Radošinská poetika bez cukru

Réžia: Juraj Nvota
Dramaturgia: Darina Abrahámová
Scéna a kostýmy: Mona Hafsahl
Choreografia: Šárka Ondrišová
Hudba: Peter Mankovecký
Texty piesní: Stanislav Štepka
Produkcia: Ladislav Hubáček
Hrajú: Lujza Garajová-Schrameková/Andrea Marek Martvoňová, Michal Kubovčík, Stanislav Štepka, Maruška Nedomová, Mojmír Caban, Petra Humeňanská/Lucia Molnárová, Richard Felix, Marcela Vilhanová, Juraj Haško, Vladimír Svítek, Ladislav Hubáček
Premiéra: 29. a 30. októbra 2010, Radošinské naivné divadlo, Bratislava
Radošinské naivné divadlo má svoju históriu, poetiku a pevnú divácku základňu. Textom Nesladím, s podtitulom Veselá balada o šťastí, sa Stanislav Štepka opäť dotýka citlivých tém každodenného života a snahy nájsť šťastie – v tomto prípade ho hrdinovia hľadajú online. V terajšej tvorbe S. Štepku však možno badať isté zmeny. V hre Nesladím je hlavnou hrdinkou žena, čo v poetike RND nie je zvykom ani pravidlom. Téma bezdetnej tridsiatničky s históriou nevydarených vzťahov a rozvodov v konečnom dôsledku vyznieva o čosi vážnejšie ako sme v RND zvyknutí. Štepka vystaval hlavný trojuholník medzi mladou Hanou, jej otcom, ktorý reprezentuje Hanine predstavy o ideálnom mužovi, a medzi Oskarom, jej manželom, ktorý reprezentuje realitu. Charakteristický slovný humor zostal, rovnako sebairónia a poetická nálada niektorých obrazov, no výsledná inscenácia v réžii Juraja Nvotu sa miestami blíži k až sociálnej dráme, Nvota posúva Štepkov text do realistickejšej, drsnejšej roviny.
V úvode Štepka akcentuje absurditu dneška a nadväzovania kontaktov, vzťahov a prípadných manželstiev. Hana (Andrea Marek Martvoňová/Lujza Garajová-Schrameková) a Oskar (Michal Kubovčík) sa poznajú online, no na osobnom rande sa obaja cítia skôr trápne ako uvoľnene. Do scén „zo života“ Štepka spoľahlivo vkladá scény s epizódnymi postavičkami – čašníčka s typickým nárečím a ľahkou dávkou vulgarity (Maruška Nedomová) je presne tým elementom, ktorý na publikum zaberá najviac. V podobných situáciách spočíva Štepkova schopnosť dať publiku presne to, na čo čaká. Niečo zo života, a niečo, čo bude zaváňať Radošinou a humorom. Vzťah Hany a Oskara sa rozvíja manželstvom, ktoré však nie je ideálne. Asi máloktoré manželstvo v Štepkovej tvorbe je ideálne, no vždy sú jeho nedostatky zaobalené do láskavého, možno naivného humoru, ktorý všetko takpovediac nadľahčí. Divák sa aj cez slzy nakoniec zasmeje alebo aspoň pousmeje. To však neplatí pre Nesladím. Úsmev vzbudzuje jedine harmonický záver, no priebeh manželstva Hany a Oskara je bližší rodinnej dráme ako tragikomédii. Nezhody v základných otázkach a domáce násilie priamo na scéne kontrastujú s klasickou radošinskou poetikou.
Hudba Petra Mankoveckého a texty S. Štepku inscenácii do istej miery navracajú radošinskú poetiku. Výrazné, zapamätateľné melódie a refrény majú veľký podiel na atmosfére inscenácie – diváci v hľadisku reagovali tlieskaním do rytmu. Otázne by mohlo byť len dramaturgické radenie scén a piesní, ak by sme prihliadali na kritérium, že by skladby ako predely mali s jednotlivými výstupmi súvisieť.
Choreografia Šárky Ondrišovej energicky pracuje s priestorom, so žánrami, ktoré sa striedajú v hudbe, a najmä stavia na scénu všetkých zúčastnených hercov, čo podobne ako hudba pôsobí na publikum.
Otázku súčasného hereckého zastúpenia súboru RND priznáva aj „tata-tvorca“, Stanislav Štepka. Absencia výrazných hereckých osobností mladej generácie, ktorí by priniesli aj niečo viac ako remeselne a technicky zvládnuté herectvo a spev, je problémom, ktorý poznačil aj inscenáciu Nesladím. Andrea Marek Martvoňová a Lujza Garajová-Schrameková akosi nemajú potrebnú komiku na to, aby postavu Hany posunuli do spomínanej „radošinskej“ polohy alebo ju aspoň odľahčili. Problém možno spočíva v jej východzom prostredí – Hana žije v meste, žije zdravým a moderným životným štýlom, neje mäso, nesladí, čo z nej v konečnom dôsledku robí skôr suchárku ako mladú ženu plnú života. V tejto hereckej línii zostali obe alternantky, výraznejšie však vynikla Marek Martvoňová. Jej prejav má v sebe viac energie a aj medzi ňou a Michalom Kubovčíkom je citeľnejšia iskra. Kubovčík obsiahol charakteristické detaily svojho Oskara. Od zbrklého novinára na voľnej nohe, ktorý má na prvom rande ambíciu dostať Hanu do postele, plynule prechádza na frustrovaného manžela, ktorý nemá ďaleko ani od fyzického a psychického násilia. Odtiaľ klesá do polohy zúfalého exmanžela plaziaceho sa na kolenách, aby ho Hana vzala na milosť. Sugestívnosť, s akou presviedča Hanu o ich imaginárnych deťoch a ceste okolo sveta tak robí najzúfalejšiu polohu Oskarovej postavy vrcholom Kubovčíkovho herectva. Paletu charakterov dotvárajú postavičky v stvárnení Stanislava Štepku – komunisticky uniformovaný kapitán Toráč a Hanin otec. Kapitán Toráč funguje ako reminiscencia na bývalý režim, čím opäť výrazne komicky pôsobí na publikum. Toráč je radošinskou postavičkou v pravom slova zmysle – po celý čas je viac na smiech ako do plaču, no Štepka, ako autor aj herec, mu v závere dopraje, aby sa nad jeho osudom diváci dojali a uznali aspoň torzo jeho ľudskej dôstojnosti. Hanin otec je stelesnením ideálneho muža a otca, s chápavým úsmevom a múdrou radou. Aj jeho dokonalý obraz sa však mierne, aj keď láskavo narúša, keď sa Hana dozvie, že okrem jej matky miloval aj inú ženu. Snovú Babulu zahalenú tajomstvom a bielo žiariacu v UV svetle.
Scénografia Mony Hafsahl plní požiadavky atmosféry najmä v scénach u Hany a Oskara doma. Studená kombinácia žltej a zelenomodrej ich bytu nedodáva domáce teplo, skôr zvýrazňuje neútulnú atmosféru bytu aj ich vzťahu. Efekt, ktorého význam je skôr estetický, je spomínané UV svetlo v scéne s Babulou. Vo výstupe veštkyne Ľubice (Maruška Nedomová) sa však tento snový princíp nedodržiava.
V harmonickom závere sa Hana vracia k Oskarovi, u ktorého aj po všetkých problémoch nachádza šťastie, ktoré nenašla ani v inom mužovi, ani v miliónovej výhre. Radošinská človečina a humor sa nestratili, len akosi zvážneli.
Margareta Cvečková, študentka VŠMU

Margaréta Cvečková

Margaréta Cvečková absolvovala odbor teória a kritika divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave (2013). V roku 2011 absolvovala študijný pobyt na Katedre teorie a kritiky DAMU Praha v rámci programu Erazmus. Počas štúdia aktívne prispievala a viedla školský časopis Reflektor, festivalové denníky počas festivalu Istropolitana projekt, kde pracovala aj na prekladoch recenzií z a do angličtiny. V diplomovej práci sa zamerala na performatívne prvky, aspekt diváka a čiastkový preklad odborných publikácií teoretika performancie Marvina Carlsona. Pre Divadelnú katedru VŠMU tlmočila niekoľko divadelných workshopov a vedeckých konferencií. Prekladu sa venuje aj naďalej, pracovala na dramatických textoch Michaely Zakuťanskej, na prekladoch rozhlasových hier spolupracuje so Slovenským rozhlasom a prekladá aj pre festival Nová dráma/New drama.