snažiacich sa ochrániť pred kontrolou a dostať ju na svoju stranu, inšpirovanej pôvodným textom, vytvoril aj líniu divadelných ochotníkov, ktorí paralelne skúšajú Gogoľovho Revízora a plánujú ho odpremiérovať v Mestskom kultúrnom stredisku. Ich snaha je vlastne už vopred akoby zmarená a neistá, pretože novodobí dediči revízorovho prešibaného umu, nechcú ochrániť seba a svoje živnosti, teda bývalý stánok kultúry pred kontrolou, ale výhodne ich predať tejto kontrole. Ich kupčenie je len dôkazom rovnakej prešibanosti, akou svojho času oplýval Chlestakov. Žilinský Revízor Revízia 07 nám ukázal deti Chlestakova, ktoré si z komunistickej éry, v ktorej vyrastali a ktorá ich svojím spôsobom poznačila, zachovali schopnosť prežiť za každých okolností, využiť, čo sa dá. To je dedičstvo, ktoré sa prejavuje teraz v období slobody a súkromného podnikania. Nejde o hlupákov, ale prešibancov, ktorí vždy vedeli a chceli, vždy budú vedieť a chcieť zo situácie vyťažiť. Do pestrej zmesi postáv sa zaraďujú aj osoby bývalých profesorov a vedcov, ktorí sa momentálne živia všelijakými, len nie vedeckými profesiami ako znak toho, že súčasná spoločnosť degraduje a nevie využiť, prípadne zaradiť obyčajných ľudí bývalého režimu do procesu práce a využiť ich skúsenosť. Príbeh Revízora je plný aktuálnych narážok na úpadok kultúry, na plytkosť a konzumnosť spoločnosti, ale aj na mafiánske praktiky mladej ambicióznej generácie „postchlestakovcov“, či nevyrovnané účty s Moskvou predošlého režimu a jej vyslancami medzi nami. Samozrejme všetko je to okorenené humorom, nadhľadom, alkoholom, či milostným trojuholníkom.

Nvota zachoval pôvodnú kompozíciu príbehu, dokonca niektoré scény, napríklad výstup nosenia úplatkov, alebo výstup chválenia sa Chlestakova priamo citoval. Ale pozmenil postavy, ich pracovné zaradenie a miesto diania. Pridal aj reminiscencie na ruské v podobe zastavenia obrazu, počas ktorého zneli ruské piesne, modré svietenie javiska, alebo naopak tanečná pohybová štylizácia. Chlestakov je v tejto societe generačne inde, je starší ako komunita uprostred, ktorej sa ocitol. Preto režisér zámerne obsadil do úlohy Clestakova skúseného a staršieho Sergeja Hudáka oproti mladším členom súboru. Z ostatných postáv pôvodného Revízora ostali Bobčo a Dobčo, Annamária. Zámerom bolo vytvorenie novej spoločnosti v priestore trhoviska. Preto vidíme predajcu mäsa Dobča (Radovan Kianica), predavača ezoteriky Bobča (Branislav Bačo), stánok z knihami respektíve červenou, antikvariátnou knižnicou Annymárie (Zuzana Kyzeková), alebo dočasne zatvorený a neskôr slávnostne znovuotvorený stánok Nefertiti so spodnou bielizňou patriaci Magde (Nadežda Jelušová). Okrem nich je tu šéf „stánkarov“ Mešo (Boris Zachar/ Dominik Zaprihač a.h.), či začínajúca speváčka Cica (Iveta Pagáčová) a trojica ochotníkov skúšajúcich Revízora: Fedor (Rudolf Vitos), Jozef (Jaroslav Vitos), Muška (Anna Hulmanová) okrem iného bývala kultúrna pracovníčka, v súčasnosti „hajzelbaba“, keďže iné pracovné zaradenie v novej demokracii pre ňu nebolo.

Vďaka početnému mladému obsadeniu a ich nasadeniu inscenácia plynie vo veľmi rýchlom tempe, udalosti sa dejú a nabaľujú. Problémom sú občasné zastavenia obrazu pri narážkach a spomienkach na Moskvu a ruské, zrazu nepochopiteľné a spomaľujúce prehovory Chlestakova, alebo „stánkarov“ pri scéne dávania úplatkov. Plusom je, že ambíciou nebolo vytvárať zložité dielo plné filozofických odkazov, ale živé a aktuálne divadlo, ktorého zámer bol pomenovať niektoré neduhy spoločnosti. Ako je napríklad aj neschopnosť využiť kapacity minulého režimu, respektíve útok na intelektuálny úpadok spoločnosti, na nutnosť biť sa o prežitie. Niektoré nápady sú priveľmi očakávané a jednoduché, napríklad v momente ticha a napätia zaznie kýchnutie a preruší ho, alebo všetci pijú a pritom zabudli ponúknuť Chlestakova, ustrnutie, pohľad naňho a všetci mu natŕčajú svoju fľašu. Ale na druhej strane sú tieto momenty presné a naraz. Čo potvrdzuje súhru, ktorá dáva tejto inscenácii ľahkosť. Až na spomínané okamihy spomienok a monológov.

V hereckom prejave bola snaha o jemnú parodizáciu a preháňanie. V rámci celku je to veľmi prijateľné, pretože vidieť nasadenie hercov, ich jasné charakterizovanie svojich postavičiek. Dominik Zaprihač ako Mešo stelesňuje novodobého mafiána s hlboko posadeným hlasom, pohľadom často upretým pred seba, bez známok nejakého citového rozrušenia, alebo chvenia. Rovnako ženské predstaviteľky sú veľmi vyrovnané a v rámci svojich možností predstavujú dve podobné ženy súperiace o jedného muža. Nadežda Jelušová (Magda) a Zuzana Kyzeková (Annamária) sú si rovnocennými partnerkami, predstavujú novodobé samostatné, životom občas skúšané ženy. V správnom momente agresívne a útočne v hlasovom prejave i v tele, rovnako však milé a vtieravé i obdivujúce. Neoplývajúce veľkou logikou, ale tešiace sa z maličkostí a takisto ochotné a schopné vyťažiť z každej situácie maximum. Cica Ivety Pagáčovej je mierne spomalená, priškrteným hlasom sa pokúša spievať piesne, akoby bola z iného sveta, naivná, dokonca až hlúpa. Túži po sláve, ale nepripúšťa si, že na to nemá. Je obeťou Mešovho i Chlestakovho znásilnenia, po ktorom sa zblázni. Mešo ju znásilní bez akéhokoľvek citového rozrušenia, ale Chlestakov ju najprv „opije“ poetickými rečami. Takto sa len potvrdí, že Mešo je Chlestakov o dvadsať rokov mladší, že zmena nastala len vo forme, ale v skutkoch a myslení je to stále ten istý typ Chlestakova. Sergej Hudák podáva svoju postavu ako pijúceho racionalistu, ktorý sa stále viac a viac spoznáva v zrkadle Meša. Akoby svoj príbeh prežíval ešte raz, je to akási bilancia so sebou samým, akoby sa kruh prešibancov a vypočítavcov nikdy nemal pretrhnúť, je to herectvo plné plačlivého smiechu, výsmechu, ironizácie, smútku, zdravej drzosti a schopnosti presne okomentovať situáciu. Radovan Kianica ako Dobčo vytvoril muža ustráchaného, večne opakujúceho nejaké frázy, mysliaceho jednoducho. Telesnú charakterizáciu cez reč, padajúce okuliare, strohé a výrazné gestá zvolil aj Branislav Bačo a Bobča podal ako mierne zmäteného vizionára, ezoterika, v skutočnosti skrachovaného človeka. Trojica hercov Rudolf Vitos a Jaroslav Vitos i Anna Hulmanová stelesnili ochotníkov podľa klišé predstavy akí sú. Patetickí pri recitovaní slov, pomalí, hrajúci veľké gestá, naivní, detsky protestujúci, podobne ako Cica občas z iného sveta s iným vnímaním reality a súvislostí. Ale možno práve oni sú tí, ktorí ešte zastávajú nejaké hodnoty.

Práve predstavenie, či skúška ochotníkov sa stáva pointou inscenácie. Pretože si práve prechádzajú výstup chválenia sa Chlestakova, v ktorom ochotník hrajúci Chlestakova povie, že napísal aj Revízora. Sú síce dvaja, ale tento je náš. A pozrie sa pritom na Chlestakova (Sergeja Hudáka). Na čo mu mešťanostova žena odpovie, že určite hrá v tom jeho! Chlestakov skutočný si vezme svoju „igelitku“, ktorú mu nabalili „stánkari“ úplatkami a odíde. Na druhý deň je v Novom čase titulok o akýchsi hlupákoch, ktorí naleteli falošnému revízorovi. A „stánkari“ sa tešia, že je to vlastne výborná reklama. Opäť otvoria svoje stánky a budú pokračovať vo svojom živote.

Kostýmy aj scénu navrhol Marek Gašpar Šafárik. Stánky sú pohyblivé a vytvárajú akési mansiony, kde každá postava má svoj vlastný stánok so svojím tovarom a priestorom pre sebarealizáciu. Nič iné im v rámci tejto sebarealizácie neostáva ako očakávať skutočného revízora a snívať, ako mu raz výhodne predajú trhovisko...

Žilinský Revízor revízia 07 je aj napriek mnohým režijným schválnostiam inscenáciou živou, komunikatívnou a čo je podstatné s jasným postojom k našej minulosti a prítomnosti. Je to revízia našich nevypovedaných názorov, chovania i myslenia, nielen Revízora.

Publikované online: 25.5.2007

Miriam Kičiňová

Miriam Kičiňová absolvovala štúdium dramaturgie a teórie a kritiky divadelného umenia na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (2009). V rokoch 2009 – 2010 pôsobila ako pedagogička na Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave a Konzervatóriu v Košiciach. Už počas štúdia sa venovala dramaturgickej, ale aj recenzentskej činnosti pre projekt Monitoring divadiel na Slovensku či pre časopis KØD. Bola pri založení študentského kritického časopisu Reflektor. Od roku 2011 pôsobí ako lektorka dramaturgie v Slovenskom národnom divadle. Venuje sa edukatívnej (Dielňa tvorivého písania, Hovorme o divadle...) a dramaturgickej činnosti (Pamäť vody, Coriolanus, Malomeštiakova svadba, Veľa kriku pre nič, Leni, Polnočná omša, Vedľajšie účinky, Nad našu silu a iné). Ako dramaturgička spolupracovala aj s Divadlom LUDUS, Divadlom Andreja Bagara v Nitre, Divadlom Jonáša Záborského v Prešove a intenzívne ako externá dramaturgička aj so Štátnym divadlom Košice. Od roku 2009 je členkou porôt na prehliadkach aj postupových súťažiach amatérskeho divadla na Slovensku.