RESUSCITÁCIA STRAUSSOVSKEJ TRADÍCIE

Vytlačiť

Hudobné naštudovanie a dirigent W. Kobéra, réžia D. Kaegi, scéna a kostýmy S. Pasterkamp, spievajú A. Werner, J. Ďurčo, D. Hamarová, J. Vacík / S. Larin, M. Želonka, I. Pasek, Ľ. Vargicová, I. Matyášová, D. Čapkovič, I. Ožvát, M. Malachovský, O. Šaling, E. Strešnáková, G. Hübnerová, E. Šeniglová
Premiéra: 27. apríl 2007, Opera SND Bratislava

Richard Strauss nepatrí medzi stálice slovenských operných scén. Skladateľovi najviac žičili roky dvadsiate a tridsiate, v januári 1929 dokonca v SND pohostinsky dirigoval inscenácie svojich opier Gavalier s ružou a Elektra. Po druhej svetovej vojne dostal (rovnako ako celá opera nemeckej jazykovej oblasti s výnimkou Mozarta a Beethovena) dištanc, ktorý prelomilo až naštudovanie Gavaliera s ružou (1958). Nasledovala Ariadna na Naxe (1966), Salome (1976) a Elektra (1980). A potom takmer tri desaťročia nič. Napriek tomu, že Slovensko dalo svetu dve skvelé straussovské umelkyne (Gruberovej Zerbinetta a Poppovej Arabella či Sophie sú dodnes považované za vzorové interpretačné podoby technicky náročných partov), na domácej pôde sa niť tradície pretrhla. Súčasným spevákom, inštrumentalistom i divákom je straussovská poetika neznáma. Mimo Bratislavy absolútne – košická ani banskobystrická opera si na dielo „Richarda II.“ (akiste ste uhádli, že tým „prvým“ je Richard Wagner) netrúfli. Nuž, ani sa niet čomu čudovať: Dráždivá, vysokým intelektom posvätená hudba „posledného romantika“ je plná rafinovaných melodických i harmonických postupov, ktoré kladú vysoké nároky na interpretov i recipientov.

Ak sa opera SND po takmer tridsiatich rokoch rozhodla vrátiť Richarda Straussa na svoje javisko, treba jej rozhodnutie jednoznačne privítať. Že si však vybrala a naštudovala Ariadnu na Naxe (vopred prezradím, že neobstála zle), si zasluhuje špeciálnu medailu za statočnosť. Ariadna je po hudobnej stránke mimoriadne náročná. Popri inom vyžaduje dva naozaj dramatické hlasy (Ariadna, Bacchus) a jednu špičkovú koloratúrnu sopranistku, schopnú zaspievať krkolomnú pätnásťminútovú áriu Zerbinetty, právom zaraďovanú medzi top akrobatické čísla svojho odboru. Plus v orchestri inštrumentalistov koncertných kvalít, keďže ich party sú komponované sólovo a rozhodne nepatria medzi tie, ktoré sa dajú zahrať z listu. No nielen to. Dielo je poriadne tvrdým orieškom aj pre inscenátorov (a divákov...). Jeho dramaturgický pôdorys pracuje s princípom divadla v divadle, pričom obe roviny sa ustavične prelínajú. Výklad neuľahčuje ani žánrová šírka, ktorou sa skladateľ a jeho dvorný libretista, geniálny Hugo von Hoffmanstahl inšpirovali - od vážnej opery seria po buffu v duchu commedie dell´ arte. Skladateľ i libretista sa vybláznili, výsledok svojej umelecko-intelektuálnej hry dokonca po premiére uznali za potrebné výrazne upraviť. Opera bola pôvodne súčasťou Moliérovej hry Meštiak šľachticom v réžii Maxa Reinhardta, no nároky kladené súčasne na operný i činoherný aparát a v neposlednom rade neúmerná dĺžka predstavenia viedli napokon k osamostatneniu a prepracovaniu Ariadny.

Ústrednou témou diela je antagonizmus lásky – hlboký cit na jednej a zmyselný pôžitok na druhej strane. A tiež konflikt medzi „vysokým“ a „nízkym“ umením, manipulácia umelcov a nutnosť robiť kompromisy pod tlakom financií. Ktovie, či Strauss s Hoffmanstahlom tušili, že ich dielo nestratí nič zo svojej aktuálnosti ani po sto rokoch...

Tvorca bratislavskej inscenácie, renomovaný švajčiarsky režisér a súčasný intendant Írskej opery v Dubline, si v predpremiérovom rozhovore pochvaľoval, že v tomto prípade ho financie ku kompromisom netlačili. Inscenácia je totiž koprodukčným projektom Bratislavy, Prahy a Dublinu - a teda i náklady sa delia medzi všetky tri operné domy. Spolu s výtvarníčkou Stefaniou Pasterkamp postavili nemennú jednoduchú čiernu scénu so štýlovými sedačkami a nádhernou lampou (od koho-Bura?). Je to dom bohatého grófa, miesto konania mondénneho večierka. Gróf si totiž nechal skomponovať vlastnú operu (podobná trofej mu doposiaľ do zbierky chýbala), ktorá má dnes zaznieť na jeho počesť. Ale aby nebola náhodou nuda, pozval na party aj skupinu komediantov. Z pôvodného úmyslu uviesť ich buffu po tragickej Ariadne na Naxe (ktorý sám osebe stačil priviesť mladého, umeleckými ideálmi živého Skladateľa na pokraj nervového zrútenia) sa vykľuje ešte väčšia fraška: buffa i seria pôjdu zároveň, ale v tempe, aby sa stihol ohňostroj pripravený na deviatu hodinu.

Hoffmanstahl so Straussom grófa koncipovali ako neviditeľného manipulátora, ktorý sa na scéne po celý čas neobjaví a svoje príkazy posiela prostredníctvom Majordóma. Kaegi ho vytiahol na scénu a dokonca z neho urobil jednu z hlavných postáv deja, boha Baccha. K nemu zahorí láskou dovtedy nešťastná Ariadna, ohrdnutá a na ostrove Naxos zanechaná pôvodným milencom Theseom. To však ešte v prológu netušíme, hoci diela znalého poslucháča už stihol zneistiť fakt, že tenorová postava (v ďalšom deji Bacchus) je rozdelená medzi iných spevákov.

V prológu sa rozbieha večierok a matéria valcuje umenie. Skladateľ sa psychicky rúca, predstaviteľka Ariadny rozčuľuje, Učiteľ hudby sa snaží zachrániť situáciu a komedianti na čele s rozkošnou Zerbinettou majú z toho špás. Majordómus tlmočí priania svojho pána, kým on si užíva obdivné pradenie troch krásavíc (budúce operné nymfy) a darčeky od svojich hostí. Občas sa niekto urazí, niekto opije, čašník si odskočí do zákulisia s mladou servírkou...

Samotná „opera“ sa začína v druhej časti. Od „predohry“ ju obvykle oddeľuje pauza. Tú však režisér Kaegi v svojej inscenácii zrušil, aby neoslabila základný princíp jeho koncepcie – prelínanie sna a reality. Takže len kratučká medzihra, počas ktorej sa protagonisti pozerajú do orchestra (priznávam, že zmysel tejto mizanscénky som nerozlúštila) a predstavenie sa môže začať. Žiadna zmena scény, stačilo kreslá presunúť na jednu stranu javiska. Ariadna i Zerbinetta museli prevlek z civilu do kostýmu zvládnuť pred obecenstvom, ostatní protagonisti oblek nemenia. Začíname.
Tri nymfy žalostia nad nešťastným osudom Ariadny. Hrdina Theseus, ktorému pomohla premôcť Minotaura, ju zanechal na ostrove Naxos. Zvedená a oklamaná si neželá už nič iné, len smrť. Svoju pieseň však nymfy nespievajú nad spiacou Ariadnou, ako predpisuje libreto, ale nad zrúteným Skladateľom, ležiacim uprostred javiska. S Ariadnou ho spája spoločný osud nepochopených a ohrdnutých bytostí, ktoré nenachádzajú v tomto svete miesto. Sen splýva s realitou... Smutnú Ariadnu, stojacu v úzadí javiska, sa pokúša rozveseliť Zerbinettin komediant Harlekýn. Spieva rozkošnú pieseň o radostiach života, pritakávajú mu nymfy v pózach popových vokalistiek á la 70. roky. Keď neuspeje Harlekýn ani ďalší šaškujúci komedianti, nastupuje Zerbinetta so spomenutou krkolomnou áriou „Grosmächtige Prinzäsin“. V interpretácii skvelej Ľubice Vargicovej sa napĺňa téza, že opera je syntetické umenie, kde vokálna intepretácia (nech si vraví kto chce - čo chce) stojí na prvom mieste. Spevácky i herecky pointovaná ária o nestálosti ľudskej lásky, prezentovaná sýtym vokálnym materiálom umelkyne, koloratúry nie ako akrobatická exhibícia, ale plne v službách výrazu – prvé miesto inscenácie, kde nás naplno „zasiahlo umenie“.

Ariadna vytrvalo odmieta akékoľvek snahy o rozveselenie. Vtedy jedna z nymf, ktorú v civile operné dianie zrejme nudí, lebediac si na sofe v časti „hľadisko“ vyčíta z akéhosi bulvárneho magazínu srdce drásajúci príbeh o mladom Bacchovi, čo ledva unikol kúzlam čarodejnice Kirké. O svoj objav sa podelí s ďalšími dvoma priateľkami – a už aj tri nymfy vytiahnu domáceho pána z pohodlia pohovky a vtiahnu ho do príbehu Ariadny.

Tu sa doposiaľ stabilná scéna mení, Majordómus vysunie veľké premietacie plátno. Osadenstvo večierka je vysídlené zaň a hoci hostí aj naďalej vidno, strácajú možnosť zasahovať do deja. Ariadna s Bacchom si vyjasnia identitu (ona ho považovala za posla smrti Hermésa a on ju za ďalšiu premenu čarodejnice Kirké) a vo vzplanutej ľúbostnej vášni nachádzajú sami seba. Pre tenoristu objav dvojnásobný - z pozemského zbohatlíka sa stáva božský hrdina, ktorý pre lásku opúšťa svet pominuteľného blahobytu. Aj Majordómus pochopil, že stráca pána. On jediný vyjde pred plátno, povolí si vestu, odviaže motýlika a z pohovky rezignovane pozoruje odchod svojho chlebodarcu. Ariadna a Bacchus miznú v hustnúcej modrej hmle za plátnom, hostia sa za nimi prekvapene pozerajú. A Majordómus už len uzavrie poslednú škáru. Kde je sen a kde realita?

Dieter Kaegi viaceré línie deja potlačil do úzadia (vytratí sa Skladateľ, nerozvinie sa naznačená iskra, ktorá preskočila medzi ním a Zerbinettou v predohre), aby do popredia vysunul zápas medzi „nízkym“ a „vysokým“. Nielen v umení, ale aj v človeku samotnom. Jeho inscenácia nie je moderná vonkajšou podobou. Výtvarný posun do 70. rokov je síce vizuálne efektný (vkusné kostýmy a štýlová scéna Stefanie Pasterkamp), ale výklad sám osebe nikam neposúva. Herecky prepracované mizanscény môžeme z pohľadu náročného recipienta tiež považovať za remeselnú povinnosť profesionála. Inscenácia je moderná z pohľadu nárokov, ktoré kladie na diváka, na jeho ambíciu čítať skryté významy a hľadať svoje vlastné. Nič pre pasívneho konzumenta...

Vyššie spomenutá Ľubica Vargicová (Zerbinetta) nie je jedinou výbornou interpretkou inscenácie. Máme dve plnohodnotné Ariadny: Hosťujúca Maida Hundelink pojala postavu ako vášnivú hrdú ženu, do krvi urazenú neverným milencom, pohŕdajúcu skazeným svetom. Domáca Iveta Matyášová ju ukazuje z opačného pólu – introvertnú, duchom neprítomnú, snahy o kontakt sa po nej kĺžu. Kabelôčka pod pazuchou, často v úzadí javiska posúvaná ako kulisa – absolútne nehodiaca sa do tohto sveta. Aj vokálne sú protagonistky odlišné, hoci obe v službách straussovskej poetiky. Hundelink výsostne dramaticky, Matyášová mäkkým hlasom s peknými piankami. Individualitu charakterov i fyzické dispozície speváčok citlivo zohľadnila ja výtvarníčka. Vytvorila im štýlovo podobné, no zďaleka nie rovnaké kostýmy. Skvelý je Sergej Larin, po ťažkej chorobe opäť v stopercentnej kondícii. Útočný hrdinský tenor, príkladná dikcia, herectvo priam činoherné – máme Baccha svetovej úrovne. Hosťujúci Jan Vacík si nechal pri druhej premiére ohlásiť indispozíciu a teda by nebolo korektné komentovať jeho výkon, hoci s výnimkou „rupnutých“ výšok by sa mu nedalo vytknúť nič závažné. Postavu Zerbinetty s Ľubicou Vargicovou alternuje Jana Bernáthová, ktorá – hoci nemá kompaktnú farbu hlasu ani výrazovú schopnosť svojej kolegyne – podala v rámci svojich možností slušný výkon. Výborný je i Ján Ďurčo ako einsteinovsky roztržitý, otcovsky láskavý Učiteľ hudby a (najmä herecky priliehavá) Denisa Hamarová ako rozorvaný Skladateľ.

S vysokými nárokmi Straussovej partitúry sa orchester poriadne potrápil. Výsledok má slabiny, no nie je beznádejný. Mimoriadne nevďačná faktúra Ariadny so sólovo obsadenými nástrojmi nenechá v úzadí žiadnu chybičku krásy. Na premiére síce chýbala presnosť v detailoch a z orchestrálnej jamy vyletelo pár exportných kanárov (slovo v muzikantskom žargóne poeticky pomenúva značne cudzorodé tóny nesúvisiace s partitúrou), ale naštudovaniu Waltera Koberu nemožno uprieť zmysluplnú koncepciu a názor. To otvára nádej, že reprízy by mohli hudobnej stránke diela pomôcť. Samozrejme pri režime, keď nebude každé predstavenie „obnovenou premiérou“ po polročnom odstupe. Zrejme to nie je ľahko naplniteľná podmienka. Už prvá repríza ukázala, že hoci je Ariadna „meisterstückom“, nebude „kassastückom“. Každopádne, sú oblasti opernej tvorby, ktoré patria k povinnej výbave divadla s vyššími ambíciami. Ja osobne resuscitácii straussovskej interpretácie na javisku SND držím palce.

Publikované online: 27.4.2007

Michaela Mojžišová

Michaela Mojžišová absolvovala hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, v roku 2010 tu obhájila vedecký titul PhD. Venuje sa kritickej a publicistickej činnosti v oblasti operného divadla, je autorkou monografie Od Fausta k Orfeovi. Opera na Slovensku 1989 – 2009 vo svetle inscenačných poetík. Pracuje v Ústave divadelnej a filmovej vedy Slovenskej akadémie vied. Je hlavnou redaktorkou časopisu Slovenské divadlo a odbornou redaktorkou mesačníka Hudobný život.