RÁZCESTIE IBA S JEDNOU SMEROVKOU?

Vytlačiť

Premiéra: 14. 3. 2007, Bábkové divadlo na Rázcestí Banská Bystrica

Proti všeobecne zaužívanému názoru, že bábkové divadlo a ním používané prostriedky sú určené prevažne deťom, stavajú sa niektoré divadlá rôznym spôsobom. Pretože chcú dokázať opodstatnenosť svojho divadelného druhu ako osobitého umenia schopného osloviť všetky vekové kategórie, premenujú napr. úzko špecifikujúci názov divadla na Staré divadlo, ako to urobila pred pár rokmi Nitrania. Pod touto hlavičkou potom hrajú široký repertoár pre deti, mládež a dospelých všetkými dostupnými výrazovými prostriedkami súčasného divadla, činohru nevynímajúc. S úsmevom povedané, „dobehli“ nielen protestujúcich rodičov a nostalgicky spomínajúcich starých rodičov na „lútkové“ divadlo, ale aj dumajúcich teatrológov. Jednoducho, hrajú divadlo. Raz pre deti, inokedy pre mladých a dospelých. Hovoríme tomu alternatívne divadlo. Košickí bábkari, aby naplnili aj svoje činoherné ambície, založili už dávno pri divadle z podobných dôvodov činoherný súbor JORIK. A deťom ponechali repertoár v bábkovom divadle. Ďalšie bábkové divadlá zostali pri svojom tradičnom názve.

Iba Banskobystričania si ku svojmu názvu pridali Bábkové divadlo na Rázcestí. Rozhodlo o tom v roku 1991 nové umelecké vedenie divadla, dramaturgička Iveta Škripková a režisér Marián Pecko, reprezentanti banskobystrického autorského divadla. Súčasne koncipovali aj jeho programové východiská. V jednom z bodov vyhlásili, že divadlo sa zameria na dieťa od predškolského veku po vek dospelosti. Detskému divákovi a jeho aktivitám bola v preambule venovaná mimoriadna pozornosť. Aj s odstupom času môžem konštatovať, že so svojimi domácimi i externými spolupracovníkmi, hľadajú netradičné, aj keď niekedy kontroverzné inscenačné postupy a formy, aby naplnili svoje predstavy o divadle pre malých a veľkých divákov.

Pozrime sa teraz na tituly nedávnych dvoch sezón 2004/5 a 2005/6. Tematická šírka dramaturgického záberu je skutočne obdivuhodná. Vedľa dramatizácií klasických a ľudových rozprávok, autorských a príležitostných hier pre najmenšie deti (Perníková chalúpka, Vianoce 2004, Zlatá priadka, Anička Ružička a Tonko Modrinko), sú tu ešte tituly pre staršie deti (Swift Gulliverove cesty, Collodi Pinocchio) a texty pre mládež a dospelých (Witkiewitcz Belzebubova sonáta, Smoček Podivuhodné popoludnie dr. Zvonka Burkeho). Každú sezónu štyri premiéry, pod ktoré sa vedľa domáceho Mariána Pecka a režírujúcej dramaturgičky Ivety Škripkovej podpísali aj hosťujúci režiséri Jakub Nvota, Michal Náhlik a český Petr Nosálek. Nejdem teraz hodnotiť úroveň jednotlivých dramatizácií, ani inscenácií, hoci sa tu núka aj problém verbálnej rozvláčnosti dialógov, formálneho experimentovania a neúmernej minutáže predstavenia. Chcem totiž upozorniť na dva projekty divadla uvádzané pod spoločným podtitulom scénické čítania, ktoré vznikli od októbra 2004 (ako súčasť už spomínaných dramaturgických plánov), s cieľom vzbudiť záujem o písané slovo a divadlo Prvé štyri projekty, venované ženským autorkám americkej a slovenskej proveniencie, dostali svoj scénický tvar v spolupráci I. Škripkovej s vedúcimi pracovníčkami katedry amerikanistiky a anglistiky (Dr. K. Feťková) a katedry slov. jazyka a literatúry (Mgr. L. Urbancová) UMB. Zúčastnil som sa niektorých predstavení a musím povedať, že boli mimoriadne zaujímavé. Ďalšie scénické čítanie bolo venované slovenským autorom a autorkám poviedok o sexe (Sex po slovensky). Okrem toho divadlo realizovalo aj druhý projekt scénického čítania, na ktorom v prvom prípade spolupracovalo s vydavateľstvom Aspekt (päť večerov venovaných ženským spisovateľkám) a v druhom prípade s vydavateľstvom Kolomana Kertésza Baloga (štyri večery zamerané na knižné novinky slovenských autorov a víťazov súťaže POVIEDKA 2005, so scenáristickým a režijným podielom hosťujúceho M. Náhlika).

Nepochybne, banskobystrické divadlo sa týmito projektmi dostalo do širšieho diváckeho a čitateľského povedomia. Pozornosť dramaturgie sa však zamerala najmä na ženskú problematiku, vychádzajúcu z literatúry vyd. Aspekt. Dokonca v sezóne 2006/7 uviedlo divadlo iba jednu premiéru (Júlie Meinholmové Citová výchova hadej ženy), hru pre dcéry a mamy, ktoré sú rodené herečky..., v réžii I. Škripkovej. A tak sa z úspešne realizovanej myšlienky na počiatku, stal tematicky feministický stereotyp. Na detského diváka sa pri uvádzaní nových titulov absolútne zabudlo. A nielen to, zabudlo sa aj na skutočnosť, že v hereckom súbore sú aj muži. Povedané divadelným žargónom, muži si v „ženských“ inscenáciách ani neštekli, ba ani nepípli.

Pripomeňme, že všetky prvé projekty so ženskou tematikou boli postavené na osobitostiach domácich herečiek: mnohotvárnej Marianne Mackurovej a Eve Dočolomanskej, na klaunke „polívkovského typu“ Márie Šamajovej a na vnútornej ženskosti Aleny Sušilovej. Oni sa stali súčasne predstaviteľkami banskobystrickej poetiky hereckého nadhľadu a expresivity, zbaveného opisnosti, ktorú tu roky buduje interný režisér Marián Pecko (z externých režisérov najmä Viliam Dočolomanský). S nimi sa mohla o šírke danej problematiky zhovárať a najmä tvoriť aj režisérka Škripková. V dvoch posledných inscenáciách (A. Veteranyi Prečo nie som anjel, J. Meinholmové Citová výchova hadej ženy) sa tento kompaktný herecký fenomén rozpadol. Hosťovaním vstúpilo do neho iné herectvo, ešte nevyzreté, alebo iba vonkajškovo hrané, ktoré sa nezžilo s poetikou divadla. Ani sa nečudujem, že Škripková položila väčší dôraz na efektnú exhibíciu ako na významové vyznenie inscenácií.

Čo mi však za poslednú sezónu v banskobystrickom bábkovom divadle najviac chýba je absencia titulu pre detského diváka a od októbra 2005 aj inscenačná absencia tvorcu divadelnej tváre banskobystrického divadla, režiséra Mariána Pecka. Ako viem, rázcestie vždy malo viacero smerov. Nechce sa mi veriť, že Banskobystričania zostali stáť iba pri jednej smerovke.

Publikované online: 14.3.2007

Vladimír Predmerský

Vladimír Predmerský je historik a kritik bábkového divadla, dramaturg a režisér. Počas štúdií bábkoherectva na Bábkarskej katedre DAMU v Prahe začal svoj záujem venovať výskumu dejín slovenského bábkového divadla. Prvé poznatky, ktoré publikoval v druhej polovici 50. rokov sa stali podkladom pre napísanie vôbec prvých dejín o slovenskom bábkovom divadle (1966). Ďalším výskumom vznikli vysokoškolské skriptá pre DAMU v Prahe. Ako dramaturg a režisér pôsobil v bábkovom divadle v Žiline a v Bratislave, hosťoval v zahraničí (Chorvátsko, Srbsko). V rokoch 1972 – 1993 pôsobil v Slovenskej televízii ako vedúci dramaturg tvorivej skupiny pre deti. V školskom roku 1989/90 založil a viedol na DF VŠMU bábkoherecké oddelenie, z ktorého vznikla Katedra bábkarskej tvorby VŠMU. Od roku 1996 pracoval v dokumentačnom oddelení Divadelného ústavu v Bratislave.

V kontexte dejín slovenského divadla sa systematicky zaoberá výskumom dejín slovenského bábkového divadla od 19. storočia, činnosťou ochotníckych súborov a vývinovým etapám profesionálnych bábkových divadiel po súčasnosť. Je autorom viacerých štúdií a publikácií – Príspevok k dejinám slovenského bábkového divadla do roku 1945 (1966), Amatérske bábkarstvo na Slovensku po roku 1945 (1967), Slovenské profesionálne bábkové divadlo (1970), Feldekova poetika v bábkovom divadle (1978), Čaro oživenej fantázie (1979), Päť pohľadov na podobu slovenskej bábkovej hry (1980), Dejiny bábkového divadla na Slovensku do roku 1950 (1985), Rozprávka na javisku (1996), Bábkarská Bystrica (1996), A. E. Timko: Krumpľová komédia (1996), Slovenské bábkové divadlo 1945-1971 (1998), Bábkové divadlo v rokoch 1890-1970 (1999). Spoluautor a editor publikácií Pohľady a výhľady (1997), Šamani, mágovia a komedianti (2002), Henryk Jurkowski: Metamorfózy bábkového divadla v 20. storočí (2004), Erik Kolár, ľudský človek-pedagóg (2007), Karel Brožek (2015) a kníh k výročiam slovenských bábkových divadiel. Autor hesiel do slovenských a československých encyklopédii a slovníkov (Malá československá encyklopedieEDUS, Ilustrovaný encyklopedický slovník, Beliana). Publikuje v odborných časopisoch doma i v zahraničí, vystupuje na medzinárodných konferenciách a seminároch. Pôsobil v porotách na domácich i medzinárodných divadelných a televíznych festivaloch. Scenárista a komisár výstav o slovenskom a československom bábkovom divadle na Slovensku, v Čechách, Belgicku, Indii, Filipínach a v Srbsku.  

Prednášal na Bábkarskej katedre DAMU v Prahe, na FF UK v Bratislave, DF VŠMU, na Umeleckej akadémii v Osijeku (Chorvátsko) a v rámci Studia Academica Slovaca. Je nositeľom Ceny Ministerstva kultúry za dlhoročnú obetavú prácu v oblasti rozvoja pôvodnej televíznej tvorby pre deti (1986). Za celoživotnú tvorbu získal medzinárodnú cenu Malý princ (2009) v Srbsku a za televíznu tvorbu pre deti Cenu Dunaja (2010). V roku 2017 sa stal laureátom Ceny Slovenského centra AICT a je držiteľom ocenenia za rozvoj a reprezentáciu Bratislavského samosprávneho kraja Výročná cena Samuela Zocha 2018.