RESTY EVERESTU

Námet: Marián Kleis
Hudba: Pavol Hammel
Texty piesní: Vlado Slivka
Choreografia: Mário Radačovský
Scéna: Marek Hollý
Kostýmy: Jana Hurtigová
Hudobné aranžmán: Michal Pajdiak
Réžia: Patrik Lančarič
Hrajú:
Muž: Peter Dedinský, Oliver Jahelka, Filip Kvačák
Žena: Katarína Košíková, Barbora Kubátová, Natália Némethová
Muž – Spevák: Viliam Csontos a.h., Alexander Maďar a.h.
Žena – Speváčka: Michaela Horká a.h., Andrea Zimányiová a.h.
Klaun: Robert Roth, Viliam Csontos a.h.
Zbor – Páni: Kristián Kohút, Nirefs Markakis, František Šulek, Filip Kvačák, Matúš Pomikal, Oliver Adams, Martin Anderson, Ruan Crighton, Alex Harrison, Arthur Abram, Kyohei Yoshida, Rex Wheeler, Michal Kováč, Dominik Slavkovský, Jack Thorpe-Baker, Adrian Ducin, Daniel Slabý, Juraj Žilinčár, Andrej Cagáň, Marko Čulen
Zbor – Dámy: Klaudia Bittererová, Romina Kołodziej, Viktória Šimončíková, Viktória Árvová, Veronika Hollá, Katarína Kaanová, Barbora Kubátová, Viola Mariner, Sarah Millner, Silvia Najdená, Natália Némethová, Reona Sato, Katarína Singofferová, Miki Iwafuchi, Ana-Sanziana Beschia, Francesca Dell’Aria, Bethan Smith, Charlie Peters, Yuka Oba, Alexandra Walton, Michaela Beladičová
Spieva: Ad Una Corda
Premiéra 5. a 6. novembra 2009 v Balete Slovenského národného divadla v Bratislave
Na Evereste , na bájnej ceste, je život oslavou
O Evereste v balete SND sa veľa popísalo už pred jeho uvedením. O Evereste je aj veľa vysvetľovania v bulletine. Možno až toľko, že neostáva pre vnímateľa priestor na vlastnú definíciu „svojho“ Everestu. Aj tanečné divadlo, napriek mnohým vizuálnym symbolom, je zadefinované jednoznačne, takmer popisne a vysvetľujúco. Využilo všetky dostupné formy – hudbu, tanec, film (projekcia), efekty (dážď, sneh, dym, laser, vzduch, sviece, igelit, dvíhajúce sa stoly), spevácky chór aj sólistov, činohernú (či takmer pantomimickú) skratku, prítomnosť detského elementu (dievčatko) – na dosiahnutie čo najsilnejšieho účinku.
Je pomerne diskutabilné, čo spôsobí väčší efekt, na koho je zacielená muška v hľadisku, koho chcú tvorcovia trafiť, akú kategóriu diváka motivovať. Evidentné je, že divadlo (a hlavne tanečné) sa snaží dostať na svoje predstavenia predovšetkým mladého respondenta. Tak je vyšpecifikovaný aj cieľ tvorivého tímu, tak profiluje aj „návnady“, na ktoré sa percipient „chytí“. Otázne je, či sa týmto štýlom „vychová“ ten „správny“ divák. Iste, je to téma na polemiku a širšiu debatu.
Postaviť tanečné divadlo na tých „ťahákoch“, ktoré diváka pritiahnu. Treba však vopred skonštatovať, že „ťaháky“ režiséra v tomto prípade neboli nelogické a neboli ani celkom lacné. Avšak ich kombinácia, respektíve skôr prekombinovanosť, urobili z tanečného divadla vizuálne predstavenie, ktoré vskutku už ani nie je nové a invenčné, ale predovšetkým (a to je snáď horšie) odvádza pozornosť od tanca. To, čo mala pôvodne podporiť, vlastne (aj keď možno nechtiac) potláča. Pravdou je, že tento dojem skôr tkvie v nerovnováhe a nevyváženosti kvantity tancovania a výtvarnej stránky. Nemôžem sa ubrániť pocitu, že sa na scéne tancuje akosi málo, hoci vskutku je na prvý pohľad jasné, že sa choreograf nápadovo nadrel. Tu je kontrast už spomínaného vkladu a výstupu.
Dielo je rozdelené na niekoľko orientačných celkov – Overtúra 1, Život (obraz – Chaos – kreatívny, obraz – Láska, obraz – Katastrofa, obraz – Rozchod), Smrť (obraz – Predohra smrti, obraz – Choroba smrť, obraz – Rieka mŕtvych, obraz – Smutný klaun), Overtúra 2, Posmrtný život (obraz – Chaos – deštruktívny, obraz – Šialenstvo, obraz – Prázdnota, obraz – Cesta z tmy do svetla), Znovuzrodenie (obraz – Očistec, obraz – Modlitba, obraz – Znovuzrodenie, obraz – Genesis). Ku každému obrazu je priradená skladba : Mesto 1, Vôľa bohov 1, Lavína 1, Vôľa bohov 2, Štyri rieky, Večná cesta, Padám do neba, Beznocnosť, Mesto 2, Ruchy, Vietor, Unikám, Lavína 2, Vôľa bohov 3, Zázraky sa dejú, Večné svetlo. Že veľa informácii? Presne. Chápem autorov, že chceli v bulletine vysvetliť absolútne všetko, ale niekedy netreba vysvetľovať až tak moc. Odporúčam bulletin čítať až po predstavení, aby si divák nenavodil ešte väčší chaos, než je nutný.
Prázdna scéna navodzuje estetickú čistotu, ovládne ju veľká projekcia, na ktorej sa udeje naozaj všetko. Má byť vodidlom, dokumentačným prvkom, možno mementom, trochu aj zdvihnutým prstom, našou morálkou i atmosférou. Ale aj šlabikárom. Vždy nadpis uvedie, v ktorej časti sa nachádzame, keby sme náhodou na to sami neprišli. Pri projekcii sa zastavím – mám dojem, že je najväčším kameňom úrazu. Na jednej strane pôsobí ako z osemdesiatych rokov, mozaika fotografií so zmenou tvárí je už prežitá a vlastne je zložená ako puzzle z fejsov tvorcov, interpretov a nevieme koho ešte. Aj ruchy mesta sú zvolené pomerne nesúrodo, (chápem, že svetové metropoly majú provokatívne poukazovať aj na „veľkosť“ Petržalky, je to však len akýsi dosť trápny prvý plán). „Antický“ chór už spieva (mimochodom je odetý nekomfortne, trochu bizarne a nemotorne zároveň), po dlhom čakaní s lietajúcim vtákom na projekcii sa objavia prvé tanečné náznaky bytostí zvaných Lemurania. Tento prestoj, tá nekonečná fuga, kde sme si mali zrejme vychutnať prvotnú atmosféru, je veľmi zbytočný a časovo luxusný ťah, nakoľko sa atmosféra nekoná. Ani dav v meste, avizovaný ako kreatívny, nás nenaplní, lebo tanečníci sa viac prechádzajú, než tancujú. Hoci modrá, do ktorej sú odetí pôsobí príjemne, výtvarne esteticky a everestovsky chladne, nevytrhne nás z tanečnej „lenivosti“.
Láska, tá svetlo nezháša, láska aj hory prenáša
Tancovať sa vskutku začne, až keď sa z davu vyčlení sólistka, neskôr dvojica (duety sú postavené tvorivo a zatancované kvalitne). Tvorcovia využili trochu ironizujúco fakt, že v novej budove divadla ešte stále a často hapruje technika. Nechali teda tanečnicu začať svoj part trikrát – vždy prerušený náhlym zastavením muziky a rozsvietenia svetla, čo na jednej strane vníma neskúsený divák ako chybu techniky a zároveň nám tento motív razantne naznačuje, že vždy keď v živote padneme, musíme sa pokúsiť vstať a začať odznova. (Horšie však je, keď nám v divadle naozaj v prvej časti technicky niečo nevyjde, tým pádom sa „výmysel“ režiséra naozaj chápe ako lapsus).
Sledujeme teda intimitu mikrosveta lásky dvoch ľudí na pozadí makrosveta spoločnosti a globálnej existencie sveta. Tak to ostane po celý čas a tak je to aj v poriadku. Sme súčasťou celku a individuálnou časťou v ňom. To, čo sa deje v apokalypsách prírody vo veľkom znení, to sa deje vo vnútornej roztrieštenosti našich duší. Tanečné divadlo je postavené na symboloch a metaforách, v ktorých sa dá ale krásne čítať. Lavína v horách je zároveň katastrofou aj vo vzťahu dvojice.
Mimochodom Lavína patrí k tým zdarnejším obrazom, hoci pomohol jej nafúkaný dym. Z naklonenej roviny sa šmýkajú, padajú telá tanečníkov v takmer improvizačných pózach, vybiehajú na vrchol plošiny, aby sa po nej opäť opakovane skĺzli (tento motív sa javí ako najzaujímavejší z celého diela a bude sa ešte opakovať vo viacerých variantách). V Katastrofe sa objaví už trochu aj dynamika, na ktorú sme čakali, avšak ani tá nie je natoľko presvedčivá, aby nás z ticha vytrhla. Jednoducho stále človek čaká na ešte väčšie vyvrcholenie.
Keď už sa vzťahy, súvislosti a svet rozpadajú, smrť sa bez nádeje a viery zdá byť jediným východiskom. Scéna „samovrahov“ skáčucich akoby zo skaly do davu rieky mŕtvych má svoje opodstatnenie i estetiku. Laserove lúče pokryjú tanečníkov, ktorým na povrchu hladiny rieky vytŕčajú len ruky, sem-tam hlava, kde-tu telo. Tento efekt však funguje len vtedy, ak sedíte na tom správnom mieste v hľadisku. Pod iným uhlom sa fígeľ stráca a význam rieky mŕtvych „postráda“ svoju pôvodne naplánovanú vizualitu. Ešte stále však aj táto scéna môže patriť k tým, ktoré zaujmú. Stačilo by však, keby sa laser objavil iba raz, jeho opakovaním ubúda na sile, zelená farba vystrieda nepochopiteľnú spŕšku ružových blikajúcich tónov ako na diskotéke. Prečo? Načo? Nikto nevie.
Na Evereste aj sneží, aj prší, tak ako sneží a prší aj v našich životoch, tak ako chlad nie je len na povrchu, ale aj vo vnútri. Efekty dažďa a snehu sú použité striedmo, podporené ochranným, ale vizuálne pôsobivým igelitom, scény sú to čisté a elegantné a ,žiaľ, aj trochu samoúčelné. Napriek zjavným symbolom, ktoré reprezentujú, sú akoby trochu vytrhnuté z kontextu, respektíve použité len tak naoko.
Smutný klaun, ktorý robí tiež akési kaukliarske predely, si moc nezahrá, jeho prítomnosť je ako klapka, ktorá seká scény. Raz si síce zaspieva jednu pesničku, ale pôsobí to skôr tak, aby si herec „zaslúžil“ honorár. Klobúk dolu pred Rothom, že prijal túto rolu (ostatne môže to byť iba človek s charizmou jeho kalibru, lebo iba ona „hrá“). Alternuje sa prakticky s Csontosom, ktorý za normálnych okolností odspieva v jednej z alternácií celé predstavenie. Keby ako klaun neprišiel, ani by sme si to nevšimli. V konečnom dôsledku, keď už je tu, tú malú rolu miesto Rotha odohrá a Roth zase dokáže zaspievať, čiže to máme ako „dva v jednom“.
Nech sa deje vôľa bohov nad oblakmi pod oblohou
Po prestávke sa ocitáme v deštruktívnom chaose davu, stratenom, agresívnom, desivo jednotnom a anarchistickom. Nemôžem sa však zbaviť pocitu, že toto tu už kedysi dávno bolo a opäť sa mi žiada viac invencie a dynamiky. Obraz šialenstva nás privádza do šialenstva. Dámy zbesilo vykrikujúce do davu v troch jazykových mutáciách – jedna – dva – tri atď… evokujú trochu „ďurovčíkovské“ hefty, vírivý vzduch, ktorý rozvieva čierno-červený kostým (aj vlasy) je síce výtvarne zaujímavý, ale hodil by sa viac na módnu prehliadku. Podsvetie rozohrá tanečne viac kreativity, ale zas nemáme šancu si ho až tak do dôsledkov vychutnať, lebo je tu malé dievčatko v kuželi svetla. Milé, čisté, dlhovlasé a v celkovom znení gýčové. Už tu bolo kdesi na začiatku, aby naznačilo vývoj, rodinu, lásku, harmóniu, teraz je tu zas stratené v stratenosti a prinesie nám aj s ostatnými tanečníkmi svetielko nádeje v Ikea kahančeku v dlani. Prítomnosť čistej duše na jednej strane nie je novátorský motív, ba viac, tohto motívu bolo v divadle (už aj tanečnom) mnoho a v tejto „novej“ forme vyznieva prudko ako klišé.
Po katastrofe, pádoch, útrapách, strate viery a lásky sa karta obráti, opäť nastane znovuzrodenie a zavládne harmónia – v duši, vo dvojici aj v spoločnosti. Naklonenú plošinu som už spomínala na začiatku, je tu zas a ešte kreatívnejšia. Kĺzanie dvojíc, podávanie si tanečníc z ruky do ruky, jednotlivé kreácie prešpekulované, dobre vymyslené a dobre vyzerajúce v závere vlievajú nádej aj do netrpezlivého neuspokojeného diváka. Zborové scény predvedú choreografický um v pohybovej modlitbe, ktorej máme šancu veriť. Táto časť má svoje miesto a svoj čas. Má svoj ČAS! Tam to malo ostať, tam to malo skončiť. Aby toho však nebolo málo, zbory zduplikujeme, zmnožíme a zrazu tancovanie v jednej melodickej vlne nemá konca a keď je naozaj koniec, tak ho nepostrehneme. Tanečníci vtancovali lineárne do prázdna, čo môže síce symbolicky evokovať nekonečný harmonický tok čohosi, ale tak, ako je celé predstavenie založené na zdanlivých efektoch, na záver by sa jeden napokon aj žiadal.
Unikám pred tebou do teba
Čo dodať na záver? Úvaha je tak popisná, ako celý Everest.
Pavol Hammel zložil nehammelovskú hudbu, ktorá je mimoriadne príjemne ľahko fixovateľná, pre vnímateľa konzumovateľná aj z cédečka, je divadelná, s tancom skĺbiteľná a motivačná. Texty (Vlado Slivka) sú rovnako ľahko zapamätateľné, poetické a k výpovedi vo svojej jednoduchosti adekvátne. Choreografia (M. Radačovský), napriek dojmu, že je tanca málo, je v mnohých vrstvách invenčná, v duetách lineárna i dramatická, v zboroch kreatívne založená aj na improvizácii, je dôstojná, miestami (v obraze Deštruktívny chaos) trochu prežitá a niekedy (Katastrofa) ešte stále málo razantne dynamická a vybuchujúca. Skôr si však myslím, že popri niektorých režijných zámeroch nespravodlivo utrpela. Scéne (Marek Hollý) niet čo vyčítať, než to, čo už spomenuté bolo (ružový laser, projekcia). Kostýmy (Jana Hurtigová) zvládla v jednoduchosti príjemne (až na spomínaný chór), fígeľ s farebnými variantmi spodničky tanečnice alebo transparentné blúzy v jednoduchej strihovej štylizácii napomohli výtvarnosti a nezavadzali. Fotografie (Andrej Balco) a video (Andrej Balco, Patrik Lančarič) som zadefinovala ako najproblematickejšie vo vyznení, údernosti, popisnosti a naratívnosti. Speváci (A. Maďar, V. Csontos, M. Horká, A. Zimányiová) a chór (chrámový zbor Ad Una Corda) zaspievali kvalitne, tak ako celé divadlo bolo aj kvalitne odtancované.
Oblúkom sa musím vrátiť k réžii (Patrik Lančarič), ktorá má výsledný tvar vcelku na svedomí. Pre režiséra to bola prvá skúsenosť s tanečným divadlom, podporená zrejme aj snahou a objednávkou o usilovanie mladého diváka. V tejto polohe sa dá chápať ústretovosť k voľbe prostriedkov a médií, ktoré použil. Avšak na jeho mieste by som sa nebála experimentov a trochu odvážneho rizika, kde by sa mohol kreatívne vyblázniť, a myslím, že divák by to aj v konečnom dôsledku s nadšením prijal. Kompromisy sa často v umení nevyplácajú.
Everest je veľký projekt. Projekt veľkých mien a tém. Jeho očakávanú veľkosť sme však v plnej miere nepocítili. Tvorcovia akoby do neho chceli vložiť naraz toľko, že sa v tom pretlaku symbolov, motívov a metafor sami prestali selektovať a orientovať. Nepochybujem o úsilí, námahe, práci, dôslednosti, ktorú do diela vložili. Ono to však už tak býva, že keď niečo veľmi chceme, spravidla vtedy sa nám nedarí. Keď túžime po dokonalosti, práve vtedy nám uniká.
Dlho som rozmýšľala nad tým, prečo ma Everest neohúril, prečo ma „nedostal“. Treba totiž konštatovať, že aj napriek efektom si stále zachoval istú formu vizuálnej čistoty, nakumuloval talentovaný tím aj interpretov, sumu nápadov a penzum nasadenia. Prišla som však na to, že ma viac mrzí sklamanie, že na mňa dostatočne nezapôsobil. Akoby som oklamala samu seba, keď som začala veriť v jeho neochvejnosť, keď som veľmi chcela aby vyšiel a zároveň intuitívne tušila, že tomu tak celkom nebude. Tu som pocítila ľútosť nad tým, ako budú spokojní zas len tí, ktorí prídu do divadla iba raz. Možno. Vtedy som si uvedomila, že to bolo to jediné, čo som pocítila. Keď mi na Evereste niečo chýba, tak je to emócia! Poviete si, že to je predsa nič, to je primálo. Ja osobne si však myslím, že emócia je všetko. Na Evereste, paradoxne z pretlaku emócií tvorcov, vo finále absentovala. Nuž, nech sa deje vôľa bohov, ale nebolo by od veci ju aj precítiť.

Barbara Brathová

Barbara Brathová vyštudovala kunsthistóriu a estetiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V rokoch 1991 - 1993 spolupracovala externe s Divadelným ústavom. V rokoch 1994 – 2010 pôsobila ako vedúca oddelenia Bienále ilustrácií Bratislava v Medzinárodnom dome umenia pre deti – BIBIANA. V rokoch 2011 – 2012 bola vedúcou oddelenia strategických projektov SND a v rokoch 2012 – 2014 kurátorkou výstav v Slovenskom národnom divadle. Od roku 2013 až po súčasnosť je externou kurátorkou v divadle Malá scéna STU v spolupráci so Slovenskou výtvarnou úniou. Zaoberá sa publikačnou činnosťou v oblasti výtvarného a dramatického umenia, má na svojom konte približne 600 odborných článkov, 3 publikácie (autorka „Slovak United Imaginations“ a spoluautorka „Slovenská detská kniha“ – obe v slovenskom, anglickom a talianskom jazyku a spoluautorka jubilejnej publikácie k 50. Výročiu knižného veľtrhu v Bologni „Fifty Years of Children´s Books from Around the World“ vydanej Univerzitou v talianskej Bologni). Kurátorky pripravila približne 400 výstav takmer na všetkých kontinentoch sveta. Organizovala medzinárodné sympóziá a workshopy, zároveň bola členkou niekoľkých domácich a medzinárodných porôt v oblasti ilustračnej tvorby. V súčasnosti publikuje prevažne pre webový portál www.operaplus.cz, www.mojakultura.sk,www.operaslovakia.sk, príležitostne pre časopis KØD a iné média. Žije a tvorí v Bratislave.